Pokladám za pozoruhodné, že sa Jiřímu Našincovi stále darí obohacovať československú literárnu scénu novými prekladmi významného spisovateľa a mysliteľa 20. storočia, Rumuna Mirceu Eliada. Od jeho prvého prekladu Eliadeho novely Slečna Kristína v roku 1984 prešli presne štyri desaťročia. Odvtedy sa Našinec venuje prekladaniu Eliadeho diela systematicky a podieľa sa aj na prekladoch z francúzskych originálov Eliadeho dôležitých diel z dejín náboženstiev. No predsa len sa zdá, že jeho srdcovou záležitosťou zostáva tzv. fantastická literatúra, ktorú Eliade písal výlučne v rodnej rumunčine a kam radíme aj texty zo zväzku Devatenáct růží.

Jedno z hlavných špecifík tohto žánru tkvie v komplementarite s Eliadeho vedeckými prácami, preto je ohromnou výhodou, ak nie priam nevyhnutnosťou poznať obe tieto autorove domény. Napokon aj Eliade si toho bol plne vedomý: „Mojim ideálom je, aby som bol poznaný ,vcelkuʻ“, zaznamenáva si do Denníku (Jurnal 1970–1985. Humanitas, 2003) Našinec ako jeho znalec a dvorný prekladateľ toto poznanie „celku“ má, preto sú jeho doslovy, ktorými vo väčšine prípadov obohacuje svoje preklady Eliadeho próz, veľmi užitočnými vhľadmi do diela tohto autora. Aj na konci recenzovaného zväzku nájdeme fundovaný doslov s názvom „Divadlo jako soteriologie“, ktorý čitateľovi odkrýva širšie súvislosti Eliadeho textov.  Už z názvu doslovu je jasný presah do Eliadeho vedeckého diela, pretože nie každému by mohlo byť jasné, že soteriológia je náuka o spáse človeka. Ďalším špecifikom Eliadeho „fantastických“ próz tiež je, že ide o texty, ktoré kódujú vyššie pravdy a závažnosť, ktorú im sám autor pripisuje, si vyžaduje adekvátne čiže – Eliadeho slovami povedané – zasvätené pochopenie. „Nezasvätený“ čitateľ totiž môže mať až pocit zablúdenia v nedešifrovaných významoch a cítiť sa stratený v interpretácii; aj román Devatenáct růží, ktorým sa Našincov výber začína, má hneď tri možné, otvorené konce. Napokon, aj samotné postavy týchto próz takisto prežívajú existenciálne situácie (krízy, blúdenie), ale nakoniec zážitok s posvätným ich privádza na správnu cestu. 

Všetky tri texty zväzku (ďalšími dvomi sú novela Pelerína a poviedka Ve stínu lilie) pochádzajú z neskoršieho obdobia Eliadeho tvorby, keď už dávno stratil ambície stať sa slávnym aj ako prozaik. Tieto prózy písal predovšetkým pre svojich rumunských priateľov v exile a pre svoje vlastné uspokojenie (pozri Paměti, H+H, 2007) a sú teda a priori prózami pre zasvätených. Román Devatenáct růží (1979) rozvíja a variuje motívy skorších poviedok Generálske uniformy (1971) a Inkognito v Buchenwalde (1974) (obe česky vo zväzku Hádání z kamenů, 2000). Spojivom je postava iniciovaného umelca Ieronima Thanaseho ako toho, kto pozná mystérium divadelnej hry. Otázka divadla ako techniky spásy sa objavuje nielen vo viacerých Eliadeho prózach, ale aj vo vedeckých prácach (napr. Mýty, sny a mystériá, OIKOYMENH, 1998). Čo je už menej známe, samotný Eliade bol autorom niekoľkých dramatických diel. Ešte za mladi napísal napr. hru Ifigénia (1939), ktorá bola uvedená na bukureštskej scéne, ale len krátky čas, čo asi súviselo s tým, že bola prijatá skôr kriticky. Zjavne sa vymykala obvyklému repertoáru, šlo o (meta)fyzickú antickú drámu s vpašovaným motívom smrti ako kozmickej svadby. 

V románe Devatenáct růží by sa takto dali vystopovať aj autobiografické motívy. Ústredná postava, slávny starnúci spisovateľ Anghel D. Pandele, tiež napísal v mladosti „antickú“ drámu Orfeus v podsvětí, ktorá mala len krátke uvedenie na scéne v Sibiu; pravdepodobne sa stretla s nepochopením dobového publika. Pandele odvtedy zanevrel na písanie divadelných hier a celá epizóda by navždy upadla do zabudnutia, keby sa v jeho živote odrazu nezjavil istý Damian so svojou snúbenicou – a ten tvrdí, že je jeho syn, ktorého počal v Sibiu s herečkou onej drámy. To je expozícia románu Devatenáct růží. Kolíziu predstavuje fakt, že Pandele si nevie spomenúť na žiadne podrobnosti týchto udalostí; je v stave úplnej amnézie. Napriek tomu ho obaja mladí ľudia, ktorí patria do divadelnej skupiny Ieronima Thanaseho, dokážu úplne opantať. Čitateľ sa postupne, spoločne s rozprávačom príbehu, ktorým je Pandeleho tajomník Eusebiu, stáva svedkom Pandeleho náhlej premeny a jeho odchodu do Sibiu za Thanaseho skupinou, kde sa s veľkou vervou vrhne na písanie divadelných hier. Pod vplyvom Thanaseho tu dospieva k veľkým pravdám: „v dnešní době nám jedine divadlo dává možnost poznat absolutní svobodu a v blízké budoucnosti se to ještě víc potvrdí“ (s. 59). 

Thanaseho komplexnú víziu divadelného predstavenia si môžeme doplniť aj z ďalších dvoch spomínaných próz, v ktorých táto postava vystupuje. Pre Thanaseho, ktorého meno je alúziou na meno boha smrti Thanata, je divadlo prípravou na smrť: spája tzv. posledné veci (eschaton) so spásou, pretože to všetko zjavuje ešte tu na zemi, v každodennom živote. Eliadovský motív par exellence: posvätné, ktoré je zakamuflované v profánnom. Predstavenie sa tu stáva prostriedkom, ako získať prístup k posvätnému, a to ako reálnu skúsenosť hic et nunc, rovnako ako sa to deje počas rituálu či počas účasti na mystériu. Pandeleho tajomník Eusebiu sa ako divák natoľko vžije do divadelného predstavenia, že odsun rímskych vojsk, ktorý sa odohráva na scéne, prežíva ako bezprostrednú realitu a zo sály uteká. Tento jeho predčasný odchod z hľadiska ho však ochudobňuje o iniciačný zážitok, ktorý toto Predstavenie zjavuje ako celok, so všetkými dejstvami. Funkciou Predstavenia je priviesť človeka k rozpamätaniu sa (amnézia vs. anamnéza) na posvätnú dimenziu seba a sveta, a tým ho zasvätiť – oslobodiť. Tesne pred svojim záhadným zmiznutím Pandele ešte stihne svojmu tajomníkovi oznámiť, že sa konečne rozpamätal… Ako indícia k rozuzleniu finálnej „katastrofy“ nám môže poslúžiť aj názov Pandeleho osudnej divadelnej prvotiny Orfeus v podsvětí. Orfeus bol iniciovaný básnik, ktorý pozná a zjavuje tajomstvo smrti a znovuzrodenia boha Dionýza. Je úzko spätý s chápaním divadla ako mystéria a s orfizmom, mystickým smerom gréckeho náboženstva, obsahujúcim učenie o blaženosti na onom svete. Orfici poznali tajomstvo „skutočnosti“ tu na zemi, ale ich iniciačná cesta viedla cez záhrobie, ktorým musel prejsť aj samotný boh Dionýzos, a až na základe tejto skúsenosti sa mohli narodiť druhýkrát. Tento „orfický“ motív je zásadným leitmotívom Eliadeho próz a v mnohom mohol byť kľúčom k objasneniu záhadných okolností Pandeleho zmiznutia. V každom prípade je zrejmé, že Eliadeho román nemá jednoduché riešenie. Eliadeho tzv. fantastická literatúra má iniciačný charakter a pre zasväteného čitateľa sa potom čítanie takéhoto textu premieňa na duchovné cvičenie. 

Téma, ktorá prepája všetky tri texty zväzku, je „teror histórie“, ďalší ťažiskový eliadovský motív. V románe Devatenáct růží sa iniciovaný umelec Thanase, reprezentant poznania, ostro vyhraňuje proti hegelovskému historicizmu, oproti ktorému stavia hľadanie zmyslu „dejín spásy“. V románe ako reprezentant „teroru histórie“, politickej klímy strachu, v ktorej žijú postavy, vystupuje výrazná figúra agenta Securitate Emanoila Albiniho, ktorého čitatelia mohli poznať už z poviedky Les trois Grâces (česky v zväzku V hájemství snu, 1996). Albini prináša do deja peripetie, keď vedie vyšetrovanie Pandeleho zmiznutia a naznačuje rôzne možnosti riešenia tejto záhady. Je to postava nanajvýš ambivalentná, pretože zároveň vykazuje znaky zasvätenca. Korešpondovalo by s tým aj jeho meno Emanoil z hebr. Immánú-el – „Boh s nami“ a Albini zo slova biely – svetlo, osvietenie. Albini je čitateľom gnostických textov a inklinuje k hermeneutickému výkladu udalostí: odkrýva súvislosti medzi cirkevnou štruktúrou a socialistickou spoločnosťou a Šimona Mága prirovnáva k Thanasemu. Albini je „ten, kto vie“ a funguje predovšetkým ako zasvätiteľ a sekundant adeptov poznania, aj keď svoj sen vložil do služieb socialistického režimu.

Oveľa väčšmi čierno-bielo pôsobia agenti a funkcionári z novely Pelerína (1975). Tento text je tiež oveľa strohejší, až takmer klaustrofobický, plný politického dusna a hierarchie totalitnej moci, ktorý by mohol pripomínať Kafku, avšak s absenciou humoru. Na odpor proti „teroru dejín“ sa tu tentoraz stavia poézia: známe komunistické heslá sú tu poeticky modifikované, napríklad: „Snílkové všech zemí, spojte se!“ (s. 185). Adeptom zasvätenia je Zeveidi, ten, ktorý vytrvalo nosí starú vojenskú pelerínu a ktorá vyšetrovateľov provokuje pre svoju skrytú symboliku Zeveidiho vnútornej slobody. Ani tu však vyšetrovatelia nenachádzajú uspokojivé riešenie záhad, zdá sa, že svet agentov a svet hľadačov sú dva antagonistické svety a nie je šanca, aby sa stretli: ide o dva paralelné svety, o dve rôzne modality bytia, ktoré si nemôžu rozumieť (tento motív Eliade snáď najlepšie rozvinul v majstrovskej novele V Mântuleasovej ulici, česky v zväzku V hájemství snu, 1996). 

V poviedke Ve stínu lilie (1982) sú držiteľmi posolstva opäť Rumuni, i keď sa ako jediná z troch textov neodohráva v Bukurešti, ako väčšina Eliadeho exilových próz, ale v Paríži. V tomto texte je metafyzický únik do inej reality snáď najexplicitnejšie podaný. Všetko sa tu točí okolo ostentatívnej mantry „ve stínu lilie, v ráji“, ktorá prichádza všetkým postavám textu z rôznych strán, v totálnej synchronicite reality. Súhra až príliš nápadných náhod, v ktorých sa postavy ocitajú, dokazuje, že Vesmír neprestal korešpondovať s človekom. Táto poviedka je skôr ilustráciou Eliadeho tézy, že pre tých, čo sú držiteľmi kódu, je možné navodiť mýtický čas a uniknúť z historickej časovosti. 

Ambície týchto neskorších Eliadeho textov vôbec nie sú malé. Aj keď nesporne majú aj literárne kvality, akoby tu prevažoval oveľa vyšší, než umelecký zámer, a to – navrátiť literatúre jej soteriologickú a eschatologickú funkciu. A to je aj pre moderného čitateľa nemalá výzva.