Autor knihy Nostalgia (Brak, Bratislava 2016) Mircea Cărtărescu (nar. 1956) je v rumunskej literatúre takpovediac mýtickou figúrou, a to pritom vo svojich aktuálnych jubilejných šesťdesiatich rokoch ešte nepovedal posledné slovo. V Rumunsku je považovaný za najlepšieho súčasného spisovateľa a nominovali ho na Nobelovu cenu za literatúru. Cărtărescu sa dlhšie profiloval ako básnik, jeho najvyššou métou bola poézia a svoje príležitostne písané prózy pôvodne ani nezamýšľal vydať – boli to, ako sám vraví, „príbehy na čítanie pre priateľov“. Vznikali v rokoch 1983–84, v ére najväčšej biedy a úpadku za Ceauşescovho režimu. Bol tak trochu zázrak, že nakoniec v roku 1989 tieto texty vyšli knižne pod názvom Sen (Visul), aj keď okrem iného cenzúrou neprešiel pôvodne zamýšľaný názov Nostalgia, kvôli rovnomennému Tarkovského filmu z tohto obdobia. „Načasovanie“ však nebolo najlepšie: bolo to práve v predvečer revolúcie a kniha prešla takmer bez povšimnutia. Ale pri druhom vydaní už Cărtăresca úspech neminul. V roku 1993 vychádza skompletizovaná podoba tentokrát už aj pod pôvodným názvom Nostalgia v prestížnom vydavateľstve Humanitas, s ktorým Cărtărescu úspešne spolupracuje dodnes. Súbor piatich poviedok tvorí celok tejto nadčasovej knihy, ktorá nestráca nič na svojej sile ani po 23 rokoch od tohto jej vydania. Spolu s postmodernou epopejou Levant (Levantul, 1990) a obsiahlou trilógiou Oslepovač (Orbitorul, 1996–2007) je Nostalgia Cărtărescovým zásadným dielom, ktoré vystihuje jeho tvorbu. Je teda záslužným činom, že potom, ako vyšla v Rumunsku v desiatich reedíciách a bola preložená najmenej do pätnástich jazykov, vychádza aj na Slovensku v preklade Evy Kenderessy a Márie Miklušičákovej, ktoré si dobre dokázali poradiť s Cărtărescovým až ornamentálnym jazykom vyznačujúcim sa obsesívnym zmyslom pre detail, komplikovanými súvetiami a ešte mnohými inými prekladateľskými orieškami.

Cărtărescu je rozhľadený autor, inteligentný a nesmierne sčítaný intelektuál, ktorý ešte za čias komunizmu nasiakol do seba celú postmodernu a dá sa povedať, že je jej rumunským predstaviteľom par excellence. Postmoderna sa do týchto končín Európy dostáva neskoro, ale akoby práve v Cărtărescových dielach dosahuje svoj vrchol; tak ako sa to kedysi prihodilo s romantizmom v diele rumunského básnika Mihaia Eminesca. Inak ťažko definovateľný Cărtărescov rukopis skutočne najviac pomáhajú definovať atribúty postmoderny. Jeho texty s množstvom citácií, úlomkov a odkazov na iné literárne, výtvarné, či filmové diela otvárajú množstvo intertextuálnych významov. Hojne sa autor pohráva aj s polyaspektovosťou, keď čitateľovi podáva príbeh z rôznych uhlov pohľadu. Niekedy to dovádza až ad absurdum (alebo do dokonalosti?), keď čitateľa mätie napríklad tým, že myseľ hlavného rozprávača odrazu vloží do iného tela (Blíženci) alebo keď necháva, aby sa rozprávačom stal vševediaci pavúk-Boh (REM). K leitmotívom Nostalgie patrí aj typicky postmoderná otázka o zmysle literatúry (umenia) a úlohe spisovateľa a čitateľa, ktorá sa tu rozvíja vo viac-menej apokalyptickom duchu, no i s užitočnou dávkou ironického odstupu. Navyše autor sa nebojí obracať na čitateľa a vťahovať ho priamo do hry (REM), tak ako napokon samého seba. Autoreferenčnosť, prelínanie sna a reality či minulosti a budúcnosti sú ďalšími znakmi, ktorými sa tieto texty vyznačujú. V každom prípade, Cărtărescovej próze nechýba hravý rozklad etablovaných konceptov a konvencií a výraznú kulisu tomu všetkému tvorí fantazmagorická Bukurešť.

Autor tak predvádza bravúrne ovládanie postmoderných postupov a poznanie literatúry vôbec (napokon, je profesorom literatúry na Filozofickej fakulte v Bukurešti), no pritom nie je väzňom literárneho snobizmu či intelektuálneho elitárstva. Ako jeden z dôkazov by mohol slúžiť aj fakt, že v Rumunsku je Nostalgia už dlhé roky bestsellerom (doteraz 40 000 predaných exemplárov), a teda rezonuje v širších masách, čo určite muselo sprvoti zaskočiť aj samotného autora, keďže ju pôvodne určil len pre krúžok zasvätencov. Pričom, niežeby tieto texty nevyžadovali istý stupeň zasvätenia. Sú to texty písané s veľkou ambíciou a cítiť v nich vysoké nároky autora na literatúru ako aj na seba samého. Nebojme sa to vysloviť: máme tu dočinenia s autorom, ktorý ašpiruje na dokonalosť a ako pavúčí boh spriada všetky roviny, reality, časy aj rozprávačov do jedného fungujúceho, koherentného celku, ktorý presahuje hranice samotnej literatúry... Napokon, v poslednej poviedke (REM) sa zjavuje samotný autor v úlohe akéhosi boha, ktorý v metarealite píše na stroji ľudské osudy...

Tak ako je Cărtărescu prísny na seba, rovnako kladie veľké nároky na čitateľa, ako to napokon píše aj Jana Páleníková vo fundovanom doslove k prekladu. V poviedke REM sa dočítame, že „ozajstný prozaik pojedá ostatných“, čo by korešpondovalo s obrazom rozprávača ako pavúka a požierača zároveň. Úspech Nostalgie však svedčí o tom, že náročnosť týchto textov vôbec nie je na prekážku. Ide totiž o mnohovrstevné prózy a ostáva na každom čitateľovi, do akých paradigmatických hĺbok bude autora sledovať a aký zmysel si z jeho poviedok odnesie. Tajomstvo ich úspechu je však ešte inde. Texty z Nostalgie útočia takpovediac priamo na city čitateľa. Z tohto hľadiska sú rozhodne najsilnejšie texty Mendebil a REM, kde autor preukazuje veľmi hlboké pochopenie detskej duše a kde dokázal autenticky podať fantastický detský svet. Mimochodom, v Nostalgii je svet dospelých marginalizovaný a keď sa už vyskytne, líši sa od toho detského priam ako peklo od raja. Jediná „dospelácka“ poviedka Hráč sa celá odohráva v podzemí a v prostredí najtemnejšieho podsvetia. V Nostalgii sú deti nielen nositeľmi čistoty a krásy, ale hlavne hlbokého poznania a múdrosti – ony majú „kľúč od raja,“ lebo ešte nezapochybovali o jeho existencii. Egor, večné dieťa s iniciačnou funkciou „strážcu prahu“ v poviedke REM , dostáva cez svojich predkov (prostredníctvom africkej modrej mušky) ten najvzácnejší dar, ktorý spočíva v tom, že celý život ostane dieťaťom. Cărtărescovým darom zasa je, že dokáže dospelému čitateľovi sprostredkovať intenzívny ponor do detského myslenia, čím tieto texty zároveň nadobúdajú až terapeutický účinok...

A nakoniec to najpodstatnejšie, i keď v mnohom už naznačené. Cărtărescova postmoderna vo vrcholnej forme znamená, že ju zároveň svojim spôsobom prekonáva, respektíve napĺňa ju novými obsahmi. Cărtărescovi je totiž postmoderné skeptické relativizovanie umenia či boha cudzie. Jeho svet je fungujúci, dokonale riadený organizmus, kde sa všetko deje práve tak, ako sa má diať, pretože je to tak dopredu vo svetovom éteri napísané. U Cărtăresca sa za postmoderným babylonským zmätkom skrýva zmysel a každý detail sa tu stáva súčasťou úžasného koherentného (božského) celku. Teologickú platnosť potvrdzuje hneď antihrdina z prvej poviedky Hráč a v tej nasledujúcej (Mendebil) božie pravdy zvestuje zázračné dieťa. Boh tu na seba berie rôzne podoby, raz ho symbolizuje veľký bábkar (Mendebil), inokedy šachista, obrovský pavúk, či on sám ako spisovateľ (REM). Cărtărescu nepochybuje o existencii (zlatého) kľúča, ktorý otvára bránu k najvyššiemu poznaniu, ako sa presvedčíme v poviedke REM, ktorá má vyslovene iniciačnú štruktúru. Zaujíma ho primárne vnútorný, duchovný vývoj človeka a jeho osud, tajomstvo existencie, ale aj tajomstvo smrti (v duchu reinkarnácie) a vzťah mikrokozmos - makrokozmos. A aj keď tieto rôzne iniciačné prerody človeka ukazuje v tých najpitoresknejších fázach, vždy stojí na strane ľudskosti. Vďaka svojej mimoriadnej schopnosti empatie dokáže prenikať do rôznych druhov vedomia (deti, adolescenti, ženy) a pritom zakaždým pôsobiť presvedčivo a autenticky.

Možno povedať, že Cărtărescova postmoderna nie je „remeselná“, zacyklená do literatúry, ale metafyzická a existenciálna. Sen či vízia tu nadobúdajú reálnu platnosť a stávajú sa plnohodnotnou súčasťou skutočnosti – ba práve ich prostredníctvom môže skutočnosť poodhaliť svoj pravý zmysel. Lebo o ten tu predovšetkým ide.

Ak sa nás pri čítaní tejto knihy zmocní omamujúci pocit skutočnej nostalgie, je to možno práve nostalgia za strácajúcim sa zmyslom a unikajúcou skutočnosťou. A ešte dlho po prečítaní ostanú v nás hlboko vryté obrazy, ktoré majú príchuť vracajúcich sa snov - takých, čo nám chcú niečo podstatné nástojčivo povedať... Postmoderna, táto „literatúra vyčerpania“, sa v Cărtărescovom podaní akoby vracala k hľadaniu prvotných zdrojov, z ktorých môže človek čerpať energiu pre svoju duchovnú existenciu.