Rozhovor so súčasnou ukrajinskou poetkou o literatúre, cestovaní a živote

iLiteratura: Ako je to byť na Ukrajine laureátkou prestížnej literárnej ceny Vasyľa Symonenka za najlepší básnický debut?
Olena Husejnova: Som laureátka za rok 2012. Udeľovanie ceny bolo v januári 2013. Bolo to práve v čase politického škandálu okolo tejto ceny. V r. 2011 cenu získal čerkaský básnik, známy svojou opozičnou činnosťou. To vyvolalo búrlivú reakciu čerkaskej oblastnej štátnej administrácie. Bola iniciovaná zmena zloženia poroty. Namiesto buričských literátov, zasadli do nej lojálni úradníci. Cena mala veľké šance prestať byť nielen prestížnou, ale aj literárnou. Avšak tí členovia poroty, ktorí sa dostali do nemilosti, vytvorili alternatívnu cenu. Zmenil sa jej štatút – z regionálnej (čerkaskej) vznikla všeukrajinská. K tomu sa ešte dodala nominácia: Za najlepší básnický debut. Takto som sa stala laureátkou tejto obnovenej ceny. Mesto Čerkasy odmietlo poskytnúť priestory pre udelenie ceny, nakoniec sa to všetko udialo v slávnostnej sieni oblastnej vedeckej knižnici T. H. Ševčenka. Takto sa táto literárna cena stala pojmom. Vasyľ Symonenko v ukrajinskej básnickej tradícii sa spája s kultom mladosti a vitality. Bolo to priam neoceniteľné – získať ju v čase hluchej kultúrnej či dokonca humanitárnej beznádeje, akým bol rok 2013 až do začiatku Majdanu – ukrajinskej revolúcie dôstojnosti.

iLiteratura: A aký je to pocit držať v rukách inojazyčný knižný výber svojej tvorby? Asi prvý a práve zo Slovenska...
Olena Husejnova: Je to moja prvá knižka poézie v preklade. Moje básne vyšli v poľských antológiách, v českom literárnom časopise Plav, ale takúto plnohodnotnú inojazyčnú knihu držím v rukách prvýkrát. Je to špecifický umelecký zázrak. Je to tvoj a súčasne aj cudzí text. Je to neobyčajne dôležité pri hľadaní vlastného básnického vyjadrovania. Naskytla sa mi príležitosť stretnúť sa s prekladateľom. Stretli sme sa, keď kniha bola už fakticky hotová. Dobre sme si rozumeli. Ukázalo sa, že pán Marián Heveši je odborníkom na avantgardnú poéziu. Prekladal takých ukrajinských básnikov-futuristov ako Valerjan Poliščuk a Mychajľ Semenko, ktorým patrí dôležité miesto v mojej básnickej „anamnéze“. Pánovi Mariánovi patrí aj nápad graficky upraviť knihu rukopisom cyriliky, čo poskytuje celistvú básnickú informáciu.

iLiteratura: Ste „doma“, ste v „obraze“, čo sa týka literárneho stredoeurópskeho kontextu, do ktorého vstupujete?
Olena Husejnova: Nuž takto, stredoeurópska literatúra to je práve „dom“ pre mňa. Ešte v študentských rokoch po prečítaní Kunderovho Žartu som sa rozhodla, že sa budem venovať literatúre. Básnicky najväčšmi ma ovplyvnila W. Szymborska. Dnešné hľadanie optiky pre okupáciu, vojnu a jej následky v Ukrajine bolo by oveľa bolestivejšie bez diel Semezdina Mehmedinoviča alebo Meliny Kameričovej. Som absolútne pozbavená traumatizujúcej nevyhnutnosti vysvetľovať slovenským básnikom, že voľný verš je tiež poéziou. S ruskými básnikmi je táto diskusia vždy búrlivá a unavuje svojou absurditou. So spisovateľmi strednej Európy nevznikajú takéto rozpory. Sme takmer ecovskí „ideálni čitatelia“ jeden pre druhého. Keď tohtoročný laureát literárnej Ceny Strednej Európy Angelus, slovenský spisovateľ Pavol Rankov v románe Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) opisuje ako v septembri 1938 u troch dospievajúcich chlapcov – Čecha, Maďara a Žida – sa začína zápas o lásku slovenského dievčaťa Márie, pre ukrajinského čitateľa bez zbytočného vysvetľovania je jasné, že nejde o prvú lásku alebo nielen o ňu. To pochopenie spočíva v tom, že naše literatúry vykonávajú tú istú funkciu. Funkciu pamäti. Máme spoločné citlivé miesta. Sme pripravení nielen si na spomenúť, ale aj ich vysloviť.

iLiteratura: Existuje v súčasnej ukrajinskej poézii zápas básnických generácií?
Olena Husejnova: Existuje, a to je dobré. To, čo nabáda mladších zápasiť so staršími, je „obava z vplyvu“. Priam životne nevyhnutne potrebujú sa postaviť proti tradícii. V rovine jazyka a štýlu. Oddanosťou a pokorou sa vystavujú básnickej atrofii. Preto vzbura a zápas sú nevyhnutnými a produktívnymi javmi. Dôležité je, aby sa to dialo v procese tvorby.

iLiteratura: Cestovanie je aj istý druh úteku. Kam? Od koho i čoho? Je to možnosť aspoň na chvíľu byť sám? Čo teda očakávaš? Čo vlastne chceš od života?
Olena Husejnova: Áno sú to moje obľúbené cestovateľské metafory. Rovnakou mierou v každodennom živote i v tom básnickom. Možno je to aj preto, že som sa narodila v malom staničnom meste Odeskej železnice, kde sa život točil okolo železničnej stanice, okolo pohybu, ktorým stanica žila. Najviac sa mi páči definícia cestovania: „legálny spôsob rozšírenia vedomia“. Cestovanie rozširuje básnické vyjadrovanie. Uvoľňuje ho v tom dobrom zmysle slova. Nedovoľuje ustrnúť. Samozrejme, je to aj útek. Je to útek kvôli návratu.

iLiteratura: A na záver si dajte nejakú otázku, inú ako sú tieto, napríklad takú, ktorá by ťa zdvihla zo stoličky.
Olena Husejnova: Šokujúcu otázku? Už zaznela. Dokonca dve. Čo očakávam a čo chcem od života. Človeka najviac šokujú jednoduché otázky, lebo ich nechce počuť. Najťažšie sa práve na tie odpovedá. Ale dnes ako každý Ukrajinec na obe otázky mám iba jednu odpoveď. Očakávam spravodlivý mier, pokoj. A to isté chcem aj od života.