Knihy si píšu vlastné dejiny. Často však pripomínajú osud svojich tvorcov. Stáva sa, že z vôle mocných tohto sveta padnú do zabudnutia alebo dokonca do nemilosti. Lenže príde čas, keď sa o nich znovu začne rozprávať a s nimi aj o ich tvorcoch. K takým osobnostiam ukrajinskej literatúry, ktorá prichádza po dlhých rokoch odmlky nesporne patrí Vasyľ Domanyckyj (1877–1910). V ukrajinskom meste Čerkasy vydavateľ J. Čabanenko vydal vedecké dedičstvo V. Domanyckého v dvoch dieloch. Spomínané vydanie vyvolalo velký záujem. S mnohými peripetiami sa k nemu dostal aj autor týchto riadkov. Nášho čitateľa môže zaujať jeho tvorba napríklad aj tým, že v roku 1909 vydal v kyjevskej Prosvite štúdiu Slováci (Slovaky). Unikátne je to už aj tým, že vedec z centrálnej Ukrajiny napíše štúdiu o Slovákoch, ktorí pre mnohých boli v tom čase vonkoncom neznámi. Ale rozsah vedeckého záujmu Domanyckého je oveľa širší.

Vasyľ Domanyckyj bol spisovateľ, prekladateľ, literárny vedec, jazykovedec, historik, etnograf, archeológ, textológ, vydavateľ. „A predsa na Ukrajine činnosť Vasyľa Domanyckého nie je náležite docenená,“ tvrdí profesor Čerkaskej národnej univerzity Bohdana Chmeľnyckého a zostavovateľ dvojdielneho výberu z tvorby V. Domanyckého Volodymyr Poliščuk a pokračuje: „Len máločo o ňom vedia v jeho rodnom kraji. Ale pomaly naprávame toto previnenie pred Vasyľom Domanyckým a jeho sebaobetovaním, vraciame jeho bohaté dedičstvo k aktívnemu vedeckému použitiu.“

Aby sme dostali zreteľnejší obraz o tomto jedinečnom človekovi, uvedieme niekoľko údajov z jeho života. Vasyľ Mykolajovyč Domanyckyj sa narodil 19. marca 1877 v dedine Kolodyste (v súčasnosti sa nachádza v Taľnivskom rajóne Čerkaskej oblasti) v rodine miestneho duchovného. V roku 1900 absolvoval historicko-filologickú fakultu Kyjevskej univerzity. Po jej skončení učiteľoval, pracoval v redakciách novín a časopisov.

Domanyckyj patril k tej mladej generácii ukrajinských dejateľov, ktorí prišli k národnému sebauvedomeniu už bez zaváhaní a kompromisov. Uberá sa cestou svetského vzdelania a už v študentských rokoch sa dostáva do víru verejného vedeckého života. Keď berieme do úvahy jeho vedecko-tvorivú činnosť, najplodnejším obdobím je posledné desaťročie jeho života (1901–1910). Na toto desaťročie však pripadá nerovný zápas mladého človeka s vtedy nevyliečiteľnou chorobou – suchotinami. Domanyckyj zomiera 11. septembra 1910 vo Francúzsku. Ešte v tú jeseň jeho pozostatky previezli na Ukrajinu a pochovali ho v rodnom Kolodystom. Nekrológy o smrti Domanyckého uverejnili aj Český svět, revue literární a umělecká (roč. 7, rok 1910/1911, č. 3, s. 10) a Slovanský přehled (13, 1911, s. 52). Pre vedecké práce Domanyckého je príznačná jeho čisto vedecká argumentácia, podložená podrobnou prácou s textom, archívnymi materiálmi a podobne. A ešte jedno je príznačné – svojím presvedčením bol vždy ukrajinským vedcom. Na všetky otázky, problémy, témy sa díval, hodnotil a reagoval z pohľadu Ukrajinca.

Ako literárny vedec sa veľmi fundovane vyznal v otázkach verzifikácie, v umeleckých zvláštnostiach dramatickej tvorby, v majstrovstve tvorby charakterov a kompozície umeleckej prózy. Nemožno sa potom diviť, že v mnohých veciach Domanyckému patrí prvenstvo. Bol to práve on, kto ako prvý vydal úplný Ševčenkov Kobzar. Preveril rukopisy T. Ševčenka (1814–1861), opravil chyby, ktoré boli v predchádzajúcich vydaniach.

Vráťme sa k už spomínanej etnografickej štúdii Slováci (Slovaky). Každá takáto jeho štúdia (O Haličine, O Bukovine, Slováci a iné) približuje úlohu a misiu národných osobností pri zachovaní a obrodení národného života. Tieto štúdie majú takmer rovnakú štruktúru: zemepisné údaje o kraji a krajine, kultúra a náboženstvo, ekonomika, jazyk, sociálne zloženie obyvateľstva, spoločenský systém. Kľúčovou tézou je obhajoba myšlienok nezávislého národného vývoja, ktorý sa opiera o národné školstvo, kultúru, cirkev, rodný jazyk vo všetkých sférach života a o optimálny ekonomický rozvoj. Autor veľmi ostro odsudzuje prejavy národného a sociálneho útlaku, vystupuje proti renegátstvu vo všetkých jeho podobách, poukazuje na poslanie vlastenecky orientovanej inteligencie a duchovenstva. „Kultúra národa sa v značnej miere prejavuje v tom, nakoľko si národ váži svojich najlepších synov, apoštolov pravdy a vedy, dejateľov národného obrodenia,“ tieto slová patria ukrajinskému vedcovi V. Domanyckému, ktorý vo svojej tvorivej činnosti sa zaoberal aj osudom Slovákov. Škoda len, že sa dosiaľ s touto zaujímavou prácou nezoznámil slovenský čitateľ, ale aj slovenská literárna a vedecká pospolitosť. Štúdie sú adresované predovšetkým širokej čitateľskej verejnosti, preto sú napísané populárnym štýlom, niekedy aj s istou dávkou irónie a sarkazmu. Zároveň svedčia o jeho literárno-publicistickom talente, vyžaruje z nich výrazný sociálno-národný optimizmus, ktorý bol vlastný a typický aj pre samotného autora.

V literárnovedných výskumoch Domanyckyj značná pozornosť patrí tvorbe Marka Vovčka (1833–1907). Marko Vovčok bol literárny pseudonym ukrajinskej spisovateľky Marie Vilinskej. Čo sa týka jeho prác o něj, tie aj dnes sú veľmi aktuálne, pretože v literárnych, ale aj v mimo literárnych kruhoch ešte aj dnes zaznievajú hlasy okolo autorstva Ľudových poviedok (Narodni opovydannja) M. Vovčok. V štúdii Autorstvo Marka Vovčka (1908), ktorá vyšla vo štvrtej knihe 84. dielu Vedeckých prác spoločnosti T. H. Ševčenka, Domanyckyj na základe autentických materiálov vyvracia tézu Pantelejmona Kuliša (1819–1897) o manželoch Markovyčovych (prvý manžel M. Vovčok-Vilinskej bol Opanas Markovyč), že „v dejinách maloruskej literatúry musíme ich dvoch považovať za jedného spisovateľa...“ Informáciu o tejto štúdii nájdeme aj v časopise Slovanský přehled (12, 1920, s. 139–140), kde sa píše: „Vasyl Domanyckyj osvětluje tu na základě přesných fakt dosud problematickou otázku o autorství Marka Vovčka. Marko Vovčok byl literární pseudonym po Ševčenkovi nejlepší maloruské spisovatelky Marie Markovičové, která vedle velkoruských povídek napsala dvě sbírky ukrajinských črt, jež literární historie dlouho přičítala jejímu muži – Opanasu Markoviči –, ovšem mylně, jak z přítomného rozboru vysvítá. Črty byly zaslány v r. 1857 redaktoru „Osnovy“ P. Kulišovi do Petrohradu, jenž je ihned upravil pro tisk; rukopis prvního dílu se dodnes zachoval a Domanyckyj na základě tohto rukopisu a oprav tu činěných, jakož i na základě Kulišových výroků o Marii Markovičové a podrobného srovnání napsaného originálu s tištěným vytiskem přichází k definitivnímu a nyní již pro vždy platnému úsudku: 1. Kuliš sám na mnohých místech nazývá M. Markovičovou výslovně autorem „Povídek“ (pův. titul zněl Narodni opovidannja Marka Vovčka), což o Opanasu Markoviči nečteme nikde. 2. Opanas Markovič byl pouhým kritikem a nanejvýše korektorem povídek své ženy, což ona vždy ještě přijimala velmi kriticky (nebyl tedy spolupracovníkem a o povídkách dvou Markovičů nemůže býti řeči, jak dosud se tvrdilo a jak čteme také např. v našem Ottově slovníku naučném). 3. Totéž platí o Kulišovi, jenž pouze tu a tam nějaký výraz a obrat opravil, zlepšil (mnohdy ale též zhoršil), což bylo ostatně jeho redaktorskou povinností, – Domanyckyj přináší tím cenný příspěvek k historii maloruské literatury, kde skutečné literární historie v Marku Vovčkovi mylně viděla jen Opanasa Markoviče.“

Ešte jedno prvenstvo. V oblasti jazykovedy. Ako tvrdí ukrajinská jazykovedkyňa Ľudmyla Lonská, problém doplnenia slovnej zásoby ukrajinského jazyka cudzojazyčnou lexikou vyvstáva na začiatku 20. stor. V roku 1906 v Kyjeve vychádza Slovník. Vysvetlenie cudzích a nezrozumiteľných slov (Slovaryk. Pojasnennja čužych ta ne duže zrozumilych sliv). Jeho autorom bol Vasyľ Domanyckyj. V ukrajinskej jazykovede to bol vlastne prvý pokus o vydanie slovníka cudzích slov.

Za sovietskych čias rôznorodú literárnu a vedeckú činnosť Vasyľa Domanyckého nazývali buržoáznou alebo liberálno-demokratickou, teda nacionalistickou. Až v súčasnosti sa Domanyckyj znovu dostáva do povedomia Ukrajincov.