Každý človek zdedí od svojich rodičov niečo z charakteru, temperamentu. Niečo si vezme od matky, niečo od otca, od blízkych i vzdialených predkov. Z pokolenia na pokolenie sa dedí jazyk, kultúry, viera – všetko to je duchovným dedičstvom a človek, ktorý sa stál súčasťou svojho rodu a národa, vyznáva a hlása tie morálno-etické, národné a všeľudské hodnoty, ktoré zdedil. Keď nič nezdedil, vtedy môžeme považovať, že čiara života, ktorá sa začala ešte v hĺbke storočí, sa pretrhla... Všetko to básnické i filozofické nájdete v tvorbe ukrajinského básnika a prekladateľa Petra Osadčuka. Vždy, keď som sa ocitol v Kyjeve, nemohol som sa s ním nestretnúť. So spisovateľom, ktorý rozumel literatúre i ľuďom. Už tomu tak nebude. Petro Osadčuk 8. októbra 2014 odišiel do večnosti.

Držím v rukách jeho knihu Rodinné dedičstvo (Rodynnyj spadok, 2007), čítam riadky a zdá sa mi, že ho počujem: „Keby mi navrhli jednou vetou povedať o zmysle môjho života, cieľoch a smerovaní množstva môjho rýmovaného i nerýmovaného písania, vtedy by som povedal: ,Vyššie než je Ukrajina – je len nebo, ale aj nebo nad Ukrajinou – je tiež Ukrajina'.“ Petro Osadčuk sa narodil 2. decembra 1937 v dedina Ostrivec v Ivano-Frankivskej oblasti. V roku 1960 ukončil Odeskú štátnu univerzitu. Neskôr pracoval ako redaktor v odeskom vydavateľstve Majak a kyjevskom vydavateľstve Moloď. Je autorom takmer tridsiatky zbierok poézie. Spomenieme len niektoré: Veterný mlyn (Vitrjak), Životopis vernosti (Biohrafija virnosti), Zem zohriata láska (Zemlja zihrita ljubovju), Priama reč (Prjama mova), Biela karavella (Bila karavela), Deň otvorených dverí (Deň vidkrytych dverej), Skúška (Ispyt), Čiara života (Linija žyttja), Čierne metamorfózy (Čorni metamorfozy), Odraz priepasti (Viddzerkalennja bezodni) a ďalšie. Vydal knihu literárne-kritických článkov a eseji pod názvom Poézia – mladosť duše (Poezija – molodisť duši). Bol známy ako prekladateľ. V roku 2003 vydal autorskú antológiu prekladov Podnebeské paralely (Pidnebesni paraleli, 2003), v ktorej prezentoval básnické diela z bieloruskej, bulharskej, poľskej, gruzínskej, arménskej a iných literatúr.

Osadčuk niekoľkokrát navštívil Slovensko, zaujímal sa o literárny život, ba dokonca napísal doslov k ukrajinskému prekladu básnickej zbierky Jozefa Leikerta Pominuteľnosť (v ukrajinčine Nedovhovičnisť), ktorá vyšla v roku 2006 v kyjevskom vydavateľstve Veselka. Túto smutnú správu mi oznámil spisovateľ Anatolij Kačan takými slovami: „Keď mi zomrela matka, môj otec neustále opakoval: „Komu zavádzala?“ Osadčuk nielenže nikomu nezavádzal, ale nikde nebol zbytočný, a teraz nám bude chýbať.