Nielen chrípka podtypu H1N1, ale aj iné prasatá sa počas ekonomickej a finančnej krízy šíria svetom ako pandémia. Veľmi si to ani neuvedomujeme, ale naša spoločnosť sa neustále mení a zároveň sa – paradoxne – nikam neposúva. Opäť žijeme v časoch akejsi studenej vojny, pričom od pádu berlínskeho múru ubehlo len dvadsať rokov. Nejako sa zabudlo na celé to polstoročie pred ním. Rusom sa dokonca pred niekoľkými rokmi podarilo zvoliť si do prvej trojky najväčších osobností národa v rámci celoštátne úspešnej televíznej šou samotného Stalina a vraj by bol i na samotnom piedestáli, keby hlasovanie nebolo sfalšované. Objavujú sa aj ďalší blázni, ktorí oživujú strašiakov nedávnej minulosti, veď ich nepriaznivú životnú situáciu musia mať naisto na svedomí imigranti z tretích krajín, Rómovia a – samozrejme – opätovne tí konšpirátorskí Židia. Ak už ochlasta zo Žiliny a učiteľka z Oravy sú v porovnaní s niektorými «pospolitými» primitívmi čajovým odvarom, začína to byť naozaj vážne. Zase sme sa vrátili dozad(k)u. Musí sa história stále opakovať?!

Román Pavla Rankova prichádza ako varovný prst v týchto nepokojných časoch. Už iba jeho samotný názov upozorňuje na deň, kedy sa začalo jedno z najtragickejších období ľudskej histórie. Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) však nie je kniha o druhej svetovej vojne. Začína sa presne rok pred vojnovým konfliktom, ktorý pripravil o život asi sedemdesiat miliónov ľudí, ale namiesto veľkých miest, kde sa o všetkom rozhodovalo, sa nachádzame na levickom kúpalisku a zoznamujeme sa s jeho hlavnými postavami – kamarátmi Židom Gabrielom, Čechom Janom, Maďarom Péterom a ich celoživotnou láskou Slovenkou Máriou. Prvý september je pre dvanásťročných chlapcov azda posledným dňom detstva, mení sa na spomienku, v ktorej sa po prvýkrát pokúsili vyhrať svoju lásku v plaveckých pretekoch. Žiaľ, pre nikoho úspešne.

Osudy postáv sa ďalej vyvíjajú chronologicky v epizódach s ročným odstupom. Román sa tak snaží zachytiť tridsiatimi kapitolami život bežných ľudí, ktorí však mali tú smolu, že ho museli žiť v totalitných zriadeniach založených na nacistickej a neskôr komunistickej ideológii. Za ich osobnými tragédiami často stojí politická situácia: pokusy o likvidáciu židovského obyvateľstva, februárový prevrat a vykonštruované procesy päťdesiatych rokov, dokonca vznik izraelského štátu a emigrácia do Ameriky. Rankov sa týchto tém chytá racionálne, nepolemizuje s týmito historickými udalosťami, ktoré sú pre mnohých kontroverzné dodnes, pristupuje k nim jednoznačne, odkrýva aj ich druhú stránku. Jeho postavy totiž nie sú dokonalé, aj ony chybujú, po oslobodení napríklad spolupracujú s Červenou armádou alebo sa snažia veriť v marxisticko-leninskú utópiu.

Napriek Cene Európskej únie za literatúru (a nominácii v súťaži Anasoft litera či Cene čitateľov denníka Sme v rámci uvedenej súťaže) má román viacero kompozičných nedostatkov. Samotný žáner narúša Rankovova dikcia; raz píše doslova poviedku, inokedy novelu alebo úryvok z románu. Táto fragmentárnosť je jednoducho nepodarená. Taktiež realistický kód výrazne narúša nekompaktnými absurdnými vsuvkami, v ktorých karikuje napríklad Miklósa Horthyho, Gustáva Husáka, Jozefa Tisu a podobných. Tieto komické retardácie sú síce úsmevné, ale poetologicky jednoznačne vytrhnuté z kontextu.

A napokon samotný ľúbostný štvoruholník rozohraný na výslovne etnickom princípe je natoľko schematický, že čitateľ môže už od počiatku anticipovať dej a predvídať ho do úplného záveru. Rankov sa síce snaží túto šablónu rozbíjať problematizovaním, ale výsledný efekt je stále rovnaký, jednoduchá sémantická štruktúra, viac politicky tendečná ako umelecky hodnotná. Čo sa ale dá očakávať od búrania jednej schémy inou?! Autorovi sa však darí tieto nedostatky ako-tak zakrývať svojou naratívnou zručnosťou.

Dnes sa už medzi spisovateľmi nenosí štylizovať sa do svedomia národa a vyrovnávať sa s jeho minulosťou v rozsiahlych epopejach. Onou ekonomickosťou sa však Rankov pripravil o napísanie hlbokej a dojímavej drámy bežných ľudí, ktorá mohla byť ozajstným zrkadlom nielen voči minulosti, ale aj súčasnej spoločnosti zabúdajúcej na hriechy svojich otcov a matiek. Veď len prvá Epizóda 1938 je prológom k potenciálnemu románu o zničenom detstve. Podobne aj množstvo iných podnetných tém autor rozsekal do nenáročného sentimenálneho príbehu o nenaplnenej láske s explicitnými odkazmi na dobové politikum.

Slovenská spoločnosť nebola nikdy plnohodnotne občianska. Od roku 1989 až príliš veľa študentov chýbalo na náuke o spoločnosti či občianskej výchove. Etnokultúrna identita sa začala akosi obmedzovať na ospravedlňovanie ľudáckeho režimu alebo nebodaj sledovanie ľadového hokeja. No neznalosť historických skutočností – o súvislostiach nehovoriac – je však natoľko alarmujúca, že Rankovova kniha prichádza vhod ako čítavá alternatíva na doplnenie si vedomostí z dejepisu nielen pre študentov stredných škôl.

Pavol Rankov: Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Kalligram, Bratislava, 2008, 328 s.