Najnovšia kniha Jany Juráňovej potvrdzuje, že ide o autorku s feministickým názorom, ktorý nekompromisne určuje podobu sveta jej textov. Témy, jednotlivé situácie a postavy svojich próz vtesnáva do striktne vymedzených rámcov a nepopustí pritom ani o milimeter. 

V próze Orodovnice necháva Juráňová reflektovať tri ženské postavy – sestry Ruženu a Zdenku/Kláru, ich švagrinú Elenu – príbeh rodiny, ktorej osudy sú spoločenským účinkovaním jej mužských členov, otca a strýka, prepojené s totalitnými režimami poznačujúcimi novodobé dejiny Slovenska, s fašizmom a komunizmom. Ambícia autorky provokovať nekončí iba prvoplánovo pôsobiacim pripomenutím týchto, ešte stále spoločensky kontroverzných tém. Prejavuje sa i v pokuse spochybňovať vzťahy a rodové stereotypy, ktoré sú interpretované ako „prirodzené“ – nech už sú to súrodenecké vzťahy, vzťahy matky a detí, či samozrejmý obraz ženy ako „strážkyne rodinného krbu“.

Patriarchálny svet
Privátna sféra je v tomto texte pevne prepojená s verejnou sférou, pričom doménou mužov sa stáva spoločenské angažmán, ktoré nadobúda nie práve najpríťažlivejšie podoby, a ženy sú vykazované do domácností ako ich „tiché spoločníčky“. Vzťahy  v oboch oblastiach sú podľa autorky podmieňované nadvládou patriarchálneho systému. Má ho stelesňovať otec rodiny, ktorý bol v mladosti politický činný v klérofašistickom režime a po novembri osemdesiatdeväť sa vrátil na spoločenské výslnie. Jana Juráňová ho zobrazuje ako chladnú, vypočítavú a pokryteckú hlavu rodiny, jeho vzťah k manželke a dcéram je obmedzený výlučne na očakávanie, že mu poskytnú patričný servis a zabezpečia trvanie rodinného klanu. Jeho nástupcom sa stáva rovnako sterilne pôsobiaci syn Michal, kariérny diplomat. 

V tomto texte je ťažké hovoriť o diferencovanosti postáv. Ich vykreslenie podlieha dôslednej kategorizácii a sú predvádzané iba prostredníctvom svojich rodových rolí. Muži sú tu skoro bez výnimky „páni situácie“, citovo chladní vypočítaví pokrytci, alebo aspoň obťažujúci chlipníci. Autorka nenecháva bez podozrenia ani len periférne mužské postavy – taxikára, čašníka či anonymnú skupinku cestujúcich vo vlaku. Tí všetci sú sprevádzaní prísnym pohľadom protagonistiek a odhaľovaní ako pôvodcovia ohrozenia, sexuálneho harašenia a lascívnej zábavy, ktorá ponižuje ženu ako takú. V tejto súvislosti pôsobí zarážajúco prudéria autorky, pre ktorú je ľudová pieseň hotovou pornografiou a oslava menín na pracovisku jednej z protagonistiek (ide o knižnicu) je opísaná, ako keby sa odohrávala v krčme.

Žena ako obeť
Ženské postavy majú vo svete, ktorého pravidlá podľa Juráňovej určujú výlučne muži, iba obmedzené možnosti. Ich východisková pozícia je vždy pozícia obete. Žijú životom, pravidlá ktorého určil niekto mimo nich, a ťažko sa s týmto určením stotožňujú. Práve preto sú plné frustrácie a neustále striehnu, kedy ich niekto pristihne pri zlyhaní. Môžu aktívne kolaborovať a stotožňovať sa s „mužským svetom“  (teta Jolka), prijať bez reptania „ženský osud“ (mama), alebo uvažovať o svojej situácii a niekedy sa pokúsiť z tohto určenia vymaniť (Ružena, Zdenka/Klára, Elena). Je príznačné, že udalosti tohto rodinného príbehu nazerá autorka práve prostredníctvom protagonistiek prejavujúcich aspoň náznak či pokus o rezistenciu. Počiatočný aktualizovaný spoločenský akcent príbehu sa na záver mení, z rozprávania sa stáva podobenstvo o žene, ktorá sa v priebehu dejín stratila. Symbolom tohto osudu je postava matky, ktorá je príznačne postihnutá chorobou prejavujúcou sa stratou pamäti. Tá pôsobí ako metafora straty identity ženy vôbec.

Hoci sa autorka snaží svoje tri protagonistky odlíšiť – Ružena je rozvedená, Zdenka/ Klára je rádová sestra, Elena je vydatá žena pohybujúca v exkluzívnom prostredí manželiek diplomatov – a dodať im hodnovernosť početnými vnútornými monológmi, pôsobia jednoliato a strnulo. Rovnako meravo a stroho pôsobia aj ich dialógy. Postavy spolu nekomunikujú, len si neuveriteľne toporným jazykom neustále niečo vysvetľujú a objasňujú. 

Obmedzený pohľad
V písaní Jany Juráňovej pojednávajúcom o ženách, ich identite a rodových vzťahoch je prítomná neprehliadnuteľná miera kritickosti a istej angažovanosti. Jana Juráňová je moralistka, má zjavný zámer sarkasticky pristihovať svet a spoločnosť pri prevádzkovaní rodovo podmienenej neprávosti. Vo väčšine prípadov však predvádza iba podobu sveta redukovanú na modelové až schematické situácie. Aby spochybnila či kritizovala zaužívané stereotypy, siaha po šablónach iného druhu. 

V texte sa postupne vynárajú klišéovité situácie a momenty „ženského písania“ a feministického myslenia. Popri úvahách o spoločenskom statuse ženy a materstve sa v próze objaví sa scéna, keď matka hovorí dcére o menštruácii, veľmi abstraktne sa reflektuje ženská telesnosť. K zaužívaným motívom feministickej literatúry patria takisto aj apokryfné postavy žien – Juráňová na konci knihy uvažuje o osudoch partnerky márnotratného syna z Biblie. Navyše, pri výjavoch matkinej choroby a jej umierania nedá nespomenúť na prózy slovenských autoriek z posledného obdobia, ktoré podobnú tému choroby a umierania blízkeho človeka spracovali s oveľa väčšou dávkou presvedčivosti a empatie.

Autorka vybavila situácie, postavy a vzťahy definíciami bez toho, aby bolo jej rozprávanie oživené jediným presvedčivým konkrétnym detailom. Príbeh tejto rodiny nie je, napriek všetkej snahe, založený na každodennom živote, ale na výjavoch, ktoré majú potvrdiť isté presvedčenie o stave sveta. Nech už je názor čitateľa či čitateľky na toto presvedčenie akýkoľvek, očakáva od literatúry viac ako len jeho šablónovitú ilustráciu.