V mestách, mestečkách a na dedinách západnej Ukrajiny, kde žil a pôsobil ukrajinský spisovateľ Tymofij Borduljak (1863–1936) si pripomenuli 150. výročie jeho narodenia. Napísal mi o tom aj jeho vnuk (tiež Tymofij Borduljak), ktorý žije v Drohobyči a pri tejto príležitosti vydal zaujímavý leták, na ktorom približuje život a dielo tohto ukrajinského spisovateľa.

Prvé dve desaťročia 20. storočia boli pre ukrajinskú literatúru neobyčajne plodné. Nesporne k tomu prispelo aj to, že v 80. a 90. rokoch 19. storočia sa sformoval na západnej Ukrajine okruh výrazných literárnych osobností, spisovateľov, na ktorých bol právom hrdý Ivan Franko (1856–1916), keď v roku 1901 v časopise Literaturno-naukovyj visnyk napísal: „V súčasnej novelistike vidíme pestrofarebnú kyticu individualít.“ V tejto súvislosti vyzdvihol tvorbu Vasyľa Stefanyka, Lesja Martovyča, Marka Čeremšynu, Oľhy Kobyljanskej, Osypa Makoveja, Mychajla Jackiva, Andrija Čajkovského a ďalších. Spomína aj Tymofija Borduljaka a jeho „teplým citom zohriate poviedky.“

Po skončení základnej školy Borduljak študuje na ukrajinskom gymnáziu vo Ľvove. V štúdiu chcel pokračovať na filozofickej fakulte Ľvovskej univerzity, ale materiálne podmienky mu to nedovolili. Študuje teda na bohoslovskej fakulte, ktorú v roku 1889 ukončil, stáva sa farárom a učiteľom základnej školy. Začiatky jeho literárnej činnosti sa datujú rokom 1887, keď v časopise Zorja uverejnil báseň Rusalka. Začína sa sústredenejšie venovať umeleckej próze, čo mu prinesie aj úspech. Prvá jeho poviedka Zachovaj nám, Pane, kravičku zdravou! (Daj, Bože, zdorovlja korovi!), ktorá vyšla v roku 1891 v novinách Dilo, upozornila čitateľov a literárnu verejnosť, že do literatúry vstúpil nový talentovaný prozaik. V roku 1899 vychádza knižne zbierka jeho poviedok Blyžni (Blízki), v roku 1903 takmer v celom rozsahu vychádza táto zbierka poviedok v Kyjeve pod názvom Opovidannja z halyckoho žyttja (Poviedky z haličského života). Na jeho tvorbu pozitívne reagoval Osyp Makovej, Pavlo Hrabovskyj, Lesja Ukrajinka. Napríklad O. Makovej podčiarkoval jeho majstrovské zobrazenie, všedných, každodenných udalostí.

Poviedky sa tešia veľkej čitateľskej obľube, ba dokonca sa objavujú ich preklady do ruštiny, poľštiny a češtiny. Borduljakova poviedka Dlja choroho Fedja (Pro nemocného Feďu) vychádza v novinách Národní politika (č. 258, 26. 9. 1904) v preklade O. S. Vetti. Lidové noviny (č. 148, 1. 6. 1912) publikujú na svojich stránkach poviedku T. Borduljaka Zachovej nám, Pane, kravičku zdravou! (Daj, Bože, zdorovlja korovi!). Hlasy republiky (č. 43, 1921, s. 5) uverejňujú v preklade B. Veselej poviedku Samitna nyvka (Osamocené políčko). T. Borduljak ovládal vyše desať cudzích jazykov. Prekladal napríklad diela H. Heineho, N. Lenaua, K. Mikszátha, H. Sienkiewicza, I. Turgeneva, F. Dostojevského.

Čím sú charakteristické poviedky Tymofija Borduljaka? Veľmi pôsobivo poskytujú obraz vtedajšej Haliče. Lyrický tón jeho poviedok je často podfarbený jemným humorom. Takýmito postupmi dokáže priblížiť duševný stav obyčajného človeka. Výrazné realistické prvky posúva do sveta psychológie dedinčana. Kontrast ako prostriedok dodáva jeho postavám vnútorné napätie a tým aj celkovú dramatickosť zobrazenej životnej situácie. Často využíva umeleckú paralelu: obraz prírody a ľudský osud. Takto sa dielo stáva oveľa emotívnejším a lyrickejším. Poviedky T. Borduljaka priťahujú pravdivosťou príbehu, ľudských charakterov. Pred čitateľom je celá galéria obrazov ľudí haličskej dediny, s ich charaktermi, mravnými postulátmi.

Opäť som sa začítal do Borduljakovej Žobráčky (Žebračka) a v niektorých okamihoch sa mi zdá, že ju autor napísal včera. Aj o tom je dobrá literatúra.