David Bellos, profesor francúzskej a porovnávacej literatúry na Princeton University je autorom knihy, ktorá dokazuje, že o preklade sa dá písať jasne, prehľadne a najmä zábavne. Silnou stránkou publikácie Is That a Fish in Your Ear? je názornosť, text je plný vtipných príkladov a narážok na klišé, ktoré o preklade kolujú. David Bellos dokazuje svoj široký prehľad o problematike prekladu, histórii, teoretických dielach a štatistikách, zároveň dokáže spojiť tieto poznatky z jedného odboru so všeobecnými dejinami, príkladmi z politiky, filmu a iných oblastí. Vyše tristo strán textu tak spolu tvorí skutočne "pozoruhodný príbeh prekladu", ako znie francúzsky podtitul.

Názvy kapitol sprehľadňujú čítanie i obsah. Otázky, ktoré stoja ako titul kapitoly, autor na jej stranách aj zodpovie, prípadne čitateľa navnadí, aby si zistil o veci viac. Čo je preklad a prečo túto činnosť nazývame týmto výrazom? Čo prekladatelia robia a čo nie? Čo je to štýl? Ako blízko majú k sebe povolania novinára a prekladateľa vo veľkých spravodajských agentúrach? V čom spočíva práca a príprava simultánneho tlmočníka? Ako funguje obrovské lingvistické mravenisko Európskej Únie? Prečo bol Norimbergský proces okrem revolúcie v medzinárodnom práve aj udalosťou vo svete prekladu? Dá sa preložiť aj humor? Zdá sa, že Bellos je majstrom maieutiky, teda metódy výučby, ktorá má za cieľ dospieť k odpovedi na základe správne položených otázok. Tým, že sa pustil do publikácie o problémoch prekladu pre tých, ktorý si ani neuvedomujú, kde všade je táto ľudská činnosť prítomná, zvoli metódu kladenia si tých najzákladnejších otázok.

Základný odkaz Bellosovej knihy je v zhode so závermi takmer všetkých štúdií a prác o preklade, ktoré hovoria, že prekladať by sa nikdy nemalo od slova do slova. „Vezmite si napríklad len názov mojej knihy Is that a fish in your ear? Ako by ste to mohli preložiť do francúzštiny“, pýta sa v rozhovore pre francúzsky denník Le Figaro. Anglický názov odkazuje na populárny anglický seriál, ktorý francúzsky čitateľ nepozná. Narážku na rybu, ktorá šepká preklad do ucha, preto nepochopí. Pre Francúzov bolo treba nájsť iný názov. Ten znie Le Poisson et le Bananier, čo pripomína názov La Fontainovej bájky. Názov knihy musí dovoliť vytvoriť u čitateľa nejaké predstavy. Takže už od názvu knihy musel autor riešiť problém medzikultúrnej komunikácie, ktorý nevyhnutne súvisel s prekladom: kedy nechať narážku? Kedy ju nahradiť? Kedy ju vysvetliť rovno v texte alebo v poznámke? Urobil Bellos dobre, keď názov prispôsobil kultúrnemu prostrediu Francúzov? Alebo ho mal ponechať a čitatelia by si vyhľadali sami pôvod čudnej anglickej formulácie?

Druhá dôležitá téza diela Davida Bellosa je, že preložiť sa dá takmer všetko. Autor tak nesúhlasí s Vladimirom Nabokovom, ktorý je známy tým, že podľa neho nie je možné preložiť Eugena Onegina. Vladimir Nabokov bol významný spisovateľ a preto sa prikláňal k teórii, že preklad by mal verne slúžiť originálu. „Pre mňa prekladať neznamená vyrobiť klon. Preklad sa má podobať na originál tak, ako syn na otca, to je všetko,“ vysvetľuje svoj názor Bellos. Sú aj iné teórie o tom, či má byť preklad zameraný skôr na slovo alebo na význam. Aj teórie o tom, že treba prekonať tento protiklad a že kvalita prekladu spočíva v niečom inom : v rytme. Týmto úvahám sa Bellos tiež venuje vo viacerých kapitolách a v spojení s rôznymi problémami prekladu.

Bellos vysvetľuje svoje postrehy predovšetkým na prekladoch z angličtiny do francúzštiny a naopak. Takéto príklady mu sú najprirodzenejšie, keďže sa zaoberá štúdiom hlavne týchto jazykov. Na druhej strane, často spomína aj historky z iných jazykov – napríklad japonského haiku, latinčiny, nemčiny alebo kórejčiny. Pri vysvetľovaní tvorby slov sa Bellos dokonca pristavil pri svojom zážitku s maďarčinou. Počas svadby dcéry predniesol prípitok na počesť jej maďarských starých rodičov, ktorý znel – édeslányaméknak!, čo znamená „na ženícha, na jeho rodinu a na priateľov mojej dcéry“. Tým chcel zrejme poukázať na to, aký problém môže nastať pri preklade z jedného morfologického typu jazyka do iného. V takýchto prípadoch treba na texte zmeniť úplne všetko. S vetami je to podľa neho komplikované, ale so slovami ešte horšie.

Autor načrtol v kapitole Native command. Is your English really yours? aj otázku ovládania rodnej reči. Väčšinou sa predpokladá, že prekladateľ ovláda lepšie svoju rodnú reč ako tú naučenú a teda tento fakt predurčuje jazyk, do ktorého „má právo“ prekladať. Bellos sa trefne pýta či musí byť reč, ktorú sme si osvojili v detstve aj tou, v ktorej sa nám v dospelosti vyjadruje najpohodlnejšie. Ak spisovatelia, ktorý žili a hovorili veľkú časť svojho bytia v jednej reči a po zmene krajiny začali písať v reči osvojenej (napr. Mircea Eliade, Milan Kundera, Nancy Huston), prečo by prekladatelia nemohli prekladať „naopak“? Bellos tvrdí, že počas života sa môže stať, že jazyk vzdelania získa nad materinským prevahu a tak sa jedinec ľahšie vyjadruje v jazyku svojho štúdia ako v rodnej reči. „Od zaniknutia latinčiny ako jazyka bežnej komunikácie, teda od 7. storočia po Kristovi až po dobu Descarta, Newtona alebo Leibniza, nikdy žiadna matka nehovorila so svojím dieťaťom latinsky a žiadne dieťa sa nenarodilo v latinsky hovoriacej rodine. A aj napriek tomu sa deti v celej kresťanskej Európe učili na vyšších stupňoch práve latinsky vyše jedného milénia.“

Čo sa všetko navraví o preklade? Taký je názov celej jednej kapitoly a náprava nepravdivých klišé, ktoré o tejto práci prúdia, by trvala dlhé hodiny. Bellos sa vo svojej knihe snažil vyvrátiť aspoň tie najošúchanejšie nepravdy. Počuli ste už napríklad, že Eskimáci majú vyše 100 výrazov pre slovo sneh? Bellos sa z týchto klišé smeje a zároveň vysvetľuje ako mýty o podstate rozdielnosti určitých jazykov vznikli, kde majú svoj pôvod a prečo sa tak ľahko šíria. To sčasti vysvetľuje v kapitole o Biblii, kde na mnohých príkladoch objasňuje tzv. princíp substitúcie, teda nahradenia jednej reálie, inou, našou tunajšou. Týmto štýlom vznikajú nedorozumenia: napríklad, v Malajzii nepoznajú figovník, prekladatelia Biblie sa báli, že tamojšia populácia si nebude vedieť predstaviť čo to je za rastlina a preto figovník jednoducho nahradili v evanjeliu podľa Matúša banánovníkom, bežným stromom Malajzie. Iný príklad Bellosovho humoru: dabingových hercov nazýva atlétmi, prekladateľov dialógov akrobatmi, lebo tým, že pohybujú perami, ktoré sa menia každú desatinu sekundy, sa stáva preklad dialógov pozoruhodným športom. To či je samotný dabing dobrá prax Bellos nehodnotí.

Ako napísal denník The Times, ide o brilantné zhrnutie toho, ako sa ľudstvo pasovalo s jazykovou diverzitou od pádu babylonskej veže. Čitateľ si pri knihe uvedomí, že ak platí heslo „English is everywhere“, tak by sme ho pokojne mohli rozšíriť na „preklad je všade“. Bellosovou ambíciou nebolo zamyslenie sa nad zmyslom prekladu na filozofickej úrovni ako to robí Walter Benjamin či Henri Meschonnic, ale priblížiť otázky, ktorými sa myslenie o preklade zaoberá, aj neodbornému čitateľovi. To je bod, v ktorom sa táto publikácia o preklade odlišuje od odborných prác, ktoré neodmysliteľne patria do knižnice prekladateľa. O podobné vybočenie zo škatuľky lingvistu, semiológa a univerzitného profesora sa pokúsil aj Umberto Eco. Jeho zbierke humoristických esejí Jak jsem cestoval s lososem a jiné eseje (do slovenčiny ani češtiny nepreložená), ktorá je žánrovo podobná Bellosovej knihe, sa skutočne podarilo osloviť široké publikum. Kniha Is That a Fish in Your Ear? bohužiaľ nie je dostupná v slovenskom ani českom preklade, nájdete ju v angličtine a vo francúzštine.

David Bellos je prekladateľom, preložil diela francúzskych autorov ako Georges Perec, Romain Gary, Ismail Kadare či Fred Vargas. Na prestížnej Princeton University učí francúzsku a komparatívnu literatúru. Je tiež autorom niekoľkých biografií, napr. Georges Perec: A Life in Words (1993), Jacques Tati: His Life and Art (1999), Romain Gary: A Tall Story (2010). Za svoje diela dostal ocenenia ako napr. Goncourtovu cenu za biografiu (1994) alebo Man Booker International Award (2005).