Po roku 1989 sa priam roztrhlo vrece predovšetkým s prekladmi odborných Eliadeho prác, no treba pripomenúť, že totalitné „vrece“ natrhávali preklady Eliadeho próz. Najprv to bola jeho novela Slečna Kristína v prelomovom výbere Jiřího Našinca Pět rumunských novel (Praha, Odeon 1984), potom román Maitreyi a opäť Slečna Kristína v slovenskom preklade roku 1988 (vyd. Slovenský spisovateľ) a román Bengálska noc roku 1989 v pražskom Melantrichu. No ešte pred nimi, ako prvé u nás samostatne vydané Eliadeho beletristické dielo vyšiel román Had (Praha: Odeon 1986), ktorý preložil a zasväteným doslovom vybavil opäť Jiří Našinec. Tento preklad doteraz vôbec nezostarol (čo je pri prekladoch skôr výnimka) a nezostarol ani samotný Eliadeho román, keďže dodnes ponúka nové interpretačné možnosti. To je aj dôvod, prečo sa k nemu vraciame.

Ak sme hovorili o „zasvätenom“ doslove, mysleli sme to do značnej miery už v eliadovskom zmysle. Od istého okamihu sú totiž Eliadeho prózy koncipované ako postupné odhaľovanie posvätnej zložky sveta, ku ktorej sa však prepracujú len zasvätení (iniciovaní) hrdinovia – a pochopia ju len zasvätení čitatelia. Tým okamihom je práve román Had (1937). Predchádzalo mu však obdobie, keď pre autora tým najdôležitejším bola „autenticita“, teda smäd po skutočnom, reálnom prežívaní prítomného okamihu. Zažiť čo najviac v spoločensky prajných podmienkach a zachytiť to autenticky v texte, tomu Eliade zasvätil svoje literárne začiatky. Tak vznikli romány Izabela a diablove vody (1930), Stavenisko (1935), Návrat z raja (1934), Chuligáni (1935), ktoré sú nielen výpoveďou autora, ale hovoria o pocitoch celej vtedajšej silnej generácie rumunských spisovateľov, ktorej bol uznávaným vodcom.

Vojnová i povojnová dramatická zmena spoločenských pomerov sa nepriamo odrazila aj v zmene charakteru Eliadeho próz: jeho povojnová tvorba si vyslúžila prívlastok fantastická. No možno ešte väčší vplyv na túto premenu mal Eliadeho intenzívny bádateľský záujem o štúdium mytológie. „Fantastický“ charakter takto označovaných Eliadeho próz (napr. román Svätojánska noc, 1955, poviedky Tajomstvo doktora Honinbergera, 1940, Adio, 1955, U cigánok, 1959 a i.) vyplýva práve z prítomnosti mytologickej roviny, ktorá tvorí pozadie tej historickej (reálnej) a ktorá sa v nej skrýva v znameniach, symboloch, rituálnych zjaveniach či zmiznutiach. Eliade vytvára akoby dva paralelné svety, ktoré sa odlišujú hlavne inou časovou a priestorovou skúsenosťou; ich prelínaním vzniká špecifické videnie sveta, ktoré tvorí základ fantastického rozprávania.

Tento pojem sa nám však nezdá celkom výstižný, pretože skutočná povaha týchto textov nie je „fantastická“, resp. tento ich rozmer nie je ten rozhodujúci – máme tu skôr do činenia s textami ezoterickými, či ešte presnejšie iniciačnými. Tento predpoklad nás núti prehodnotiť postoj k týmto textom a pomôže nám vybrať ten správny kľúč k poodhaleniu ich tajomstva. Súvislosť týchto textov s náboženskou literatúrou a mytológiou totiž poukazuje na ich iniciačný charakter, o ktorom sme sa zmienili vyššie.

Kľúč k románu Had a vôbec k tomuto typu textov nám spätne poskytuje sám Eliade, keď vo svojich Pamätiach píše, že „v Hadovi se mi podařilo ,ukázat‘ to, co později rozvedu v pracích z filozofie a historie náboženství, totiž to, že ,posvátné‘ se zdánlivě neliší od ,světského‘, že ,fantastické‘ je ukryto ve ,skutečném‘, že svět je takový, jaký se nám jeví, ale zároveň je šifrou a kódem. [...] V určitém slova smyslu bych mohl říci, že toto téma tvoří jádro všech mých próz, které jsem ve zralém věku napsal.“¹

Počnúc Hadom jeho dielo začína naozaj vedome vykazovať organickú jednotu, vyplývajúcu z ucelenej predstavy o svete, ktorú vtedy tridsaťročný Eliade získal predovšetkým štúdiom magicko-náboženských prejavov a ktorú rozvíjal po celý svoj ďalší život. Ide predovšetkým o poznanie, že posvätné sa zo sveta nikdy nevytratilo, len je ťažšie sa k nemu dostať, keďže je ukryté pod civilizačnými nánosmi. Práve skrytá intervencia posvätného do svetského sa stáva princípom jeho próz a súvisí s paradoxnou štruktúrou hierofánií, ktoré „posvátno zároveň ukazují a utajuj퓲. Pri interpretácií tohto typu textov teda musíme mať na zreteli autorov zámer, ktorý sme identifikovali ako zjavovanie posvätnej reality sveta.

Pri čítaní Hada by sa spočiatku mohlo zdať, že ide len o ďalší z „autentických“ príbehov z mondénnej bukurešťskej spoločnosti. Týmto prvým (syntagmatickým) plánom jeho fantastické poviedky vždy začínajú a v súlade s typickým realistickým diskurzom je ich dej situovaný do konkrétneho historického času a priestoru. Druhý (paradigmatický) plán sa začleňuje do deja len postupne, spočiatku takmer nebadane a zobrazovanú realitu nemení ani nedeformuje – funguje totiž súbežne s plánom prvým. V Hadovi si uvedomíme, že ide o „zvláštny“ typ príbehu, až keď sa na scéne zjaví Andronic. Citujme si tu pasáž z Pamätí, kde Eliade opisuje kľúčový moment pre vznik celej prózy: „Když jsem ten příběh začal psát, věděl jsem jenom jedno: že se skupina Bukurešťanů bez jakýchkoli sklonů k fantastičnu rozjela strávit noc do kláštera a jakýsi neznámý, Andronic, kterého potkají cestou, jim v jednu chvíli řekne: ,Prosím, neděste se, ale někde tady nablízku je had...‘ Zbytek jsem si vymyslel či lépe řečeno postupně ,uviděl‘ v oněch čtrnácti nocích, kdy se příběh vyvíjel“. ³ Eliade tu zároveň vystihuje podstatu svojho „fantastična“, čiže zasiahnutie sakrálneho prvku do profánneho príbehu. Ide v podstate o spomínaný princíp hierofánie, zjavovania sa posvätného vo svete. Že ide o prvok zo sakrálnej sféry, na to upozorňuje predovšetkým jeho zvýšená symbolická (významotvorná) potencia. Napr. Andronic je „hovoriace“ meno znamenajúce „víťazstvo muža“ (z gr. anér, gen. andros – muž, niké – víťazstvo). A samotný had, umiestnený do titulu príbehu, je kultúrnym symbolom par exellence.

Napriek prvotnému autentickému dekoru, nám teda Eliade v texte už od začiatku poskytuje diskrétne indície, presahujúce profánnu rovinu príbehu a odkazujúce k neskorším „fantastickým“ udalostiam. Pripravuje nás tak na neskorší zásah posvätného do textu. Jeho fantastické prózy majú totiž ešte jednu zvláštnosť, a tou je autorova síce esteticky diskrétna, ale interpretačne naliehavá rétorika, ktorá nás núti všímať si významovo zaťažené prvky v texte. Autor nám tak pomáha nájsť kľúč a priťahuje našu pozornosť ku skrytým významom textu, ktoré sú pre tento iniciačný typ literatúry rozhodujúce. Aj v Hadovi sa na prvom pláne zdá identita hlavného protagonistu nekomplikovaná a jasná. Pekný mladík, ktorému zastavia auto Bukurešťania smerujúci stráviť večer do kláštora, sa predstaví ako „Sergiu Andronic, povoláním letec, nebo skoro letec...“⁴ Lenže spresňujúci, vlastne znejasňujúci dodatok „skoro letec“ je už odkazom na druhý, skrytý plán príbehu. Navyše táto postava sa zjavuje za súmraku (a teda medzi dňom a nocou) a „téměř na samém kraji lesa“ (s. 30), čo poukazuje na rozhranie medzi dvoma svetmi a naznačuje jej ambivalentnosť. Takéto rozčlenenie na dva výrazne protikladné typy prostredia: profánny priestor a priestor zasvätenia je jednou z čŕt iniciačného románu. V Hadovi je takéto topografické členenie pomerne markantné: svetská Bukurešť vs. vidiek, les vs. kláštor a predovšetkým ostrov vystupujúci z temných vôd jazera ako posvätný priestor par exellence. V tajomnom priestore nočného lesa, kam Andronic pozval spoločnosť, čoraz viac preukazuje znepokojujúce stránky svojej bytosti. Plní totiž sujetovú funkciu mediátora medzi oboma svetmi (svetským a mimosvetským) prostredníctvom iniciačných hier, ktoré ostatným navrhne a sám režíruje. Daniela Hodrová vo svojej kapitole o iniciačnom románe píše, že les je „prostorem tělesnosti a smyslovosti, křesťanského hříchu, symbolické smrti či spánku ducha, zbloudění duše“⁵ – a nie je tomu inak ani v Eliadeho románe, kde „celý les dýchal živočišností, horkem a tělesností“ (s. 63). Prebudený Eros sa tu stáva symptómom premeny postáv, u ktorých dochádza k inému vnímaniu reality, času, druhých ľudí, ale aj seba samých. Skutočná premena však príde až o niečo neskôr, keď po večeri v priestoroch kláštora Andronic oznámi celej spoločnosti už spomínanú kľúčovú vetu: „Někde nablízku je had...“ (s. 83). Had zvestuje tajomstvo a „had může být i předzvěstí...“ (s. 96) – v našom prípade ohlasuje definitívny zvrat v deji románu. Doterajšiu „objektívnu realitu“ príbehu odrazu vystriedajú obrazy, či takmer snové „výjavy“. Tým najpôsobivejším je práve centrálna scéna príbehu: zaklínanie veľkého vodného hada, ktorého Andronic privoláva do miestnosti, kde sú všetky zúčastnené postavy. Ako vysvitne, had mal pôvodne v úmysle uštipnúť jednu z prítomných dám, cítil totiž, že sa tam chystá svadba. V tejto chvíli vystupuje do popredia hlavný motív celého románu – svadba. S napätím čakáme, ktorá z prítomných mladých dám je nevestou, pretože, ako zdôrazní Andronic, stať sa ňou môže len jedna – napokon v iniciačných románoch je tiež len jeden adept-vyvolený. Tou nakoniec logicky musí byť práve Dorina, ona ňou bola už od začiatku, veď „spoločenským“ účelom stretnutia celej spoločnosti bolo „dohodenie“ ženícha práve pre ňu. Vybrali jej kapitána Manuilu, ale ten sa jej nie náhodou práve pri hrách v lese odrazu zjaví v pravom svetle a ona k nemu pocíti hnus. Naopak, jej príťažlivosť k Andronicovi stále rastie.

Dorina napokon nevolí svadbu profánnu (s Manuilom), ani svadbu démonickú (s hadom), ale svadbu s Andronicom, ktorá je mystickej, posvätnej, ba priam kozmickej povahy. Najskôr však musí prejsť obdobím skúšok a blúdenia, ktoré tvorí jadro iniciačnej schémy. Prechádzajú ním aj ostatné postavy, ale len Dorina nakoniec dokáže prekonať javový svet a prejsť z jedného stavu do druhého, vyššieho a dokonalejšieho. Najprv je však nevyhnutný iniciačný zostup, ktorý je tu zobrazený ako Dorinino blúdenie podvodnou ríšou jazera v sne-živote a symbolizuje iniciačnú smrť hrdinky, ktorá predznamenáva hrdinkino znovuzrodenie. Dorina sa nakoniec rozpamätáva na svoje poslanie (v Eliadeho prózach všetci adepti prechádzajú procesom amnézie a následnej anamnézy) a konečne sa jej podarí na člne zdolať temné vody jazera, kde sa už nemusí obávať hada-netvora, pretože Andronic ju už vyslobodil z jeho moci. Vyloďuje sa na ostrove, kde na ňu už čaká Andronic, aby ju poňal za východu slnka za svoju mystickú nevestu. Tento Dorinin symbolický prechod z jedného brehu na druhý symbolizuje jej smrť pre svetskú realitu a znovuzrodenie pre posvätnú dimenziu sveta. Ich spoločná svadba oživuje mýtus zmierenia protikladov a teda obnovenie prvotnej Jednoty sveta, odstránenie akejkoľvek duality. V románe hrajú mimoriadne dôležitú úlohu práve prírodné prvky: jazero, mesiac, stromy, slnko a na kozmickej úrovni svadbu môže symbolizovať práve len splynutie Mesiaca a Slnka. Mesiac tu symbolizuje všetko ženské, vodné, hadie, amorfné, tmavé a Slnko mužské, božské, zjavné, prejavené. Vidíme ako rafinovane tu Eliade používa variácie na ten istý symbolický význam a tie sa na konci skoncentrujú práve do mystickej svadby Doriny a Andronica na „rajskom“ ostrove.

V našej interpretácii sme kvôli nedostatku miesta možno až priveľmi skratkovito sledovali jeho „iniciačné“ prvky na úkor tých realistických, profánnych. Estetická pôsobivosť Eliadeho „iniciačných“ próz pritom spočíva v postupnom znejasňovaní samozrejmého, stajomňovaní banálneho, prehlbovaní plytkého (čiže v akomsi vertikalizovaní horizontality), aby sa od istého bodu (nazvime ho iniciačným bodom) ono každodenné a chaotické vyčírilo do podoby nadčasovo usporiadaného (kozmologického). Miera „uzrenia“ toho druhého sveta závisí na každom čitateľovi – autor nám síce v tom pomáha, no nevedie nás didakticky za ruku. A tak zážitok dobrodružného čítania môžeme mať aj ako poučení (ak chceme, zasvätení) čitatelia, ktorí sú už odpočiatku vnímaví na signály „vyššej“ reality. Pri jej objavovaní nás vždy čakajú prekvapenia. Eliadeho umelecké texty totiž nie sú mechanickou ilustráciou tézy (dogmy), ale aj pre neho samého vzrušujúcim hľadaním indícií zmysluplnosti sveta, ktoré môžu byť všade a nikde.
 

1. Mircea Eliade: Paměti. H & H, Jinočany, 2007, s. 350. ^zpět
2. C. d., s. 395. ^zpět
3. C. d., s. 348. ^zpět
4. Mircea Eliade: Had. Odeon, Praha, 1986, s. 31. Ďalej pri citátoch udávame len č. strany. ^zpět
5. Daniela Hodrová: Hledání románu. Československý spisovatel, Praha, 1989, s. 185. ^zpět