Tento román napísal Jurij Ščerbak (1934) po tom, keď sa dvadsať rokov nevenoval umeleckej próze. Teraz, ako sám vraví, cíti sa viac spisovateľom než diplomatom. O čom je jeho najnovší román? Aj o tom, čo sa môže stať s krajinou, keď neakceptuje vieru a morálku. Svoj vstup do literatúry začal poéziou a publicistikou. Prvé jeho publikované diela pripadajú na začiatok 60. rokov 20. st. Próza sa stáva dominujúcim žánrom v jeho literárnom snažení. Tvorba Jurija Ščerbaka sa líši od tvorby jeho literárnych rovesníkov, a to nielen tým, že sujety jeho diel zakotvili v mestskom prostredí, ale najmä výraznou intelektuálnosťou. Svojho času to veľmi výstižne ocharakterizovala česká ukrajinistka Zina Berezovská: „Přibližně od poloviny šedesatých let začalo jeho dílo intenzívně vrůstat do ukrajinské literatury a Ščerbak se v ní stal silnou osobností, přestože jej mnozí chápali zpočátku spíš jako esejistu a rozhodně jej neřadili k žijícím ,klasikům‘. Patrně především proto, že jako celá řada autorů jeho generace opustil i on navyklé šablony a vžitá uznávaná schémata. Proti vznešenému, ale nudnému patosu, proti vytváření nálad pomocí lyrických stereotypů, k nimž se poválečná ukrajinská literatura tak často ráda uchylovala, postavil lidskou individualitu v její nedokonalé, ale přirozené a mnohotvárné podobě. S romanopisci jako Volodymyr Drozd, Jevhen Hucalo, Valerij Ševčuk nebo předčasně zemřelým Hryhirem Ťuťunnykem usiluje Ščerbak o nový přístup k práci prozaika a stává se tak představitelem tendence, která se snaží odpoutat ukrajinskou prózu od úzce specifikovaných problémů, blízkých jen ukrajinskému čtenáři, a uvést do ní takové prvky a takové vidění světa, jež by mohlo vzbudit zájem nejen příslušníků jednoho národního kolektivu, ale širší kulturní veřejnosti jakékoli společnosti.“ Po rozpade Sovietskeho zväzu, keď Ukrajina získala nezávislosť, J. Ščerbak odchádza od literatúry a zaoberá sa politikou. Bol ministrom ekológie Ukrajiny, veľvyslancom v Izraeli, USA a Kanade. Aj to, čo v tom čase napísal, súviselo s politikou. V roku 1998 Ústav ukrajinských štúdií Harvardovej univerzity vydáva v angličtine jeho knihu Strategická úloha Ukrajiny (The Strategic Role of Ukraine) a o päť rokov neskôr vydanie Ukrajina: výzva a výber (Perspektívy Ukrajiny v globalizovanom svete XX. storočia).

Nemôžeme tvrdiť, žeby sa český a slovenský čitateľ nebol stretával s tvorbou Jurija Ščerbaka. V roku 1973 v pražskom vydavateľstve Mladá fronta vychádza román Hranice imunity (v ukrajinčine Barjer nesumisnosti) v preklade Vlastimily Abžoltovskej. V roku 1977 vychádza jeho druhé vydanie. Okrem toho Československá televízia uviedla podľa tohto diela dvojdielnu inscenáciu a román bol čítaný na pokračovanie v Československom rozhlase. V tom istom roku vo vydavateľstve Vyšehrad vychádza preklad diela Život pro druhé (v ukrajinčine Jak na vijni). Autorkou prekladu bola Vlastimila Abžoltovská, ktorá preložila aj jeho výber poviedok Projížďka po moři, ktorý vyšiel v roku 1982 (Mladá fronta, Praha), ku ktorému doslov napísala už spomínaná ukrajinistka Zina Berezovská. Pražské nakladatelství Práce v roku 1981 vydáva jeho dielo Z kroniky města Jaropolu (v ukrajinčine Z chroniky mista Jaropolja). Opäť v preklade V. Abžoltovskej. V roku 1990 sa český čitateľ zoznamuje s jeho najvýznamnejším dokumentárnym dielom Černobyl (Práce, Praha) v preklade z ruštiny Libora Dvořáka. Na Slovensku prvý kontakt s tvorbou Jurija Ščerbaka prichádza v roku 1967, keď v bratislavskom Vydavateľstve politickej literatúry v preklade Anny Kostolanskej vychádza jeho dielo Kto je na vine? (Jak na vijni). V antológii ukrajinských poviedok Strom života (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1986) vyšla poviedka J. Ščerbaka Dilbar v preklade Andreja Pestremenka. V roku 1989 vychádzajú na Slovensku dva jeho romány – Kronika mesta Jaropoľa (Slovenský spisovateľ, Bratislava) v preklade Juraja Andričíka a román Besnota (v ukrajinčine Pryčyny i naslidky) v bratislavskom Nakladateľstve Pravda v preklade Nataše Pavuľakovej.

Jurij Ščerbak prichádza nečakane so zaujímavým a netypickým pre ukrajinskú literatúru dielom, v ktorom sa zračí skúsenosť autora ako diplomata, politika a literáta. V expozícii románu sa môže zdať, že ide o novodobú ukrajinskú „bondovku“, lenže autorovi ide o čosi viac ako prerozprávať zaujímavý príbeh a okrem toho, diela J. Ščerbaka vždy sa vyznačovali dynamikou sujetu. Román je výstrahou, ide vlastne o triler, o futorologickú antiutópiu. Udalosti roku 2077. Európa sa zmieta vo vojnových konfliktoch. Moslimské ozbrojené sily obsadili Paríž, blížia sa k Atlantiku. Rusko ako štát prestalo existovať, ale aj napriek tomu ruský faktor je všade prítomný. Morálka je na hony vzdialená tej, ktorej sa voľakedy hovorilo kresťanská či ľudská. Aj v tejto situácii sa nájdu ľudia, ktorí sa usilujú zmeniť ju. Medzi nich patrí aj protagonista diela – Ihor Hajduk. Svet po roku 2077 je po Tretej a na začiatku Štvrtej globálnej vojny. V takýchto podmienkach pôsobí ukrajinský veliteľ vojenskej rozviedky. Je svedkom a účastníkom dramatických udalostí, ktoré privedú ku krachu v Ukrajine jestvujúceho diktátorského režimu. Hlavná otázka, ktorá trápi protagonistu románu, je osud Ukrajiny, možnosť zániku ukrajinského národa a štátnosti v prípade víťazstva Čiernej hordy. (Či naozaj sme poslední Ukrajinci na svete? – díval sa ako odchádza svadobný kočiar, dvíhajúc za sebou prach.)

Prečo tento román? Jurij Ščerbak po návrate domov uvidel konkrétne situácie politického a ekonomického života. Vyvstala uňho obava, že vyrastajú ľudia, ktorým sú cudzie také pojmy ako morálka a svedomie. Politici, ktorí defilujú na stránkach Ščerbakovho románu, nie sú však utópiou, v mnohom pripomínajú tých dnešných. Politici sú v románe zobrazení ako podvodníci, preto sa osud sveta ocitá v rukách ľudí s pochybnou alebo žiadnou morálkou. Pred očami máme nové pokolenie politikov, ktorí sú schopní všetkého, len aby uspokojili svoje politické záľuby, sklony.

Román je viacrozmerný – je tu dobrodružná línia, ktorá sa preplieta s filozofickými otázkami kresťanstva. Šťavnatý jazyk, precízne vypracované postavy, zvýraznené konaním sú aj psychologicky zdôvodnené, svojrázny „ščerbakovský“ tragikomický humor, citácie tajných dokumentov, ktoré svedčia o cynizme a dvojakých štandardoch aktérov svetovej politickej scény – to všetko dotvára atmosféru diela. Literárny kritik Mychajlo Slabošpyckyj hovorí o Ščerbakovom románe ako o koncentrácii a umeleckej kryštalizácii nebezpečných tendencií politického života Ukrajiny a celého sveta. A sám autor tvrdí, že v románe ukázal cestu, ktorú Ukrajine neželá.

Ako sme už povedali, pre Ščerbaka sú dôležité etické otázky. Počas nedávneho vystúpenia vo Ľvove autor románu poznamenal, že dnes pozorujeme veľmi vážnu krízu kresťanstva, keď víťazí „hedonistický“ princíp – získať všetky životné rozkoše a pôžitky pri úplnom zabudnutí kresťanských noriem, ktoré ľudstvo vypracovalo počas tisícročí. Filozofické otázky kresťanstva sú najviac pertraktované v súvislosti s úsilím sekty „smrtekristov“, ktorá tvrdí, že Kristus je mŕtvy a pravdu treba hľadať v sebe. Aj hlavnej postave románu (Ihor Hajduk) bolo cudzie kresťanstvo, ide vlastne o technokrata, konštruktéra raketových systémov, rozviedčika, ktorý bol dokonca vzdialený aj od samotných ukrajinských problémov. Keď sa však vrátil domov, ocitá sa v strede politických intríg, insinuácií a začína rozumieť kresťanstvu, jeho princípom. Treba zároveň priznať, že táto línia v románe má isté medzery, najmä v jej oveľa hlbšom rozpracovaní.

Jurij Ščerbak zároveň upozorňuje, že aj v súčasnosti sa mnoho politikov díva na Ukrajinu len ako na územie, kde je možné ešte niečo ukradnúť, ale nevníma, nerozumie duchovným parametrom, ktoré sú vtelené v národe. „Nechápu, čo je to Ukrajina. A to je veľmi nebezpečné. Nechcem nikoho poúčať, chcem, aby ľudia, ktorí prečítajú túto antiutópiu, porozmýšľali nad tým, čo sa deje v Ukrajine a k čomu vlastne speje.“