Súčasným slovensko-ukrajinským a ukrajinsko-slovenským kultúrnym vzťahom chýba akákoľvek koncepcia. Všetko sa deje s istou zotrvačnosťou a náhodne. Ak sa predsa len niečo deje, tak za tým treba vidieť nadšenie jednotlivca alebo niekoľkých ľudí. Pri myšlienke vydať Itinerarium Daniela Krmana ml. (1663–1740) v ukrajinskom jazyku stál známy slovenský ukrajinsta Mikuláš Nevrlý. Jeho zámer vonkoncom nebol náhodný. Z množstva dobových diel o Ukrajine, ktorých autormi boli cudzinci, práve Itinerarium D. Krmana patrí k najzaujímavejším. Toto dielo sa radí k vrcholom nielen slovenského, ale aj všeslovanského literárneho baroka. Na začiatku bolo teda Krmanovo Itinerarium (1708–1709), ktoré do ukrajinského jazyka preložili Oľha a Hryhorij Bulachovi a jeho prvé vydanie vyšlo v kyjevskom vydavateľstve Prosvita v roku 1999. V roku 2010 vyšlo druhé doplnené vydanie.

Čo bolo dôvodom Krmanovej cesty na Ukrajinu? Daniel Krman bol cirkevný hodnostár a spisovateľ. Ako biskup slovenských evanjelikov bol z poverenia ružomberskej synody určený rokovať so švédskym kráľom Karolom XII. o finančnej podpore pre Prešovské evanjelické kolégium. V polovici mája 1708 sa vyberá na túto dlhú cestu so Samuelom Pohorským z Prešova. Ich cesta viedla cez Poľsko, Prusko, Litvu, Bielorusko, Ukrajinu a Moldavsko. V bieloruskom Mogyľove sa prvýkrát (17. augusta 1708) stretávajú so švédskym kráľom Karolom XII. Najdramatickejšie udalosti z putovania oboch Slovákov sa diali práve na Ukrajine. Pri meste Starodub sa D. Krman prvýkrát stretáva s ukrajinským kozáckym heťmanom Ivanom Mazepom a takto ho opísal vo svojom cestovnom denníku: „Muž je viacej ako sedemdesiatročný, hroznej tváre, stvorenej podľa kozáckeho génia, popritom učený v latinčine, poľštine a ruštine, majiteľ mnohého bohatstva, ktoré nazhŕňal z ročných platov cárskeho a poľského veličenstva, ako aj zo svojich ohromných dôchodkov a z ročnej dane svojich poddaných. Lebo celá Kozákia patrí svojmu vojvodovi po celý jeho život. Vojvoda si však do počtu svojich dvoranov vyberá, ktorých zo svojich poddaných pokladá za súcejších, a podľa svojho vlastného rozhodnutia im do užívania prepúšťa mestá a dediny, od ostatných však on sám prijíma výťažok z užívania a od každého želiara podľa možností namiesto ročnej dane dostáva jeden, dva alebo viacej poľských zlatých. Má ďalej vo všetkých mestách a významnejších dedinách svoje kúrie, hospodárstva, krčmy.“ 30. marca 1709 dostali obaja Slováci od heťmana I. Mazepu ochrannú listinu, aby sa mohli pokojne vrátiť domov. Daniel Krman bol teda svedkom Poltavskej bitky v roku 1709, v ktorej Peter I. porazil Karola XII. a jeho spojenca Ivana Mazepu. Krmanovo Itinerarium sa stalo jednou z najstarších pamiatok „Poltavskej tragédie, od ktorej sa kozácka Ukrajina takmer na tristo rokov stala kolóniou cárskeho Ruska.“

Popredný ukrajinský literárny vedec akademik Ivan Dzjuba v predslove Vidieť sa „cudzími očami“ o Krmanovom Itinerariu napísal, že ukrajinského čitateľa bude najväčšmi zaujímať, čo je povedané o Ukrajine, o národe. Krmanov pohľad má však svoje subjektívne ohraničenie, ktoré je podmienené ako pozíciou náhodného svedka, tak aj jeho náboženskými a konfesijnými predsudkami. K tomu sa pridala aj neznalosť jazyka a tým aj obmedzená možnosť komunikácie, čo zákonite spôsobovalo neporozumenie. Ako poznamenáva Ivan Dzjuba, ukrajinský čitateľ nepoznal dosiaľ Daniela Krmana, iba v knihe Volodymyra Sičynského (1894–1962) Cudzinci v Ukrajine, ktorá vyšla v roku 1938 vo Ľvove, v roku 1942 v Prahe a v roku 1992 v Kyjeve, uvádzajú sa Kramanove dojmy z ciest po Ukrajine.

Vydanie prináša aj štúdiu slovenského ukrajinistu Mikuláša Nevrlého Itinerarium Daniela Krmana ml. a Ukrajina v ňom, v ktorej autor neobchádza ani rôzne pohľady na osobu heťmana Ivana Mazepu. Pripomenieme, že po porážke Švédov v Poltavskej bitve na naliehavú požiadavku Petra I. bola na I. Mazepu uvalená ruskou pravoslávnou cirkvou anatéma (cirkevná kliatba). Veľmi negatívne charakterizovala túto postavu ukrajinských dejín aj niekdajšia československá historiografia, zrejme podľa vzoru sovietskej historiografie. V súčasnosti slovenskí rusofili aj naďalej pokračujú v ťažení proti Mazepovi. Štúdia M. Nevrlého prináša množstvo údajov o tom, ako sa tradovala postava Ivana Mazepu nielen v slovanských literatúrach, ale aj vo francúzskej, anglickej a pod. V tejto súvislosti treba sa ešte raz vrátiť k slovám akademika I. Dzjubu: „Že je Mazepa zradca? Pre Rusko možno áno, ale nie pre Ukrajinu. Pre Ukrajinu bol a zostane veľkým vlastencom.“