Násilné skutky niektorých jednotlivcov v krajinách západnej Európy naliehavo kladú otázky o povahe multikulturalizmu. Je nevyhnutné považovať multikulturalizmus za utopický koncept vzhľadom k ľuďom ako Mohammed Bouyeri a naposledy Anders Breivik? Publicista, profesor demokracie a ľudských práv, Ian Buruma, v knihe Vražda v Amsterodamu, podrobne skúma stav, v akom sa ocitol multikulturalizmus a s ním aj holandská spoločnosť. Buruma sa stal známym už predchádzajúcou knihou Okcidentalismus. Západ očima nepřátel (česky NLN 2005) a vo Vražde v Amsterdame ho znovu môžeme čítať ako všímavého autora nevyhýbajúceho klásť principiálne otázky, pričom trvá na odpovediach na ne. Množstvo Burumových článkov s čiastkovými témami a pozoruhodnými postrehmi môžeme nájsť aj v rámci Projektu Syndikát (Project Syndicate).

Kniha Vražda v Amsterdame vznikla ako nevyhnutná analýza vraždy režiséra Thea van Gogha v roku 2004, pretože krutosť tohto skutku rozbúrila pokojné vody tolerancie a znášanlivosti. V novom kontexte sa odrazu javila aj vražda politika Pima Fortuyna, ktorého v roku 2002 zavraždil ekologický aktivista a podľa Burumu k všeobecnej úľave nemal žiadne spojenie s islamom. To už ale vôbec neplatilo o Mohammedovi Bouyerim, van Goghovom vrahovi. Musíme si ale uvedomiť podstatne širšie okolnosti spomínaných vrážd.

Holandská história zahŕňa temné obdobie druhej svetovej vojny, respektíve masové vyvražďovanie Židov na holandskom území počas nej. Zdá sa, že sa s týmto obdobím Holandsko doteraz nevyrovnalo, čo však nie je vôbec výnimočným javom. Nedostatočná historická pamäť a relativizovanie udalostí a činov jednotlivcov sú vo vzťahu k nacizmu typické vo viacerých európskych štátoch. Počas celej knihy sa stretávame s odvolávaním sa na nacistickú minulosť aktérov, respektíve s obviňovaním o podobných praktikách v súčasnosti. Zmyslom podobných vyjadrení nie je nič iné ako diskreditácia druhej osoby, na hlbšej úrovni však svedčia práve o neschopnosti vyjasniť si navzájom základné hodnotové postoje. Holandsko však v priebehu posledných desaťročí získalo niekoľko ďalších háklivých tém, riešenie ktorých nie je o nič menej bolestnejšie, ale o to aktuálnejšie. Východiskom pre problémy sú menšiny. Maroko, Turecko, Stredný východ, toto sú zdrojové krajiny, odkiaľ migrovali do Holandska ľudia hľadajúci lepší život. Čo však znamená lepší život? Manuálne pracujúci muži a ich ženy izolované v bytoch, keďže sa nenaučili holandsky, sú odkázané na pomoc svojich detí, ktoré samé sú vychovávané na ulici, je toto kvalitnejší život? Oproti podmienkam domovských krajín určite áno, z pohľadu európskeho typu sociálneho štátu odpoveď už taká optimistická asi nebude.

Zatiaľ čo niektorí politici, napr. na Slovensku, argumentujú proti vstupu Turecka do Európskej únie z obáv o zánik civilizácie založenej na kresťanských hodnotách, iní politici, napr. v Holandsku, tiež argumentujú proti vstupu Turecka do EÚ, ale podľa nich je to civilizácia založená na hodnotách osvietenstva. Podstatný rozdiel medzi jednotlivými európskymi krajinami však spočíva v čoraz hmlistejšom politickom diskurze, respektíve v rozložení ľavice, pravice a intelektuálnej sily obidvoch táborov a všetkých podôb politiky medzi nimi. Na to nadväzuje migračná politika a nízka zamestnateľnosť príslušníkov etnických menšín na trhu práce a problémy sa iba kumulujú. Ak by išlo o marginálny jav, tak by si možno politici z neho ťažkú hlavu nerobili, ale demografia nepopustí – týka sa to významnej časti populácie.

Buruma píše o „trhlinách“ v živote európskych národov: môžeme sem zaradiť atentáty v Madride a Londýne, hysterické reakcie na karikatúry proroka Mohameda, zákazy nosenia burky a najnovšie aj snahu o zákazy verejných modlitieb moslimov. Tam, kde končí multikulturalizmus začína redefinícia slobody slova a vyjadrovania. V multikulturalizme si nikdy nemôžeme byť istí, do akej miery autori myslia svoje slovné útoky vážne, preto ich preventívne napadnutí jednotlivci alebo skupiny pre istotu zažalujú. Van Gogh napríklad označoval muslimov za „kozojebov“, kruto sa posmieval Židom, Ježiš bol podľa neho „shnilá ryba“. Málokto podobné urážky znášal s nadhľadom.

Významnou postavou v príbehu Thea van Gogha je nepochybne Aján Hirsí Alíová, autorka scenára k filmu Submission. Alíovej kontroverznosť siaha do mladosti, kedy stelesňovala oddanosť moslimským zásadám. V istom okamihu však zásady podrobila revízii a výsledkom sa stalo presvedčenie o nutnosti poukazovania nielen na zlé postavenie mnohých žien v islame, ale celkovú potrebu „prověřování mravních hodnot převzatých z Koránu“. Alíovej ciele zďaleka nezdieľali všetci a už vôbec nie moslimské ženy. Film Submission prijali nielen rozpačito, mnohé ženy ostali dokonca šokované a reagovali pobúrene a protestne. Pripomeňme len, že v Submission Van Gogh zobrazil násilie páchané na moslimských ženách a vidieť môžeme aj citácie Koránu na nahom ženskom tele. Z pohľadu moslimských žien film útočil na ich kultúru, ponižoval ženy ako také, výrazne narušil vnímanie role matky a neriešil vôbec nič.

Alíová, podobne ako niektorí iní verejní kritici islamu, musí žiť pod policajnou ochranou. Van Gogh ochranu odmietol, neveril vyhrážkam, považoval ich asi len za recesiu, podobne ako svoje vlastné slovné vyjadrenia, či už vulgárne útoky alebo posmešné komentáre. Buruma neodsudzuje myšlienky ani nástroje multikulturalizmu. Vidíme však neúspech mnohých snáh tejto koncepcie a potrebu ostať tvrdo pri zemi, lebo utrpenie, ktoré vzišlo zo snahy niektorých jednotlivcov korigovať tento systém zasahuje celú spoločnosť a v súčasnosti má celoeurópsky dosah.