Ingmar Bergman v úvode scenára Siedmej pečate napísal, že by chcel byť „jedním z dělníků pracujících na katedrále, jež se týčí na planině“. Metafora filmu ako katedrály zahŕňa rovinu formálnu: majestátnosť diela, technickú zručnosť staviteľa, stavbára; rovinu obsahovú: katedrála rozpráva veľkolepé aj poklesnuté príbehy kresťanstva; rituálnu: odohrávajú sa tu obrady služobníkov zasvätených vyššej moci. Nepochybne zároveň dotvára symbolické prepojenie medzi náboženstvom a umením, o ktoré Bergmanovi v Siedmej pečati išlo.

Melvyn Bragg, známy anglický publicista, v knihe venovanej pravdepodobne najznámejšiemu Bergmanovmu filmu, realisticky spomína na vlastné detstvo, naplnené filmami v miestnom kine. Zásadný vplyv na vnímanie Bergmanovho diela mal na Bragga film Leto s Monikou, respektíve atraktívna herečka Harriet Anderssonová, predstaviteľka hlavnej úlohy. Popri nej to bola predovšetkým vážnosť, s akou Bergman zobrazoval intimitu. So Siedmou pečaťou sa objavuje naliehavosť náboženských otázok. Špecificky zameraných na povahu modlitby, neustále vnútorného pochybovania o samotnej existencii Boha, neochota zomrieť.

V prvej kapitole Bragg veľmi osobne objasňuje svoj vzťah k filmom, nakoniec aj k Bergmanovi samotnému. Keďže Bragg pracoval ako filmový kritik, mapoval umelecké filmy a po vzniku relácie The South Bank Show oslovil Bergmana s požiadavkou o interview. Práve v ňom Bergman jednoznačne tvrdil, že „filmy používá k tomu, aby se postavil tomu, čeho se bojí“. Zo Siedmej pečať strach zo smrti priamo vyžaruje.

Zvláštnosťou Siedmej pečate tiež je jej využitie naprieč médiami. Pôvodne vznikla ako divadelná hra, takto sa tiež prezentuje v knižnej verzii, dokonca sa dá ľahko predstaviť aj v rozhlase. Bragg dokonca skúšal počúvať tento film a tvrdí, že je to rovnako účinné. Podobná široká využiteľnosť predpokladá lineárny príbeh a bohatú imagináciu.

Konvencie kážu publicistom bádať v živote autora, špeciálne v jeho detstve. Bez opísania rodinného zázemia sa nezaobíde žiadna kniha o umelcoch, avšak u Bergmana má osobitný význam. Bergman bol syn úspešného kazateľa, príslušník spoločenskej smotánky, podriadený prísnym otcovým metódam vrátane telesných trestov, ale aj prítomnosťou mnohých kultúrnych aktivít.

Počas študijného pobytu v Nemecku podľahol charizmatickému vodcovi Adolfovi Hitlerovi, ale keď sa pozrieme na fotku na strane 44, je nám úplne jasné prečo. Na fotografii je totiž Bergmanov otec zachytený počas kázania: vzhľad, držanie tela, pozícia v priestore, prezrádzajú silnú autoritu, ktorá Bergmana určite fascinovala. Istý čas naozaj trvalo, kým pochopil pravú podstatu nacistického režimu a dištancoval sa od neho.

Bragg pomerne rýchlo prebehne bohémsku mladosť a začiatky slávneho režiséra. Cítiť z toho netrpezlivosť dostať sa čo najskôr k Siedmej pečati, čo bol až sedemnásty režírovaný film v poradí. Po úspechu filmu Úsmevy letnej noci na festivale v Cannes nahrávacie štúdiá prijali scenár Siedmej pečate. Od tohto okamihu Bragg intenzívne opisuje množstvo detailov spojených s natáčaním, pričom prekvapuje, koľkokrát sa muselo improvizovať, ak nastali odrazu vhodné podmienky na filmovanie.

Hoci Bergmanove filmy sú skôr vážne, plné vznešených myšlienok, existenciálnych úvah, nechýba mu ani irónia. V Siedmej pečati sa vyskytujú predovšetkým posmešné poznámky o hercoch, hereckom povolaní, ich postavení v spoločnosti. V tomto filme má všetko svoj význam. Jednotlivé scény vyzývajú divákov na interpretáciu. Kompozícia obrazu, synchronizácia s hudbou, neustála prítomnosť šachu pôsobivo zobrazujú tému smrti. „Smrt je tou největší, poslední výzvou, poslední skutečností, a přesto je součástí naší hry.“

Braggova kniha končí akosi rýchlo. Ak sa zo začiatku zdalo, že k filmu pristupuje zanietene, tak tomu nezodpovedá toto useknutie textu. Pritom námety načrtnuté Braggom by si žiadali rozsiahlejší priestor: útlak, autoritárstvo, úloha mlčania, rola zbrojnoša, irónia, to sú iba niektoré spomenuté, no neprebádané postrehy. Ako sprievodca k filmu Siedma pečať sa táto kniha osvedčí, ale jej potenciál ostal nevyužitý.