Keď sa pred časom objavila na pultoch kníhkupectiev prvá časť spomienkovej pozostalosti Jána Roznera, literárny svet prekvapene spozornel. Pochybnosti ohľadom jeho „literárneho návratu“ boli do istej miery opodstatnené, veď o prienik do biografického písania sa pokúsil z pozície autora, ktorý zhodou absurdných dobových okolností na viac než tridsať rokov zmizol zo slovenského kultúrneho horizontu a vyzeralo to tak, že sa nadobro (a tak trochu demonštratívne) odmlčal. Za úzkym priezorom slovenskej literatúry sa však pre Roznera diali veci nevídané. A rovnako nevídané (či skôr nečítané) sa stali pre slovenskú literárnu verejnosť, ktorá pochopila, že pátranie po vlastnej pamäti nemusí byť nevyhnutne sprevádzané sladkobôľnou nostalgiou, ani zružoveným sentimentom, v ktorom radi kolíšeme vlastnú minulosť. Jeho spomienky sú otvoreným zápasom, polemikou, rozporom. Takých bolo Sedem dní do pohrebu a taká je aj Noc po fronte. Na prebale knižky sa dozvedáme, že Noc po fronte predstavuje druhú časť rukopisu koncipovaného v mníchovskom exile, čo navodzuje dojem, že ide o pomyselný pendant Siedmich dní do pohrebu. Nie je to však celkom tak, hoci medzi oboma dielami nájdeme spoločné znaky, ktoré bez problémov identifikujú autorov osobitý štýl. Noc po fronte má však v porovnaní s prvou knihou voľnejšiu, menej ucelenú kompozíciu, predstavuje výber „životných fragmentov“ rámcovaných spomienkovou autorskou optikou a základnými rozprávačskými východiskami. Z typologického hľadiska ide o súbor rozsiahlejších čŕt, portrétov, reflexií a drobných epizód, ktoré sa na relatívne malej ploche „chlapčenskej skúsenosti“ meandrovito rozširujú a vrastajú do priestoru „veľkých“ i „malých“ dejín, ktoré rozprávanie smerujú a ohraničujú súčasne s tým, ako sa formuje autorova osobnostná identita (a integrita).

Ťažisko rozprávania tvoria predvojnové, vojnové a povojnové roky a toto obdobie sa zároveň logicky prekrýva s časom autorovho osobnostného dozrievania, oným magickým „prešľapovaním na rázcestí“, keď dospelosť je ešte ďaleko a za detstvom sa už akosi nepatrí otáčať. Autorov rozprávač sa tak postupne mení z malého chlapca, ktorý dychtivo reflektuje dianie okolo seba (ako v kapitolách Tanečné a Obedy), na mladého muža revoltujúceho proti spiatočníckemu meštiactvu rodičov radikálnymi myšlienkami ľudového socializmu, snahou rýchlo a nekompromisne (vy)meniť svet. Autorovo vnútorné prežívanie hľadania dospelosti je výsostne konkrétne, vyskladané z tisícov drobností, banálnych „symbolov každodennej slobody“, ktoré mu pomáhajú preklenúť, ale aj uchopiť nepredvídateľný tok Dejín. V zásade nezáleží na tom, či je takýmto symbolom svetácke prostredie dobovej žurnalistiky, upokojujúca intimita rodinných stretnutí alebo bohémske putovanie zákutiami Bratislavy. Svet je pre Roznera pulzujúcim javiskom doby, na ktorom sa náhle (nedobrovoľne) ocitol v čase, keď dejiny hrajú derniéru.

Od tohto okamihu sa v jeho spomienkach prelína proces komplikovaného hľadania samého seba so snahou o zachytenie grotesknosti prežitia v (ne)čase doby. Proces tejto premeny opisuje veľmi sviežo s humorom aj trochou „pouličného naturalizmu“. V miestach, kde sa jeho konkrétna životná skúsenosť rozbieha do meditatívnejšej, reflexívnej polohy, potom využíva svoj presný pozorovací talent a koncipuje beletrizovanú štúdiu spoločenských pomerov (Noc po fronte).

Kľúčom k Roznerovmu rozprávaniu sú dejiny, ich blízkosť ho fascinuje a desí zároveň. Sú to dejiny, ktoré možno „chytiť za ruku“, a ony Vás spoľahlivo prevedú ulicami, nábrežiami, podchodmi, ukážu prstom na rozbité výklady, zničené životy rodného mesta. Pre Roznera je takýmto mestom Bratislava, znalecky sa po nej „potáca“, vytvára jej tajnú topografiu, opúšťa ju vždy iba na chvíľu a nerád, aby si v „cudzom“ prostredí (Martin) potvrdil jej výnimočnosť. Je miestom, do ktorého Dejiny „vpečatili“ panoptikum figúrok (a kreatúr) bojujúcich naprieč dobou s vlastným presvedčením. A je to aj jeho boj.

Roznerova kniha dostála prísľubu Siedmich dní. Je sondou, analýzou aj obžalobou zároveň. Ukazuje, že spomienky môžu byť čímkoľvek, no nesmú nudiť. Už len za toto úprimné zistenie si zaslúži náležitú pozornosť.