Ustrica
Vyzerá nevinne, ponúka
jantárové brucho,
sklenená ozdôbka,
dúšok,
vajíčko plné ilúzií.
Pozri, ako mení farby,
čaká,
kým sa jej zvedavo dotknú
tvoje prsty. Možno aj jazyk,
zradný a tápavý.
Áno, vlož si do úst
ten diamant: pocítiš
jemný pohyb. Odvraciaš tvár?

Požieranie; ešte stále
sa bojíš.
 

Balada II
Snívalo sa mi, že som ťa ráno našla
ležať predo dvermi, prekliatu.
Mala si bledú, odovzdanú tvár.
Okolo hrdla hrubý vrkoč
vretenovitých, námesačných vlasov,
fosforeskovali ešte nočnou horúčkou,
blúznením v bezvedomí; ako liany
sa uhrančivo šmýkali po pavlači,
pavúčie napájadlá. Na každom prste
po jednom háďati, ó, ako kruto
ti pristali tie malé potvory, slizké
paprstienky; ležala si tam, krásny
znepokojivý zámotok,
bludička.

Stále si striehla, kedy bude po mne.
A ja som každé ráno vychádzala von
ako naposledy, napájať svoje smútky
z tvojich stupají.
 

* * *
 

Diabloň, Edition Ryba, 2005
 

Kentaur
Kentaur s tajomným, divým telom,
sčernetým nočnou hudbou, s pohľadom
opustených vrán na konci novembra, prichádza
k môjmu domu, v ústach strieborná
harmonika. Volá ma von, kentaur, vypúšťa
trblietavé sliny, omotáva nimi ako pavučinou
rohy môjho jesenného príbytku, netrpezlivo
potriasa hlavou a dychčí za oknami, kentaur
bez času, bez vôle čakať,
bez tváre.

Toľkokrát som už bola
pripravená vyjsť von, do šera záhrady,
dotknúť sa jeho hrude, obzrieť si tmavý profil;
toľkokrát som sa pozrela, ukrytá v ťažkej
látke závesov, ako sa vlní v bokoch, ako mu
harmonika hádže hviezdné blesky
po srstnatom pohlaví.

Len čo sa vydám napospas jeho rukám, obleje
i mňa tôňa čudných pivníc, čo ho sprevádza,
po jeho bozku pocítim v ústach
chuť zázvoru a desivého lesa, z dlane mi opatrne
vyhryzne perlu;
vrátim sa pomätená, bez vôle
čakať, bez času; ako večný pavúk
začnem omotávať znútra dom

temnými slinami.
 

Dievčatko
Dievčatko, utopené v noci, je tu so mnou,
dýcha mi do sna svoje nepostrehnuteľné
bledučké želania,
márnivé šperky na scvrknutých prstoch.

Neboj sa, dieťa, urobím ti kolísku
z kosáka Mesiaca, každú noc
ťa v nej budem hojdávať,
ja, tvoja námesačná, blúznivá matka,
ja, čo mám plnú náruč času na absurdnú nehu
venovanú mŕtvym.

Skutočnosť, že ti vlasy odteraz budú vyrastať
nebadane a tajne, ako chaluhy,
ma núti spievať tenkým hlasom, hojdať sa
v bokoch, hľadieť do studní;
tešiť sa z času, čo sa nezastaví,

ale do noci bude vybrnkávať
ťahavú melódiu mojho šťastného
nehybného srdca

na vodnej hladine.
 

* * *
 

Havranjel, připravovaná sbírka, vyjde příští rok ve vydavatelství Edition Ryba
 

Malá miestnosť v podzemí
Schádza sa tam pomaly, schodík po schodíku,
akoby si šiel iba do pivnice.
Ideš tam sám, aj keď hore stoja tí,
ktorí ťa majú radi; a ešte tí, ktorí prišli len tak.
Všade je vôňa dreva, čistých
posteľných povliečok, ak by si chcel prenocovať.
A ruží, tých nechutne krásnych, slimačích ulít, plných
nevypovedaných slov a nevypľutých slín. Hojnosť
zvláštnych darov,

akoby si bol mŕtvy. Ale ty počuješ všetko,
zem zemi, popol popolu, nebudeš mať nedostatku.
Už ťa vítajú drobné ruky plaziacich sa tvorov,
čakajú s prvou slávnostnou večerou, ktorú
ešte budete jesť spolu. Neskôr sa na čas
každodennou potravou staneš ty im,
milosrdne ti oblížu kosti, sladkí a verní,
submisívni psi.

Dvere do miestnosti
sa zabuchnú; napokon zomrieš
na nedostatok kyslíka. Tí, čo stáli hore, dávno odišli domov.
Po ceste odhodili kľúč do rieky, aby ho odniesla
na novembrovej loďke; drobný, efemérny zvyšok
spomienky.
 

Netopiere
Ako len vedia definovať samy seba, akoby sa k nim
ani náhodou nedostali nijaké plány
na filigránsku robotu Tvorcu. V sklovitej tme sa
chytajú jeden druhého za ovisnuté ruky, nežné embryá,
dvojčatá, pätorčatá,
stokrát, tisíckrát opakovaný,
neúnavný vzorec drobulinkých vnútorností, vymodelovaných
s nádejou, že sa hneď po narodení stanú
suvenírom sveta. Neopakovateľní.
Len pre Neopakovateľných. Len pre svetlo,
ktoré na nás hľadí, poslané tajne z výšok,
aby sa kochalo

týmto zázrakom na jaskynných stenách.
 

Správa o Lisabone
Lisabon je miesto, kde som strhla masku
ďalšiemu mužovi. Rozmetala som mu svet
v rámci Teorémy o rozmetávaní. Obrátila k nemu
svoje neúprosné zrkadlo,
ktorého blyskot, žiaru (a, áno,
aj nevyhnutnú deformáciu)
nevydržal.

Nevydržal si moje otázky. Moju súkromnú
vzburu. Moju depresiu. Môj žiaľ a moju
sexualitu.

Palpačným zrkadlom zvedavých prstov
som ťa znútra celého prehmatala.
Bolelo ťa to. Pozerala som sa na tvoju bolesť
bez empatie súcitného lekára.
(Možno preto, že som viac vedcom
ako lekárom.)

Môj malý výskum má o exemplár viac.
Psycholingvistika, Psychoakvaristika
i Psycho-teoréma
tancovali svoj vášnivý
trojitý tanec.

Bolelo ma to. Pozerala som sa
na svoju bolesť
bez empatie súcitiacej ženy. Vychýlenej
z normálu nedomova

do tmavej, ako studňa studenej
portugalskej noci.
 

* * *

Zhudebněné básně si můžete poslechnout na adrese www.myspace.com/ikakraicova.

Eva Luka: Divosestra, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999 ; Diabloň, Edition Ryba, 2005 ; Havranjel, připravovaná sbírka, vyjde příští rok ve vydavatelství Edition Ryba