Rozhovor Jany Orlové s Evou Lukou

První sbírka Evy Luky Divosestra (1999) je ověnčená literárními cenami a vyprodána. Druhá sbírka Diabloň byla přeložena do několika jazyků. Už jste o této trnavské rodačce slyšeli? Její myšlenky a poezii přiblíží následující rozhovor. 

JO: Ve svých básních tematizuješ ženskou zkušenost, zejména tu temnou. Souvisí to s tvým naturelem, nebo jsi k tomu dospěla časem?
EL: Asi oboje. Už od detstva som bola trochu melancholická a to sa prirodzene odrážalo v mojej tvorbe. A čas k tomu iba prispel. Myslím, že každá skúsenosť, nezáleží na tom, či je ženská alebo mužská, má aj svoju temnú stránku. Len sa k nej málokedy priznávame, je to niečo ako zájdená minca zahodená v jazere. Keď tak teraz nad tým uvažujem, občas si pripadám ako potápač, ktorý chodí po dne a zašlé mince, ktoré nachádza, si pod vodou obzerá, ohmatáva v rukách a ich detaily sa mu chtiac-nechtiac vrývajú do pamäti.

- V textech často používáš slova jako sliny, měsíc, krev, voda, had… Jsou to pro tebe ještě něco víc než symboly?
- Nerozmýšľala som nad tým, ale pravdepodobne to tak bude. Vlastne ma už na to upozornilo viac ľudí, dokonca existuje aj jedna študentská práca na tému vody v mojej poézii. Narodila som sa v znamení Leva a vždy som si myslela, že som slnečný typ, ale je to opäť asi len tá jedna stránka. Hovorí sa, koľko svetla, toľko tmy, v skutočnosti sama neviem, prečo toľko vody a rozličných tekutín. Ženský princíp? Jing? Môžem si iba domýšľať. V každom prípade však svoju poéziu píšem intuitívne, tento proces je uvedomelý iba čiastočne, básne, ako to často cítim, prichádzajú ku mne spoza mňa, odniekiaľ, kam ja vlastne ani nemám dosah. Pripadám si iba ako médium, ktoré vyťahuje drobné piesočné zrnká raz z podvedomia, inokedy z nadvedomia.

- Jaké knihy ovlivnily tvou poetiku? Vím jen o Ženě, která běhala s vlky, na jejíž motivy jsi napsala texty pro Iku Krajcovou.
- Nemyslím si, že moja poetika je príliš ovplyvnená inou literatúrou. Aspoň si to neuvedomujem. V mladosti som čítala veľmi veľa, teraz už menej. Kniha Clarissy Pinkoly Estés Ženy, ktoré behali s vlkmi, je zaujímavá, sú to legendy a mýty južnej Ameriky, rozličné úvahy na tému ženstvo a veľa psychológie. Ale nebola pre mňa až taká zásadná, ako napríklad pre Iku, ktorá ňou bola doslova nadšená a na jej základe ma požiadala o napísanie textov pre jej piesne. Zopár som jej ich na želanie napísala – ale ostatné texty na jej cédečkách sú opäť iba "texty mojej hlavy". Ika hľadala témy pre svoju hudbu. Ja ich pre svoju poéziu hľadať nemusím: všetky sú už tam.
Často sa o mne píše, že moja poézia je ovplyvnená japonskou literatúrou, keďže som japanologička a mám doktorát z japonskej literatúry. Ale toto je iba povrchný, skresľujúci pohľad. Európan nemôže písať ako Japonec – nemá jeho kultúrnu, sociálnu, ani historickú skúsenosť, vyrástol na iných rozprávkach a mytológii, literatúru vníma cez úplne rozdielne písmo. Keď píšem o Japonsku, sú to básne Európanky, Slovanky, ktorá je náhodou v Japonsku, a tam prežíva skúsenosť opäť iba Európanky a Slovanky.
Čo sa týka mojich obľúbených básnikov, stálicami sú Gallway Kinnell, Silvia Plath, Mary Oliver… Nedávno som objavila vynikajúceho britského básnika so škotskými koreňmi Jamesa Sutherlanda-Smitha. Milujem aj Ortena a Hrubína, zo slovenských básnikov Válka, Mihálika a Feldekovu ranú tvorbu. Ale absolútnou jednotkou u mňa je Jan Skácel. Objavila som ho pomerne neskoro a jeho poézia ma nikdy neprestane dojímať.

- Máš nějakou specifickou dobu pro psaní? Píšeš třeba pravidelně v určitou dobu nebo v konkrétní fázi menstruačního cyklu?
- (smiech) Tak to teda fakt nie. Táto otázka mi pripomína otázku z iného rozhovoru, ktorý som poskytla pre jeden slovenský literárny časopis, či verím v ženskú, vaginálnu poéziu. Odpovedala som: "Nie. Verím v tú mužskú, penitálnu." Ale vážne. U mňa písanie nesúvisí s biorytmami, dokonca ani s fyzičnom (ak si odmyslím oči a ruky). Všetko je to len a len o psychike – a navyše, ako som už spomínala, básne prichádzajú samy od seba, nedajú sa naprogramovať, ani privolať, dokonca sa nedá ani ich očakávať. Báseň príde alebo nepríde. Keď mám byť úprimná, ja svojou poéziou takmer vôbec nežijem.

- Kdy jsi začala psát? Změnil se od té doby nějak tvůj styl nebo motivace?
- Začala som písať, keď som mala sedem rokov a prvú báseň som napísala približne desaťročná. Vtedy som sa za to veľmi hanbila, občas i dnes (smiech). Štýl sa mi odvtedy, dúfam, zmenil a to k lepšiemu (smiech). Čo sa týka motivácie, nepamätám sa na nijakú. Básne proste sú.
Je to taký proces, že najprv sa dostaví konkrétny, čudný, nepopísateľný pocit, a ja viem, že báseň je tu. Potom začnem písať a je to, akoby som si spomínala na niečo, čo som už raz dávno vedela naspamäť. Trvá to niekoľko minút, niekedy viac. Napokon zazvoní v mojej hlave zvonček, cililink a báseň je hotová. Ako raz povedal Feldek: "a moja ruka odšmátrala na stôl a napísala báseň, a ja už len závidím".

- Píšeš i prozaické útvary, nebo „jen“ poezii?
- Áno! Píšem aj prózu a to je celkom iná vec. Ani sa za ňu nehanbím (smiech) – možno preto, že poézia je taká odhaľujúca, na kosť idúca? Predovšetkým som napísala rozprávkový román pre deti a dospelých Pani Kurčaťová – Ten, kto sa narodí zle. Písala som ho tri roky a ním som aj dosť žila. Je to takmer kriminálny príbeh s mnohými prekvapujúcimi zvratmi, ale predovšetkým je o priateľstve. (Pani Kurčaťová je čarodejnica tretej kategórie a vynikajúca kuchárka. Žije vo vajcovitom domčeku pod obrovským lopúchom Veľmajstrom a príbeh Ten, kto sa narodí zle je o tajuplnom zmiznutí pána Žabôtika, a o jeho hľadaní štvoricou jeho najbližších priateľov: pani Kurčaťovou, Halifandrom, Matildou a Klepotínou.)
Zaujímavý na procese písania tohto príbehu je fakt, že som nikdy nevedela dopredu, čo sa odohrá v ďalšej kapitole, ba dokonca ani v ďalšej vete! Kniha sa písala sama, ale bolo k nej treba určitú disciplínu – nuž, próza nie je poézia (smiech). Veľmi ma prekvapilo, ako sa celý príbeh rozvinul a kam sa vyvinul. S touto knihou som sa smiala aj plakala a som na ňu veľmi hrdá. Dúfam, že vyjde už čoskoro. Budem si ju aj sama ilustrovať.
Ďalej píšem aj román alebo skôr novelu, uvidíme, čo z toho bude – Druhá strana Mesiaca. V tomto prípade je všetko inak. Motív tejto knihy nosím v hlave aspoň pätnásť rokov, viem, o čom bude, aké emócie má vyvolať, mám aj koncepciu a záver. Je to však oveľa ťažšie, príbeh mi ide až kdesi zvnútra a písanie ma doslova bolí.
V hlave mám už aj námet na ďalší román. No a rada by som napísala aj knihu o Japonsku a tiež knihu o mojich desiatich mačkách a dvoch psoch (smiech). Okrem týchto projektov píšem aj básne pre deti v slovenčine aj v  angličtine, prekladám z japončiny, kreslím a maľujem. Na všetko však treba toľko času…

- Co pro tebe poezie znamená?
-Teraz budem trochu parafrázovať Skácela: poézia pre mňa znamená krásnou rečou vyjadriť škaredú pravdu.

- Jak vnímáš roli básníka/básnířky v soudobé společnosti? Může být ještě vizionářská?
- Básnik ako poskytovateľ určitého krásna? Ak sa pozrieme na báseň ako na zvláštny fenomén, ktorý nemusí byť príbehom a dokonca nemusí byť nutne ani nositeľom myšlienky a predsa sa dokáže dotknúť našich najhlbších emócií, tak rola básnika je (verím, že aspoň pre ľudí ako si ty alebo ja) nezastupiteľná. Dobrý básnik je ako maliar alebo hudobník, poskytuje duševnú potravu nám smutným, sivým, ohlodaným životom (smiech).
Básnik ako vizionár? Neviem, či pre spoločnosť, ale v súkromí, pre seba samého, to tak môže byť: v mojom prípade, žiaľ, veľmi často. Je to až desivé, niečo zažiť a zistiť, že som už o tom dávno napísala báseň. Stáva sa to pričasto na to, aby to bolo pekné. Niekedy sa svojej poézie takmer bojím.

- Je nějaký rozdíl mezi recepcí tvé poezie na Slovensku (popřípadě v Čechách) a jinde ve světě?
- Ani nie. Poézia sa zas až toľko nečíta a ak áno, je to vždy "udalosť". Vyšli nejaké recenzie, sem-tam ma niekto pozve svoje básne čítať, občas sa dozviem o tom, že si niekto moju knihu kúpil alebo chce kúpiť (smiech). Pred časom som bola svoju poéziu predstaviť v Berlíne. Minulú jeseň ma ako hosťa pozvali do Bratislavy (vtedy som ešte bývala v Španielsku) na medzinárodný festival poézie Ars Poetica. To ma naozaj potešilo, vzhľadom k tomu, že zastúpenie slovenských autorov tam nebolo zas až také hojné. Svoju poéziu, preloženú do španielčiny, som minulý rok čítala aj v Španielsku. Túto jar ma pozvali na festival poézie do Slovinska, prekladateľka Diana Pungeršič totiž prekladá moju Diabloň do slovinčiny. James Sutherland-Smith so svojou manželkou Vierou ju začal prekladať do angličtiny a celá kniha je už preložená do taliančiny (Darina Šestáková v spolupráci s Giacomom Vitom) – v Taliansku vyjde pod názvom Melofisto. Minulý víkend ma pozvali práve do Talianska na festival poézie Notturni Diversi, kde sa uskutočnilo aj divadelné predstavenie na motívy Diabloňa. Ďalšie projekty sa chystajú. Všetko toto je pre mňa veľmi krásne a hlavne prekvapujúce.

- Měla jsi už v Čechách autorské čtení? (Anebo budeš mít nějaké v příštím půlroce?)
- Žiaľ, nie! Tam ma ešte nepozvali! (smiech) Ak by sa tak náhodou stalo, bolo by to úžasné. Ja som totiž ešte stále Čechoslovenka.