Skúmanie masovej kultúry zaznamenalo obrovský rozmach pod vplyvom frankfurtskej školy, medzi ktorých hlavných predstaviteľov patril aj Theodor Adorno, „posvätná krava“ študentských hnutí, nonkonformistov v sociálnych vedách a vyznávačov protestov. Kniha Schéma masové kultury pochádza z pozostalosti, za Adornovho života zverejnená nebola. V skratke poskytuje exkurz do myslenia kritického teoretika s mnohými spornými tvrdeniami, ale zároveň britkými pozorovaniami. Priam vyzýva na prehodnotenie vzťahu ku kultúre, pričom sa netreba báť ostrých výpadov proti konformite.

Bipolárne delenie sveta po druhej svetovej vojne vyvolávalo dojem, že totalita ostala v Európe zamknutá vo východnom bloku. Významný príspevok mnohých autorov kritickej teórie spočíval v tom, že demaskovali existenciu prvkov totality aj v spoločnostiach západného typu. Práve v Schéme masovej kultúry vidíme, že pre Adorna je totalitná spoločnosť spoločnosťou masovou, presýtenou racionalitou, odkúzleným svetom. Celý život v takejto spoločnosti je podmienený „realite“, vrátane hrdinov a idolov. Fantázia by mala byť potláčaná a obraznosť pretrhla spojenie s estetikou. Môžeme to vidieť na formálne špičkových dielach, ktorých význam ale prakticky neexistuje. Okrem povrchu neexistuje nič. Umenie získava „parazitný charakter“. Priživuje sa nielen na minulosti ale aj na sebe samom, čo dosvedčuje obrovské množstvo intertextuálnych a autoreferenčných odkazov v kinematografii alebo literatúre.

Adorno je silný skeptik presvedčený o kultúrnom podľahnutí utilitarizmu. Kultúra má podľa neho až strojový charakter bez hodnôt. Za charakteristický príklad pritom považuje Orsona Wellsa a jeho Vojnu svetov: „Stíraní hraníc mezi obrazem a realitou již pokročilo ku kolektivnímu onemocnění“. Masová kultúra glorifikuje samu seba a je ochotná predávať nešťastie tak, aby vyzeralo atraktívne. Kultúrne produkty sú ľahko stráviteľné, „předžvýkané“, vyvolávajú neustále nutkanie uspokojovať potreby napchávania sa týmto „baby food“.

Významné spoločenské konflikty sú v masovej kultúre nahradzované senzáciami. Kľúčovým sa stáva dobrodružstvo, prchavosť, rýchlosť zážitkov, slabá pamäť konzumentov. „Divák tak má být neschopen pohlédnout utrpení do očí stejně jako myslet.“ Kultúra získava rysy športových výkonov. Špičkový herec, hudobník, spisovateľ musí podávať ľahko kvantifikovateľné výkony. Čím vyššie čísla, tým lepší výkon. V pozadí samozrejme nie je nič iné ako moc a snaha o ovládanie, manipuláciu. Pre moc je výhodné, keď dokáže podsunúť ovládaným napríklad predstavu o „predĺženom detstve“. Moc sa presadzuje prostredníctvom rôznych poetických názvov, zaujímavých slovných zvratov, mediálnych produktov, vrátane reklamy.

Adorno občas preháňa, zveličuje, pôsobí až smiešne nahnevane. „Neexistuje už žádný kýč a žádná nesmiřitelná moderna. Reklama spolkla surrealismus a jeho šampióni ve jménu radikálního kulturního nepřátelství požehnali komercializaci svých vlastních atentátů.” Podľa nášho názoru však populárna kultúra nie je až taká povrchná, ako sa to prezentuje. Konzumný spôsob života sa netýka iba manžérov (obraz nenásytného manažéra mimochodom pôsobí už gýčovito) ale aj akademikov a intelektuálov, rozdiel je v podstate hlavne vo výške príjmu. Kritika masovej spoločnosti je zbytočná ak iba démonizuje. Preto Adornove úvahy pôsobia na niektorých miestach anachronicky.

Adorno býva niekedy obviňovaný aj z elitárstva. Nie je to až také zvláštne, lebo ako prejavy masovej kultúry odsudzuje jazz aj film, pričom práve jazz je v súčasnosti často pozérskym prejavom intelektuálov, respektíve ľudí, ktorí sa za intelektuálov považujú. Zaujímavé je, že jazz odsudzoval aj velikán sociológie Pitirim Sorokin. Prisudzoval mu pokleslosť, v umení typickú pre modernosť.

Kniha je plná sarkazmov: kino, romány, fotografie, hudba – všetky médiá slúžia masovej kultúre a ideológii. Je to zároveň kniha, ktorá mobilizuje myslenie. Čitateľ bude cítiť potrebu neustáleho overovania si Adornových, niekedy tak trochu zlomyseľných, postrehov.