Román najprekladanejšej litovskej autorky Jurgy Ivanauskaitė s názvom Čarodějnice a déšť (Ragana ir lietus, 1993) je čítaním, nielen pre čitateľa v našich zemepisných šírkach viac ako netypickým, no o to viac zaujímavým. Túto tristostranovú knihu (v českom preklade Gabriely Šroubkovej) možno rozdeliť na tri základné dejové línie, spravidla orámované i jednotlivými kapitolami, ktoré sa takmer pravidelne striedajú. To naruší až tretia tretina románu, kde sa v niekoľkých kapitolách po sebe odvíja jeden príbeh, a jeho kontinuita tak nie je prerušovaná vstupmi (kapitolami), súvisiacimi s ostatnými rozprávaniami ďalších dvoch základných dejov.

Kniha Čarodějnice a déšť rozpráva o pohnutých osudoch troch rôznych žien v troch rôznych historických obdobiach. Prvou z nich je mladá reportérka žijúca v súčasnej porevolučnej Litve, druhou je žena zmietajúca sa v nezmyselných, nášmu rozumu sa priečiacich pravidlách stredoveku a treťou nie je nikto menší, ako samotná Mária Magdaléna, popisovaná vo svojom životnom období práve vo vrcholnom období posledného štádia života Krista na Zemi.

Príbehy sa vzájomne prelínajú na niekoľko spôsobov, a to napríklad tým, čo je primárne zjavné, teda že každá kapitola končí rovnakou vetou, akou začína kapitola nasledujúca, i keď tá pojednáva o inej žene a inom časovom, respektíve historickom období. Prekvapením je však iste i to, že tieto ženy napriek absolútne rozličným okolitým reáliám a už vyššie spomínaným dejinným periódam prežívajú voči svojim osudovým mužom veľmi podobné, dalo by sa povedať priam totožné city a pohnútky. A nielen to. I samotné činy v akomkoľvek zmysle slova sú veľakrát totožné pre tieto femme fatale, ako sa nakoniec o každej, vzhľadom na „ich mužov“, dozvieme.

Napriek tomu, že román je predovšetkým o ženskom cítení a vnímaní nášho súčasného sveta, nepôsobí feministicky či príliš emancipovane. Je to skôr výborné vcítenie sa autorky do možných reakcií jednotlivých hrdiniek knihy na všetko, čo sa mohlo, či môže žene prihodiť, i keď nie každá samozrejme môže byť Máriou Magdalénou.

Najvýraznejšie a zrejme i najzaujímavejšie, najmä v prvých dvoch tretinách textu, pôsobí práve príbeh z počiatku nášho letopočtu o Márii Magdaléne. Autorka tu rozohráva veľmi zaujímavú hru vlastných myšlienok a súkromných pohnútok, opierajúc sa pritom i o biblické opisy jednotlivých výrazných situácií posledných dní či mesiacov Ježišovho života. Sila tejto časti románu tkvie i v mystike Biblie a v nej zapísaných príbehov. Ukazuje Máriu Magdalénu nielen ako kajúcu sa prostitútku, ktorá sa zo dňa na deň mení na sväticu, ale i ako ženu z mäsa a kostí, so všetkým, čo k tomu patrí. Jurga Ivanauskaitė taktiež nepriamo naznačuje, prečo sa Mária Magdaléna tak rýchlo zmenila. Autorka sa nebála popísať i samotných apoštolov ako normálnych mužov rôznych povolaní a chutí, nie iba ako osvietených a možno trocha sfanatizovaných nositeľov Ježišovho odkazu. Domnievam sa, že Jurge Ivanauskaitė k tomuto neštandartnému pohľadu iste prospel i jej litovský pôvod, kde - na rozdiel od väčšiny ostatných európskych štátov - veľmi dlho prevládali pohanské božstvá a kresťanstvo, v Litve presadené iba niekoľko posledných storočí, nie je tak hlboko zakorenené. Zaujímavý by bol preto iste pohľad autora, čitateľa i celej kultúrnej obce z výrazne kresťanských krajín, akými sú napríklad Slovensko či Poľsko, na túto problematiku. No i v samotnej Litve bol román Čarodějnice a déšť takmer ihneď po svojom prvom publikovaní označený za protikresťanský a pornografický. I vďaka Litovskej štátnej komisii pre etiku musel byť stiahnutý z normálneho predaja a mohol sa predávať iba v predajniach s erotickým tovarom. Táto reakcia však bola podľa všetkého viac než prehnaná. Isté časti textu skutočne nesú erotický nádych možno viac, ako je všeobecne zvykom, no v žiadnom prípade nesiahajú ani zďaleka do takých roztopašných vôd, ako niektoré romány autorov zo západnej časti nášho sveta, bežne predávané v kníhkupectvách takmer po celom svete. Ako príklad môžem uviesť román Betsy amerického spisovateľa Harolda Robbinsna z roku 1971, ktorý sa stal absolútnym bestsellerom, a scény podobného charakteru sú v ňom autorom vykreslené oveľa detailnejšie. Táto litovská reakcia je pravdepodobne druhou stranou mince neskoršej christianizácie Litvy.

V tretej tretine začína dominovať príbeh zo súčasnosti. Mladá žena sa vďaka svojej práci dostáva do známej litovskej (najmä vilniuskej) bohémy, ktorá sa jej stáva osudovou. „Žiť naplno“, najmä vďaka jej manželovi, pre ňu vo finále znamená zájsť až na okraj psychických síl, ale i okraj spoločenský, keď už i práve vďaka svojej krátkodobo normálnej „životnej láske“ nemá najpriaznivejšiu reputáciu a musí vyhľadať i odbornú pomoc v ordinácii psychoterapeuta. Tam vlastne celý svoj príbeh rozpráva. K psychoterapeutke ju však nedovedie iba manželova rozvíjajúca sa nevyliečiteľná duševná choroba, ale i ďalšia podstatná paralela románu, a to milostný vzťah s kňazom. Práve toto rieši i hrdinka najmenej vykreslenej – stredovekej – časti textu, ktorú nakoniec vyhlásia (ako inak) za čarodejnicu a svoj príbeh rozpráva žene figurujúcej ako jej spoluväzenkyňa, v akejsi tesnej, vlhkej, pre stredovek príznačnej kobke.

Čarodějnice a déšť je román nanajvýš kvalitný a zaujímavý, a to isté platí i o jeho preklade do českého jazyka. Citlivosť slova dominuje u oboch dám (Jurga Ivanauskaitė i Gabriela Šroubková) a upnutie sa jednotlivých hrdiniek na svojich „mužov osudu“ je viac ako zarážajúco precízne. Pražské nakladateľstvo Mezera vydaním tejto knihy vykonalo veľmi dôležitý krok k predstaveniu kvalitnej súčasnej pobaltskej literatúry tam, kde nie je práve príliš hojne zastúpená. A možno to nebol krok jediný.

© Ján Chovanec