Básnik, poviedkar, románopisec, maliar, filmový scenárista a režisér Slavko Janevski (11.1.1920- 20.1.2000), sa narodil, základnú a strednú technickú odbornú školu vychodil v Skopje. Svojou tvorbou sa radí k prvej generácii povojnových autorov (Aco Šopov, Blaže Koneski a i.), sám sa aktívne zapojil do národnooslobodzovacieho boja. Pre jeho tvorbu je charakteristický bohato zafarbený výrazovo rozvetvený rozprávačský prístup, načierajúci často do ľudovej slovesnosti, za ostrej, ba často až výrazne kontrastujúcej snahy o literárne inovácie a snahu o experimentátorstvo na poli využívania módnych a neotrelých avantgardných výrazových prostriedkov.

Po roku 1945 pripravuje a rediguje niekoľko literárnych časopisov a novín (Pioner, Titovče, Nov den, Sovremenost, Osten, Chorizont). Popri tom pracuje ako redaktor vo vydavateľstvách Naša kniga, Kočo Racin, Makedonska kniga. Knižne debutuje taktiež roku 1945 básnickou zbierkou Krvava niza (Krvavý náhrdelník), po ktorej prichádzajú ďalšie zbierky poézie (výber): Pruga na mladosta (1946, Trať mládeže, spolu s literátom Aco Šopovom), Egejska barutna bajka (1949, Egejský príbeh o strelnom prachu), Pesni (1950, Básne), Lirika (1951, Lyrika), Leb i kamen (1957, Chlieb a kameň), Evangelie po Itar Pejo (1966, Evanjelium podľa Múdreho Petra), Kainavelija (1968, Kainábeliáda), Okovano jabolko (1978, Okované jablko), Astropeus (1979, Hviezdny muž), Zmejovi za igra (1983, Draci na hranie) a ďalšie.

Ako románopisec debutoval roku 1952 dielom socialistického realizmu Selo zad sedumte jaseni (Dedina za siedmymi jaseňmi), hovoriacom o kolektivizácii roľníckeho ľudu (románu sa autor časom úplne zriekol a napísal jeho novú, podstatne prepracovanú, nesocialistickú verziu), po ktorom napísal ešte ďalších 12 románov, z ktorých najznámejšie sú: Dve Marii (1956, Dve Márie), Mesečar (1959, Námesačný), ponúkajúce značne avantgardný pohľad na revolúciu a na nihilizmus z nej prameniaci, I bol i bes (1964, Aj bolesť aj hnev), kde sa vrátil v už normálnejšom ponímaní k revolúcii a jej otázkam, Tvrdoglavi (1970, Tvrdohlavci), kde sa prvý krát v jeho tvorbe objavuje pre jeho románové diela dôležitá fiktívna dedina Kukulinovo, ktorá dostáva priestor aj v jeho trilógii pod spoločným názvom Mirakuli na grozomorata (1984, Zázraky hrôzy). Na trilógiu voľne nadväzujú ešte romány Devet Kerubinovi vekovi (1987, Deväť Cherubínových storočí) a Čudotvorci (1988, Zázračníci).

Janevski je známy aj svojou básnickou tvorbou pre deti, napr. zbierkami básní Raspeani bukvi (1946, Rozospievané písmená), Senkata na Karamba Baramba (1959, Tieň Karambu Barambu), Crni i žolti (1967, Čierni a žltí), či poviedkou pre deti Šek´erna prikazna (1952, Cukrová rozprávka). Napísal tiež jeden cestopis Gorčlivi legendi (1962, Trpké legendy).

Výrazná je aj jeho poviedkárska a novelistická tvorba (výber): Klovnovi i luģe (1956, Klauni a ľudia), Kovčeg (1976, Truhla), Zad tajnata vrata (1993, Za tajnými dverami), Kontinent Kukulino (1996) a ďalšie.

Posmrtne mu vyšli reedície dvoch diel: rozprávka Šek´erna prikazna (2001) a zbierka básní Crni i žolti (2001). V tom istom roku sa vo vydavateľstve Macedónskej akadémie vied a umení (MANU) objavila jeho nová zbierka poviedok I petto godišno vreme.

Slavko Janevski patrí k jedným z najznámejších a najuznávanejších macedónskych literátov, je laureátom mnohých literárnych ocenení: 11. Oktomvri, Brak´а Мiladinovci, AVNOJ, Rаcinovo рriznanie, Kočo Racin a ďalšie.

Nie nezanedbateľnou je aj jeho práca a spolupráca na devätnástich, zväčša macedónskych celovečerných a krátkych hraných filmoch. Pri písaní svojich literárnych diel sa nechal inšpirovať vlastnou maliarskou tvorbou.