Filozofické interpretácie popkultúrnych diel občas zvádzajú ku vykonštruovaným príspevkom a nadinterpretácii. Vydavateľstvo XYZ sa rozhodlo vydať pozoruhodnú edíciu kníh zaoberajúcimi sa práve fenoménom analýzy masovo obľúbených filmov a kníh a významom, ktorý v sebe obsahujú. Prvou z nich je zborník filozofických rozborov Pán Prstenů a filosofie editorov Gregoryho Basshama a Erica Bronsona. Hoci v medailónikoch autori prezentujú sami seba odľahčeným spôsobom, samotné eseje sa zaoberajú vážnymi témami, ako smrť, spravodlivosť, hriech, ekológia alebo hoci aj zen budhizmus. Populárna kultúra slúži pre všetkých autorov v zborníku ako legitímny podklad na filozofické skúmania.

V súvislosti s Pánom prsteňov je potrebné uvedomiť si, že Tolkien dôrazne upozorňoval na chybu mnohých vykladačov tohto diela. Chybou podľa neho je prisudzovať Pánovi prsteňov jednoznačne alegorickú funkciu. Dielo vznikalo aj počas druhej svetovej vojny a množstvo situácií a konaní postáv v ňom zvádza k hľadaniu súvislostí práve s obdobím obrovskej katastrofy dvadsiateho storočia. Typickou vetou, ktorá by mohla takéto tvrdenie podporiť je nasledujúca „Západ zlyhal“. Na druhej strane profesor Tolkien do určitej miery rešpektoval použitie príbehu na skutočnosť, čo umožnilo aj vznik tejto knihy. Svoje miesto tak pri uvažovaní o Pánovi prsteňov má predovšetkým filozofia, pretože románové postavy, ich vývoj, správanie a myšlienky priamo súvisia s morálkou, etickými hodnot ami, možno až s metafyzikou.

Hlavné posolstvo filozofov venujúcich sa Pánovi prsteňov je, že v tomto románe nachádzajú konkrétne prejavy veľkých filozofických tém. Na správaní postáv ukazujú veľmi konkrétne dopady snahy o neobmedzenú, absolútnu moc ku ktorej zvádza Sauronov prsteň, dilemy a silné vnútorné konflikty, ktoré následne sprevádzajú voľbu. Podľahnutie Prsteňu moci neznamená nielen postupný zánik jeho nositeľa. Zároveň znamená aj deštrukciu sveta ako ho postavy poznajú, pretože konečný zámer tvorcu Prsteňa bolo stať sa ničím a nikým neobmedzeným vládcom sveta. Každá postava, ktorá sa vyrovnala so zlom a nepodľahla mu, musela priniesť závažné obete, niektorí dokonca umierajú s vedomím morálneho zlyhania. Na príklade Boromira vidíme, že „Prsten moci korumpuje dokonce i člověka , jenž je statečný, silný a ctnostný“. Jeden zo zásadných záverov znie, že aj obrovská, takmer nepremožiteľná moc dokáže byť oslabená, ak nie aj zničená odhodlaním a permanentným úsilím „malých ľudí“. Skutky nenápadných jednotlivcov môžu zásadným spôsobom ovplyvniť veľké dejiny.

Zlo tu však nie je vnímané manicheisticky, „protože se zdá být nemožné, aby něco bylo úplně dobré a zcela špatné“. Často sa v realite napríklad stretávame s argumentom pozitívneho vplyvu zbrojenia na vývoj výskumu, povedzme, v medicíne alebo technike. Zjavne zlé veci čiastočne slúžia na dobré účely. Tolkien, známy svojím kresťanským svetonázorom, nám ukazuje poňatie dobra a zla skôr v zmysle ako ho chápal sv. Augustín, to znamená, že zlo je neprítomnosť dobra. Proti zlu je teda možné bojovať, napriek tieňom vždy existuje nádej na svetlo. Znie to ako klišé, ale v kresťanstve majú niektoré princípy storočné tradície s prísnou a logickou argumentáciou. Čítame dokonca názor, že Tolkien zamýšľal „obraz světa, v němž učenost a úcta k  tradici vytvářejí skutečnou a uchopitelnou sílu“. Postoj, ktorý vyzýva na úctu k vlastnej minulosti a vysoko si cení znalosti je v súčasnosti považovaný za čosi archaické až nepriateľské, keďže v medzinárodných diskurzoch sa uprednostňuje relativizmus vo všetkých svojich podobách.

Filozofické skúmanie Pána prsteňov poukazuje na fakt, že za oponou akéhokoľvek sveta existuje skrytá architektúra rozprávok, mytológií, povestí, legiend, zložitých osudov a náročných rozhodnutí ovplyvňujúcich celé životy. Možno si niektoré postavy počas putovania k Hore osudu aj uvedomili, že príbeh, v ktorom sa ocitli je súčasťou veľkých dejín Stredozeme, avšak vidieť svoj život z perspektívy stoviek rokov, počas ktorých sa vytvárajú mýty, je pravdepodobne nemožné.

Nachádzame tu aj provokatívne úvahy - Pán prsteňov ako prejav fetišizmu v nás samých: „...prostřednictvím Prstenu román zcela jistě poskytuje důkladnou kritiku našich dračích sklonů k hromadění, vytváření idolů a k odcizení…”. Vlastníctvo vytvára iba zbytočné napätie a naozaj, postavy románu sú tým nešťastnejšie, čím väčším prístupom k moci a bohatstvu disponujú. Najväčšiu hodnotu tu majú jednoduché dary od elfov, nehasnúce svetlo v temnote alebo zem prinášajúca hojnú úrodu.

Mimochodom elfovia: napriek evidentnému bohatstvu, múdrosti a nádhere sú nešťastní. Obdarení nesmrteľnosťou, ktorú vnímajú ako drámu nemennosti v prudko rozvíjajúcom sa svete. Je asi mimoriadne ťažké rozlišovať medzi minulosťou a budúcnosťou ak sa všetko javí rovnako bezútešne stabilne. Práve preto esej o limitoch šťastia u existencialistov a elfov prináša pôsobivé postrehy od filozofov ako boli Hannah Arendtová, Karl Jaspers, Friedrich Nietzsche. Elfom sa nedostáva pre nich najcennejšieho daru, smrti.

Iná esej porovnáva taoistické a budhistické témy s Tolkienovým prístupom, pričom upozorňuje na isté spoločné body, v ktorý sa stretávajú. Je to predovšetkým zobrazenie prírody, spriaznenosť a blízkosť postáv s prostredím, v ktorom vyrastali, žijú a do ktorého potenciálne vstupujú. Ďalším typicky budhistickým prvkom v Pánovi prsteňov je vzťah učiteľa/majstra a žiaka.

V neposlednom rade je závažným motívom cesta, nielen geograficky cez Stredozem, ale aj naprieč kultúrami, v konečnom dôsledku aj do prehistórie Európy, pretože jednou z Tolkienových predstáv a želaní bolo, aby Pán prsteňov existoval ako súčasť mýtických dejín Anglicka.