S prozaikom Ballom sa na slovenskej knižnej literárnej scéne stretávame už celých desať rokov. Leptokaria, Outsideria, Gravidita, Tichý kút, Unglik a najnovšie De la Cruz – šesť kníh a stále ten istý Balla. Aj keď čoraz exkluzívnejší – a stále menej zaujímavý. Alebo povedané inak: síce osobitý a vyhranený, no dnes lákavý už len pre pár vyvolených/ zainteresovaných/ čitateľsky zdatných. Pre mňa osobne hráč na jednu strunu, ktorou je ustavičné vypäté a chronické rozpisovanie pocitov životnej absurdity, nezmyselnosti, samoty a odcudzenia. Skepsa a nihilizmus v plnom nasadení, egoizmus a individualizmus v prvej línii. 

Autor s vypísaným rukopisom
Je pritom očividné, že za desať rokov si Balla vypísal svoj rukopis, takže sa stal ľahko identifikovateľným a vlastne aj nezameniteľným. Zrejmé je však tiež to, že mu chýba otvorenosť voči zmene. Balla je solitérom, ktorý sa už kdesi na začiatku utvrdil v tom, ako a o čom chce písať a doteraz tak robí. Časom síce čo-to stratil na výbušnosti a pridal na beztak silnej rezignácii, ale zvolená maniera sa stala manierou na druhú a všetky súvisiace pózy, štylizácie, afekty a efekty stálou veličinou. Opakovane je epigónom svojich filozofických a literárnych vzorov, občas dokonca epigónom seba samého. Je preto zbytočné uvádzať konštatovania o neprítomnosti harmónie a pozitívneho obsahu a prevahe negativizmu a chaosu. U Ballu sa všetko vracia a len ťažko sa dá povedať, že v novej podobe. Ballove poviedky sú skrátka a dobre tkané na jednom brde – od prvej zbierky až po aktuálnu šiestu.

Detailný výskum prázdnoty
V knihe De la Cruz ide znova o „detailný, precízny a predovšetkým poctivý výskum prázdnoty a nezmyselnosti bytia“. V hlavnej úlohe je opäť „problematický život, ktorý si žil zle, žiješ zle a zle sa ti žil a žije“; život, ktorý „plynie sám od seba, sám zo seba a sám za seba“. Dlhšie poviedkové texty sa v nej striedajú len s akýmisi kostrami príbehov. Sú to akoby iba úlomky a fragmenty – pár riadkov, jedna, maximálne dve strany, bernhardovské znepokojivé dlhé vety na jeden výdych. Torzovité výpovede odlišnej hodnoty však ukazujú jedno: že na malej ploche sa Ballovi celkom darí – uchopiť, vyhmatnúť viac alebo menej zaujímavý moment, vyjadriť pozorovanie. Niekedy sa obmedzí na popis javu (či presnejšie prepis krčmových rečí), inokedy je mu pozorovaná skutočnosť podnetom na filozofujúcu úvahu alebo zovšeobecňujúci výrok. A tak si občas zafilozofuje a vysloví ponaučenie. V širšie vystavaných poviedkach, ktoré však rozsahom stále ostávajú iba na úrovni krátkych textov, sa prednostne zameriava na vzťahové (partnerské, rodinné) problémy. Sú to vzťahy poznačené osobnými zlyhaniami a vzájomným nepochopením. Táto schéma je súčasťou sveta, ktorý človeku nedopraje kúsok malého osobného šťastia, ale o šťastí je zbytočné hovoriť: jeho „definitívna absencia“  je postavám viac než jasná, takže im neostáva nič iné, než sa s daným faktom vyrovnať. 

Afekty a frustrácie
Realita sveta Ballových próz je založená na afektovanej introvertnosti frustrovaných postáv, ktoré nechcú riešiť žiadne globálne problémy. Stačí im ich vlastný malý svet, ktorý je i napriek svojej malosti zdrojom ťaživých existenciálnych (citových, erotických) problémov. Základným obmedzením je neschopnosť párového života. Kým v jednej z poviedok vyvoláva úzkosť iracionálne „to“,  v ďalších si na tieseň a depresiu vystačí Ballov sebastredný hrdina sám. Práve  zaujatie postáv vlastným ja spôsobuje, že Ballove poviedky nie sú nijako epicky robustné, skôr naopak, epicky oslabené, s prevahou strojenej analýzy vnútorných stavov. Azda jediný text, kde sa Balla dokázal uvoľniť zo svojej miestami až arogantnej pózy je síce takisto výstredná, no aspoň ironická mystifikačne dekadentná poviedka Smrť vo Vrútkach (hoci dojem z nej kazia dosť kostrbaté a nepodarené prirovnania a metafory). 

Rovnaké témy i postupy
Zbierka De la Cruz ukázala, že tak ako sa nezmenili Ballove úzke tematické rámce, ostali rovnaké aj jeho textové postupy. Imituje štylistiku filozofických traktátov, civilný výraz chápe ako priestor na vulgarizmy. Mení rozprávačské stratégie, prechádza od ja k my i k objektivizovanému rozprávaniu v  tretej osobe, pričom jeho rozprávač sa v textoch pohybuje nanajvýš suverénne. Je tým, kto rozprávanie ovláda a manipuluje, kladie otázky a zároveň dáva odpovede, spochybňuje protagonistov. Balla sa aj naďalej hrá a experimentuje, akurát že túžba dočítať jeho knižky je stále menšia.