Antikozmogónia
Ballova novela V mene otca je stručným rozprávaním hlavnej postavy o vlastnom živote, ktorý trefne charakterizuje prázdny – do očí bijúci – priestor na stránkach medzi jednotlivými kapitolkami. Tieto biele miesta symbolizujú jeho banalitu, sú nepodstatnou, digresívnou časťou ústredného príbehu poskladaného zo spomienok na narušené rodinné vzťahy.
Ballova novela V mene otca je stručným rozprávaním hlavnej postavy o vlastnom živote, ktorý trefne charakterizuje prázdny – do očí bijúci – priestor na stránkach medzi jednotlivými kapitolkami. Tieto biele miesta symbolizujú jeho banalitu, sú nepodstatnou, digresívnou časťou ústredného príbehu poskladaného zo spomienok na narušené rodinné vzťahy. Nejde však o ich analýzu, na to je text príliš vzdušný a chýba mu hlbší psychologický ponor. Napriek tomu zachytáva – hoci len esenciálne – motiváciu ľudského konania: impulz potreby existovať.
Aj táto novela spĺňa učebnicovú definíciu žánru ohľadom neočakávaného záverečného zvratu, ibaže ho dôvtipne ukrýva vo fingovanom neuzavretí sujetu. Hlavná postava sa na úplnom konci priznáva k egoizmu a plytkosti, aby pred sebou ospravedlnila manželskú neveru a vlažný prístup k výchove synov. No celý čas pre svoju nezúčastnenosť alibisticky hľadá rôzne dôvody, podkladá ich napríklad reinterpretáciou mýtu o obetovaní Izáka, z ktorého Abrahám vychádza ako blázon, lebo počúval hlas – i keď boha – navádzajúci k vražde. Mýticky sa vlastne kniha tiež začína: lekár varuje pred splodením potomstva v štýle starogréckych veštcov dvíhajúcich prst nad osudom.
Hlavná postava ale nepociťuje voči rodine nenávisť, všetky svoje emócie racionalizuje, filozoficky uchopuje onú životnú kliatbu, ktorej podstata v skutočnosti vyplýva z napätia medzi sexuálnym pudom a civilizačnými očakávaniami. Tento nehrdina už ani cítiť nevie, má iba tri polohy: indiferenciu, odpor a nadržanosť. Práve to môže pôsobiť, akoby text vypovedal o úpadku dnešnej spoločnosti alebo jej samotných inštitúcií. Avšak čitateľ, ktorý pozná autorovu poetiku, vie, že etikárčenie k nej veľmi nepatrí.
Do príbehu vstupuje aj iracionálna zložka: Dom na Loveckej ulici, kde sa odohráva väčšina udalostí, by mohol byť pokojne strašidelným, veď ho tiež navštívil katolícky kňaz, aby zistil, aký nadprirodzený strom pestuje manželka hlavnej postavy v pivnici. Yggdrasil je podľa severských bájí axis mundi, osou všehomíra, skeletom držiacim pokope celý svet, no tu má katarznú funkciu, uvoľňuje patologickú tenziu a stelesňuje šialenstvo, rovnako ako materializovaný netvor z nepodareného rituálu v sklade. Nie je to teda magický realizmus, pretože skutočnosť a nadprirodzeno medzi sebou nemajú integrálny vzťah, nedávajú veciam žiadny význam – naopak –, raison d’être je konštruktom, potvrdzuje sa banalita života vôbec.
Autor vlastne napísal prevrátenú kozmogóniu, v ktorej zostáva chaos a vnášanie poriadku sa nedá nazvať ináč, len naivným ľudským konaním. Preto Odinov kôň – tak znie doslovný preklad mena bájnej dreviny zo staronórčiny – vyrastá iba v mysli pomätenej ženy a svojimi konármi nikdy nepodoprie vesmír. Na jednej strane choromyseľná túžba po zmysle, na druhej strata potencie naplniť vlastné jestvovanie. Azda i kvôli tomu získala knižka najvyššie ocenenie v súťaži Anasoft litera, lebo vo svojej jednoduchosti obnažuje človeka, nastavuje mu ani nie zrkadlo, skôr povrch vody, na ktorom je jeho obraz presne taký krehký ako on sám.
Recenzia vyšla v časopise Dotyky 1/2013,
na iLiteratura.cz se souhlasem autora.