V pohľade slovenských literárnych kritikov a teoretikov je fenomén deväťdesiatych rokov veľmi podnetným, no doposiaľ presnejšie neuchopeným obdobím. Jediný syntetický pohľad na problematiku podáva štúdia Petra Zajaca Slovenská literatúra deväťdesiatych rokov v obrysoch, ktorá vyšla v českom literárnom časopise Host v roku 2001.[Pozn.1] Literatúru deväťdesiatych rokov ako problém pritom prvýkrát nastolil časopis RAK už v roku 1996 – úvahou Pavla Matejoviča o stave slovenskej literatúry za posledných päť-šesť rokov a následne diskusiou mladých kritikov o danom texte a predovšetkým o danom stave.[Pozn.2] O rok neskôr, v roku 1997, RAK v mapovaní aktuálnej situácie pokračoval ďalej a mierne predčasne vyhlásil anketu s názvom 90. roky v slovenskej literatúre – texty, knihy, hodnoty. Podobný charakter pokusu o pomenovanie dobových tendencií mali aj neskoršie iniciatívy časopisu Romboid z rokov 1998, 2000 a 2002. Bilančné články o produkcii jednotlivých rokov s následnými diskusiami publikoval tiež časopis Literika. Dnes je dané obdobie už uzavretou kapitolou, do ktorej už nič nové nepribudne – no jeho reflexia a dosah na aktuálnu situáciu sú ešte stále otvorené. Postupom času iste dôjde k precíznejšiemu zhodnoteniu a metodologickému ukotveniu, no nateraz aspoň pokus o krátke informatívne priblíženie.

“Slovenská literatúra je už dlhší čas nehybná, v polohe mŕtveho chrobáka,” tak pred istým časom (9. októbra 2004 v denníku Pravda)[Pozn.3] odpovedal spisovateľ Daniel Hevier na otázku, či je slovenská literatúra v kríze. Za pozornosť stojí nielen samotná formulácia otázky (veď prečo hneď hovoriť o kríze), ale tiež odpovede na ňu. Aj ďalší dvaja Hevierovi kolegovia - Daniela Kapitáňová a Daniel Pastirčák, nevidia situáciu inak. Podľa Kapitáňovej je “slovenská literatúra odrazom slovenskej intelektuálnej a emočnej náročnosti”, aj s doplnkom slova “žiaľ”[Pozn.4], podľa Pastirčáka kríza v slovenskej literatúre, rovnako ako v západnej kultúre, momentálne nie je, nakoľko “kríza môže nastať iba za predpokladu, že sa niečo deje, že o niečo ide, že je o čom viesť spor a utvárať si úsudok”[Pozn.5]. Nič také sa však nekoná - hovoriť sa dá nanajvýš o “zabávaní sa na vlastnej prázdnote”[Pozn.6].

Nehybnosť a prázdnota - to sú potom slová, ktoré majú charakterizovať súčasnú slovenskú literatúru. Nič nové, pretože o znehybnení tu už kedysi bola reč: v roku 1999 písal Pavel Matejovič[Pozn.7] v súvislosti s literatúrou deväťdesiatych rokov o pocite nehybnosti, vyčerpania, sterility a rezignácie... A Peter Zajac[Pozn.8], odkazujúc na Matejoviča, vysvetľuje tento stav znehybnenia názorom Eduarda Beaucompa o spomalenom, či dokonca úplne zastavenom tempe vývoja v posledných dvoch poavantgardných desaťročiach. Môžeme si však položiť otázku: je proces znehybnenia jedinou charakteristikou, ktorá sa na súčasnú literatúru dá použiť?

Pred pätnástimi rokmi všetko vyzeralo inak. Rok 1989 priniesol radikálne spoločenské zmeny a celkom prirodzene aj nové očakávania - predpokladali sa obraty a zlomy. Tie sa v oblasti literatúry spájali v prvom rade s odstránením doktríny socialistického realizmu, obmedzujúcich ideologických kritérií, cenzúry, umeleckej neživotnosti a neautentickosti. Ukázalo sa však, že názorová pluralita a nové možnosti ešte automaticky neznamenajú vnútornú premenu. Prvá polovica deväťdesiatych rokov sa tak niesla skôr v znamení vyrovnávania sa s novou situáciou. V oblasti uvažovania o literatúre to znamenalo začiatok procesu prehodnotenia dovtedajšieho tradovaného obrazu slovenskej literatúry najmä posledných desaťročí, no tiež medzivojnovej literatúry, ktorá bola retrospektívne interpretačne prispôsobovaná dobovým kritériám socialistického realizmu. Rovnako sa hľadal vhodný hodnotovo-umelecký rámec, na ktorý by sa dalo napriek vonkajšej ruptúre kontinuitne nadviazať. Relevantnou sa v tomto smere stala autonómna časť šesťdesiatych rokov (spojená s procesmi dobového uvoľňovania a liberalizácie, ktoré na konci desaťročia rázne zakončila normalizácia) a čiastočne druhá polovica osemdesiatych rokov. Súviselo to s tým, že pri rekonštrukcii literárneho vývinu sa začalo spätne uvažovať o tzv. postmodernej línii, ktorej počiatky sa spájali práve s koncom šesťdesiatych rokov a ktorá silnela v rokoch osemdesiatych, aby napokon prevládla v tvorbe mladej generácie deväťdesiatych rokov. V tomto období sa začína oživovať mýtus tzv. “zlatých šesťdesiatych”, s ktorými boli spojené literárne začiatky dnešnej staršej strednej generácie, ktorá sa na začiatku deväťdesiatych rokov dostala do pozície dominantnej autorskej generácie.[Pozn.9]

Až niekedy v druhej polovici deväťdesiatych rokov sa v literatúre začínajú presadzovať nové prvky a objavuje sa nový prístup k tvorbe, ktorý napr. Valér Mikula vidí v snahe o “odsubjektivizovanie textu a zdôraznenie technického, okázalo neosobného (intertextového) charakteru »písania«”.10[Pozn.10] Noví debutanti pritom už necítia potrebu reagovať na starší domáci kontext, vymedzovať sa voči nemu (a to ani polemicky, ani parodicky), resp. sa doň zaraďovať. Práve naopak: svojimi dielami priam manifestujú svoju individualitu a nezaradenosť. Povedané opäť s Valérom Mikulom, “vynútená sterilita a neautentickosť oficiálnej literatúry a života, proti ktorým bola namierená relevantná časť literárnej tvorby osemdesiatych rokov, sa v nasledujúcom desaťročí mení na sterilitu dobrovoľnú, na »zážitok« zo životného minimalizmu a z autorskej neautentickosti (smrti autora).”[Pozn.11]

Rok 1989 je bez pochýb dôležitým politickým predelom, no zlom v literatúre deväťdesiatych rokov nie je až taký evidentný. Skôr ako o zlome sa totiž dá hovoriť o presúvaní hodnotových vrstiev, o preskupovaní literárnych hodnôt (Zajac). Čo je však zjavné, zásadný spoločenský zlom so sebou priniesol oslabenie spoločenského postavenia literatúry. Ak dovtedy nebolo pochýb o celospoločenskom posolstve literatúry, naraz sa literatúra ocitla takmer na okraji spoločenského záujmu.

Aj keď teda v oblasti spoločenského života je namieste v súvislosti s rokom 1989 hovoriť o významnom prechode, medzníku či začiatku novej epochy, v literatúre “ponovembrová situácia bezprostredne nepriniesla nové témy ani zmeny poetík” (V. Mikula)[Pozn.12]. Literatúra skrátka potrebovala istý čas, aby na novú situáciu zareagovala - pretože jej prvé reakcie boli v podstate mimoliterárne a operatívne: spájali sa s naprávaním krívd a vytváraním nového, ideologických deformácií zbaveného obrazu.

Hneď na začiatku deväťdesiatych rokov došlo k prijatiu exilovej a samizdatovej tvorby, ktorá dovtedy stála mimo rámca oficiálnej literatúry - ibaže toto prijatie malo vo viacerých prípadoch aj svoje polemické pozadie. Započatý proces reintegrácie literárnych diel autorov z rôznych komunikačných okruhov (tzv. šuplíková literatúra, exil, disent, autori so zákazom publikovania), pričom išlo a ide o autorov s nanajvýš odlišnými životnými skúsenosťami i názormi, však nie je krátkodobou záležitosťou. Ako na to upozornil Peter Zajac “tento proces bude pravdepodobne trvať do tej doby, než sa na literárnej scéne objaví generácia pohybujúca sa v pluralitnom priestore so spoločnými hodnotovými kritériami”.[Pozn.13] Do domáceho literárneho kontextu sú v rámci tohto reintegračného procesu zaraďovaní rozliční autori - tak žijúci, ako aj nežijúci: výberovo možno spomenúť takých spisovateľov ako Juraj Špitzer, Ivan Kupec, Vlado Bednár, Dušan Kužel, Janko Silan, Valentín Beniak, Pavol Strauss (autori píšuci, ale vzhľadom na spoločenské pomery nepublikujúci); Dominik Tatarka, Ivan Kadlečík, Milan Šimečka, Martin Šimečka, Hana Ponická, Oleg Pastier, Miroslav Kusý (disent), Rudolf Dilong, Mikuláš Šprinc, Karol Strmeň, Jozef Cíger-Hronský, Pavol Hrtus Jurina, Leopold Lahola, Jaroslava Blažková, Ladislav Mňačko, Irena Brežná, Dušan Šimko (exil) atď. No pokiaľ jedni boli do literatúry zaraďovaní, iní - v rámci prehodnotenia - v novej situácii strácali kredit. To sa týkalo najmä autorov spätých s obdobím schematizmu z konca štyridsiatych a päťdesiatych rokov.

Smerovanie k pluralite po roku 1990 však bolo vnútropolitickým a následným spoločenským vývinom svojím spôsobom umelo a násilne brzdené. Pre istú časť kultúrneho spektra sa už na začiatku deväťdesiatych rokov (najmä po roku 1992) stal určujúcim národný princíp a ostentatívne hlásenie sa k domovu a národnej hrdosti. Reaktivoval sa starý model s národno-reprezentatívnou funkciou literatúry. Tento moment výrazne zasiahol slovenský literárny život a v podstate dodnes spôsobuje rozdelenie kultúrnej obce a jej inštitucionálnych báz prinajmenšom na dva tábory: nacionalistický a občiansky (resp. kozmopolitný). Dôsledkom toho je stav, že istí autori publikujú len v istých vydavateľstvách a ich aktivity sa pohybujú len v istom kolegiálnom okruhu - zorientovanejší čitatelia potom hneď vedia, s kým (s autorom akej názorovej orientácie) majú do činenia. Tomuto deleniu spočiatku výrazne napomáhalo aj financovanie kultúry zo štátnych zdrojov, keď podporované boli prednostne časopisy a vydavateľské projekty “národného” krídla, kde sa v podstate zabetónovali bývalí zástancovia a propagátori socialistického realizmu. Po ďalšej zmene vlády síce došlo k istým zmenám v systéme financovania (to teraz prebieha v rovine grantov a podporných programov), “staré štruktúry” však sedia na svojich nových stoličkách už príliš pevne...

Novým javom na slovenskej scéne sa po roku 1990 stali súkromné vydavateľstvá a kníhkupectvá, pričom sieť malých, nezávislých vydavateľov sa z hľadiska financovania stále pohybuje medzi nezávislými zdrojmi a štátnou podporou z podporných programov ministerstva kultúry. Na knižný trh vstúpila v dovtedy nepoznanom rozsahu komerčná literatúra. Na začiatku to síce podnietilo úvahy o zániku hodnotnej literatúry a katastrofické scenáre o konci slovenskej kultúry, napriek obmedzeným finančným možnostiam však pôvodná literatúra na Slovensku stále vychádza. V poslednom čase dokonca tiež výsostne komerčné vydavateľstvá (po vydavateľstve Slovart už aj napríklad vydavateľstvo Ikar) začali vydávať pôvodnú tvorbu, knihy etablovaných i začínajúcich súčasných domácich autorov - so samozrejmým predpokladom dobrej predajnosti.

Chcieť načrtnúť hodnoverný obraz slovenskej literatúry v rokoch 1990 - 2004 nutne znamená urobiť istý výber a zároveň smerovať k zovšeobecneniu základných tendencií. Kritérium výberovosti v mojom prípade znamená sústredenie sa na prozaickú tvorbu a zároveň na autorov, ktorých tvorba odkazuje na moment umeleckej a hodnotovej kontinuity aj po radikálnom politickom zlome v roku 1989, resp. na nových, mladých autorov, ktorí sa pričinili o zmenu poetiky literatúry deväťdesiatych rokov.

Kontinuita
Dominantnou autorskou generáciou v deväťdesiatych rokoch sa stala stredná generácia. Jej začiatky boli spojené s literárnou situáciou prvej polovice šesťdesiatych rokov, ktoré charakterizoval odklon od veľkých prozaických foriem a následný žánrový presun k poviedke a novele, prenesenie pozornosti od človeka verejného na človeka súkromného, tematický príklon ku každodennosti, k existenciálnej analýze, prienik intímno-citových problémov, detabuizácia, prehĺbenie vnútornej sociálnosti. Do vtedajšej silnej skupiny mladých prozaikov patrili takí autori ako Sloboda, Hrúz, Vilikovský, Kužel, Ballek, Šikula, Jaroš. Na konci desaťročia k nim pribudli ďalší: Vášová, Mráz, Mitana, Habaj, Zelinka, Popovič, Dušek. Pre tých, ktorí v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch odmietli účasť na ideologických konštruktoch a ktorí neprijali vonkajšiu totalitu, sa práve prvá polovica deväťdesiatych rokov stala obdobím aktívnej publikačnej prezentácie. Čisto kvantitatívne a výberovo: od roku 1991 vydal Ján Johanides jedenásť prozaických kníh (Zločin plachej lesbičky, Holomráz, Krik drozdov pred spaním, Kocúr a zimný človek, Trestajúci zločin, Veliteľ jednotného uhla pohľadu, Dedičný červotoč, Dívaj sa do modrých očí Londýna, Nepriestrelná žena), pričom vo všetkých nejakým spôsobom rezonovala téma totality a vnútornej slobody jednotlivca; Rudolf Sloboda päť (Krv, Útek z rodnej obce, Jeseň, Herečky, Pamäti; po jeho smrti v roku 1995 bolo vydané jeho dvojzväzkové súborné dielo a kniha korešpondencie Listy a eseje), Pavol Vilikovský vydal štyri knihy próz (Slovenský Casanova, Peší príbeh, Krutý strojvodca, Posledný kôň Pompejí) a jednu knihu esejí (Vyznania naivného milovníka), Pavel Hrúz šesť kníh (Chliev a hry, Pereat, Párenie samotárov, Chlieb a kry, Oči kuričove, Hore pupkom, pupkom sveta), Dušan Dušek sedem (Dúšky, Milosrdný čas, Kufor na sny, Príbeh bez príbehu, Teplomer, Pešo do neba, Vták na jednej nohe), Dušan Mitana päť (Krutohry, Hľadanie strateného autora, Slovenský poker, Maranatha, Môj rodný cintorín), Alta Vášová štyri (Sviatok neviniatok, Osudia, Úlety, Natesno) atď. Výrazne sa rozvíja publicistika, esejistika, historiografia a vôbec tzv. non-fiktívne žánre. Vo vydavateľstve Kalligram vzniká celý edičný rad aktuálnej kultúrnej a spoločenskej esejistiky (Rudolf Chmel, Milan Šútovec, Peter Zajac, Valér Mikula, Ján Štrasser, Ľubomír Lipták, Ivan Kamenec, Vladimír Petrík, Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Martin M. Šimečka, Lajos Grendel, Fedor Gál a i.), pričom tento žáner v istom období akoby až potlačil do úzadia tradičnú epiku.

Mladí autori

Na záver sa vrátim k otázke, ktorá zaznela v úvode, či je proces znehybnenia jedinou charakteristikou, ktorá sa na súčasnú literatúru dá použiť. Myslím si, že dnešná slovenská literatúra je skôr vo fáze hľadania a generačnej výmeny než totálneho, všetko prenikajúceho znehybnenia, hoci stav istej stagnácie tu nepochybne je. Mladí autori sa pohybujú v úplne iných rámcoch ako ich starší kolegovia. Pri slove generácia im naskakuje husia koža a pod literatúrou si predstavujú predovšetkým hru. A vlastne - dnes sa už ani veľmi nehovorí o literatúre, ale viac o písaní. Preč sú časy, keď literatúra znamenala predovšetkým váhu slova (veď jedna z aktuálnych slovenských diskusií na tému literatúry deväťdesiatych rokov mala v tejto súvislosti celkom príznačný názov: “Váha slova a podoby verbalizmu.”[Pozn.14]). Návrat k silnému príbehu tak naďalej ostáva iba zbožným želaním.

Poznámky:
1 Zajac, Peter: Slovenská literatúra deväťdesiatych rokov v obrysoch. In: Host, 2001, č. 5, s. 79 - 86.
2 Matejovič, Pavel: Viac odvahy k premýšľaniu. In: RAK, roč. 1, 1996, č. 1, s. 16-21.
Literatúra 90. rokov – výnimočná alebo svoja? In: RAK, roč. 1, 1996, č. 2, s. 19-32.
90. roky v slovenskej literatúre. In: RAK, roč. 2, 1997, č. 5, s. 31-42.
3 Jedna otázka pre troch spisovateľov. In: Pravda, 9. 10. 2004, s. 23.
4 tamže
5 tamže
6 tamže
7 Literatúra, život a vy: Pavel Matejovič. In: RAK, roč. 4, 1999, č. 1, s. 46-48.
8 Zajac, Peter: Slovenská literatúra deväťdesiatych rokov v obrysoch. In: Host, 2001, č. 5, s. 82.
9 Glorifikáciu šesťdesiatych rokov však najnovšie spochybňuje Valér Mikula vo svojom článku s provokatívnym názvom “Červené” päťdesiate v “zlatých” šesťdesiatych (Romboid, roč. 39, 2004, č. 1, s. 36 - 45). Päťdesiate roky, roky tvrdého schematizmu, podľa neho “zbavujú nasledujúce desaťročia do značnej miery ich vlastnej autonómie a jednotlivé decéniá sú vo významnom stupni určované práve ich vzťahom k päťdesiatym rokom - či už potvrdzujúcim, alebo polemickým”. 10 Mikula, Valér: Slovník slovenských spisovateľov. Praha : Libri, 1999, s. 32.
11 tamže
12 tamže
13 Zajac, Peter: Slovenská literatúra deväťdesiatych rokov v obrysoch. In: Host, 2001, č. 5, s. 80.
14 Slovenská literatúra 90. rokov: váha slova a podoby verbalizmu. In: Romboid, roč. 37, 2002, č. 3, s. 8 - 25.