Kniha poviedok Ivany Gibovej Eklektik bastard je nominovaná na literárnu cenu Anasoft Litera. Pre knihu je príznačný eklektizmus, ktorý sa prenáša nielen do obsahu (eklektické obliekanie jednej z postáv, eklektické montovanie kuchyne), ale najmä do formy textu, či už do rôznych veľkostí fontov, ručného škrtania slov alebo celých odsekov, do ilustrácií, ale aj do eklektického miešania žánrov z prúdu vedomia cez denníkovú formy až po komiks. Ilustrácie priznávajú autoportrét, a teda aj autobiografické momenty v texte.

Postavy tejto vizuálne veľmi zaujímavej knihy sa (náhodne) stretávajú, navzájom pozorujú, odpočúvajú, vytvárajú kaleidoskop, v ktorom sa miešajú do jednej, mierne cynickej, ľahko citlivej a okázalo skromnej postavy. Text sa k takémuto postupu priznáva: „možno jej život žijú piati rôzni ľudia nezávisle od seba a ani o tom nevedia, možno sú všetko len paralelné reality alebo simulácie alebo halucinácie a v jednej sa volá Simona a v druhej Nataša a vo štvrtej Maja Mrázová a v piatej Romanov brat“ (Faking Najs).

Simona, Kristína, Nataša, Ivana sa odlišujú svojím idiolektom a aj obliekaním, majú ale mnoho spoločného. Všetky pozorujú jedna druhú a najmä seba, svoju biológiu, metabolizmus, prípadné materstvo, ale aj anorexiu a spotrebu alkoholu. Všetky postavy putujú: z bytu do bytu, zo starej práce do novej práce, prípadne až do Compostely. Postavy blúdia nielen cez deň, ale aj v noci vo snoch. Ich sny sú umocnením pocitov ľahkej absurdity až bizarnosti, ktorá podčiarkuje reálny život postáv.

Na blúdení a neukotvení si stratené postavy zakladajú, lipnú na veciach, ktoré miznú (parfém, ktorý sa už nepredáva, cigarety, ktoré prestali vyrábať). Toto navodzuje istú nostalgiu po jednoznačnosti a identite, a paradoxne, únavu a odpor je monotónnej rutine: „Strana. Zalomená strana. Cigareta. Strana. Pekný grafiky. Cigareta. Strana. Káva. Zalomená strana. Proteínová tyčinka. Cigareta. Strana. Toaleta. Čakanie, či Karel umrie. Karel neumrel. 22:00. Firemný taxík. Adresa krčmy“ (Wonderful).

Jednotlivé príbehy spúšťajú úryvky odpočutých rozhovorov, ktoré sú nezvyčajne vtipné a situačné, okamžite navodia istú atmosféru eklektického splynutia východniarskej krčmy a bratislavského hipsterského podniku. Text má miestami až barokový charakter, od základného príbehu asociatívne odvádzajú rôzne digresie, prerušenia, či už vizuálne alebo aj odpočuté: „Na ďalší deň jej dôjde, že ho musí, proste musí celý stráviť tým, že si bude gúgliť procedúry od bielenia zubov až po placentovú omladzovaciu terapiu a že ich musí mať, proste musí všetky kúpiť a absolvovať, musí zo stravy vylúčiť cukor, lepok, živočíšne tuky, mliečne výrobky a alkohol, ibaže keď vylúči alkohol, aká jej ostane radosť na svete, to už čo je za život, no ale keď musí, tak musí, a okrem toho sa ešte musí objednať k psychoterapeutke, lebo všetky ženy po tridsiatke musia, proste musia mať terapeutku; žena po tridsiatke bez terapeutky skrátka neprežije, možno si príliš vezme k srdcu, že má vrásku a nadváhu a spomalený metabolizmus a v slabej chvíľke zapije sedem neurolov neúmerným množstvom alkoholu, prípadne neúmerné množstvo neurolu sedemdeckou alkoholu“ (Metabolizmus).

Na druhej strane, poviedka Svätá púť je minimalistickým denníkovým záznamom. Monotónnosť textu vytvára priestor pre čitateľa, ktorý sa nechá unášať opakovaním situácií a pomalým tempom do meditatívneho sústredenia sa na to biologické: jesť, spať, tíšenie bolesti. Na rozdiel od ostatných poviedok, téma putovania a nomádstva končí tešením sa na vlastnú posteľ a domov. Text má, podobne ako ostatné poviedky, vrstvu ilustrácií, ktoré text dopĺňajú, rozvíjajú, ale aj odkazujú na YouTube videá.