Peter Šulej je zakladateľ, editor, majiteľ vydavateľstva Drewo a srd, šéfredaktor časopisu o súčasnej kultúre a umení Vlna. Slovenskí čitatelia ho poznajú najmä ako básnika, autora zbierok Porno, Kult, Pop a ďalších. Z prozaických diel mu doteraz vyšli Misia, Elektronik, História, Spolu. Posledné dve knihy sú časťami trilógie, ktorú uzatvára Fytopaleontológia, dystopická vízia odohrávajúca sa v kyberpunkovej verzii Bratislavy 2087.

Žánrovo sa v románe prelína dystópia, realistická línia, dráma, kyberpunk, dokonca aj romanca. Dystopický rozmer je odlíšený obsahovo, dejom, ale aj formálne, graficky aj jazykovo. Jazyk umelej inteligencie získava poetický aspekt, ktorým spätne referuje k autorovi-básnikovi: „niektoré citáty. z básnického diela. petra šuleja. nie sú. zámerne označené“ (s. 315). Šulejova dystópia sa zaoberá dôsledkami klimatických zmien, migračnej krízy, genetickými manipuláciami, populačnými problémami.

Ďalšiu žánrovú vrstvu tvorí kyberpunk, ktorý si spájame najmä s Neumancerom od Williama Gibsona, ale aj Philipom K. Dickom, či J. G. Ballardom. V tomto sub-žánri science fiction sú vyspelé technológie, umelá inteligencia, kybernetika v juxtapozícii s radikálnou zmenou sociálneho systému, čo sa ale nepotvrdzuje úplne v Šulajovej Fytopaleontológii, žánrové prvky kyberpunku predstavuje monológ umelej inteligencie, ktorá sa učí dostať na vyššiu kognitívnu úroveň: „nie sme veľký brat. zdroj našich abstrakcií. studňa prehlboká. matematika & poézia. skamenelý odtlačok plutvy a krídla.“ (s. 297)

Kniha je cyklickým zavŕšením trilógie (História-Spolu-Fytopaleontológia), má tri dejové línie, tri časové a priestorové roviny a tri hlavné postavy, ktoré spolu s priateľmi a partnermi a svokrami humorne komunikujú: „Možno existuje špeciálny Svokra gén. Špekuluje ďalej. Nepodarený bratranec Sebeckého génu. Neomylne sa spúšťa v podobných situáciách. Načo by však mohol slúžiť? Na zachovanie rovnováhy vo vesmíre? Asi nie.“ (s. 167)

Román je teda typicky šulejovským postmoderným hybridným žánrom a experimentom v ironickom móde. Autorov metafiktívny komentár pozostáva nielen z množstva poznámok pod čiarou, odkazov na vlastné aj iné literárne diela, ale aj z apendixov a vysvetliviek, ktoré sú miestami skôr nefunkčné. Intertextuálne text referuje k populárnym náročnejším literárnym aj audio-vizuálnym dielam od japonských mang, k americkej populárnej hudbe a ku Carlovi Sandburgovi.

Román nazvaný po botanickej disciplíne skúmajúcej skameneliny vyhynutých rastlín recykluje tému ľudskej civilizácie zo sumerského eposu: „potrebujeme. musíme. nájsť : rastlinu života. strom chuluppu“ (s. 200). Autorovi hrdinovia tajomnú rastlinu života nájdu a ich objav je humorný. Celá realistická línia je vtipná a dynamická. Román má však aj nejaké mínusy: pravopisné chyby, ale aj prázdne, vatové časti. Keby bol text prešiel redakčnými úpravami, jeho zhutnená a vybrúsenejšia verzia by mala potenciál upútať aj náročnejších čitateľov.