Drewo a srd sa už od svojho vzniku v roku 1994 venuje vydávaniu kníh slovenských i zahraničných autorov, ktoré sa vyznačujú chuťou experimentovať a pristupovať k písaniu čo možno najinvenčnejšie. V DaS tak vyšli napríklad zbierky Petra Macsovszkeho, Martina Solotruka či (z pochopiteľných príčin) Petra Šuleja. Zmienených literátov spája hneď niekoľko similarít – redukcia textu na (neraz autoreferenčný) konštrukt ozvláštňovaný cez rozmanito komponované filozofické, technické, mediálne etc. útržky; spochybňovanie jazyka, prevládanie vecnosti, odosobnenosti a rezignácia na subjektívnosť (ktorá sa obmedzuje už iba na rovinu „ja, píšuci subjekt“).

Dekompozíciou, fragmentarizáciou, odpoetizovanosťou, erudovanou odbornou lexikou či sémantickou nejasnosťou tak kniha už nie je okamžitým pôžitkom, stáva sa šifrou, čo však neznamená, že absentuje akýkoľvek zážitok z čítania; skôr nadobúda inú kvalitu, odďaľuje sa, keďže čitateľ naráža na obsahy, ktoré by sa mal najskôr pokúsiť dešifrovať a dať do vzájomných vzťahov.

Táto vetva súčasnej slovenskej básnickej produkcie by sa preto mohla javiť ako elitárska, snobská činnosť, určená úzkemu okruhu zasvätených, ktorým sú takéto „textové výlety“ do najrozmanitejších oblastí blízke. Skôr ju však treba chápať ako alternatívu, keďže inovatívnosť a experiment sú javy posúvajúce hranice – zrkadlia, učia novému nazeraniu nielen na napísané, vyvolávajú (a dovoľujú) mnohoraké spôsoby čítania. Nakoniec, jej vyčerpanie je napriek všetkému samozrejmé, nastane (alebo skôr už nastáva), ak sa postupy začnú opakovať alebo nadobudnú takú mieru neusporiadanosti, neprepojenosti prvkov, až sa z nich stane skutočne iba vyšperkovaná intelektuálska slovná nuda.

Ako je to s tvorbou Petra Šuleja? Moje čítanie jeho kníh naznačuje toto: dve zbierky sci-fi poviedok Misia (1995) a Elektornik café (2001) rysujú svet, ktorý je pre neho zaujímavý - napokon cyber priestorom, životom ako videohrou s a/sexuálnymi a an/estetickými bytosťami je poznačená i jeho básnická trilógia Porno (1994), Kult (1996) a Pop (1998), pre deväťdesiate roky 20. storočia v našom politicko-kultúrno-sociálnom priestore literárne atraktívne témy. Do trochu odlišnej polohy sa potom dostáva zbierkou Návrat veľkého romantika (2001), v ktorej zahadzuje joystick bokom a do dovtedy vedome a prácne odsubjektizovanej tvorby sa začína vkrádať i čosi osobnejšie, veď nakoniec kniha je tematicky venovaná „všetkým láskam“. Po nej prichádza zbierka Archetypálne leto (2003), ktorú charakterizoval istý pocit uzavretosti v kultúre, jazyku a nateraz poslednou Šulejovou knihou je Koniec modrého obdobia.

Hneď v jej úvode prezentuje snahu preniknúť do priestoru „medzi“. Píše (tak trochu v protiklade s názvom), že ho celkom neuspokojuje nič, čo je presne dané, vymedzené. To, čo ho zaujíma, je proces vznikania a formovania, neprestajná pulzácia, pohyb. A tak sa dostáva na začiatok, k  mýtom, jazyku, reči, slovu, chápaným aj ako tkanivo pamäte, identity, aby mohol svoj záujem rozvíjať ďalej. A hoci zdôrazňuje práve pohyb, nemôže si nevšimnúť i v štruktúre implicitne stále prítomný prazáklad.

Plynutie, premeny zachytáva napríklad na motívoch súvisiacich s prírodou – časté sú stromy, moria, rieky, jazerá, brody, napokon zredukované na mestskú pláž a nostalgickú spomienku: „keď by sa už opäť dalo kúpať pri brode / ako na tej fotografii z konca šesťdesiatych“ (s.77) alebo motív kameňa, ktorý dokáže v sebe uchovávať minulé, nielen v podobe fosílií, ale i príbehu (báseň Huascaran). K redukcii, úbytku, teda prichádza v jeho tvorbe nielen na kompozičnej, ale i tematickej rovine.

Petrifikovaná časť, ktorá zostala z celku, sa potom stáva predmetom výskumu, aby mohlo dôjsť k novému formovaniu (hoci i len myšlienkovému), novému pohybu, zmenám máp, plenéru, následnému kótovaniu, odkiaľ je to už iba na skok k inštalácii reality napríklad v podobe landartu či hortikultúry, ktorá však, nech by sa snažila akokoľvek, zostane vždy iba simuláciou, napodobneninou skutočnej prírody. So spomenutým výskumom logicky súvisí i druhý pól Šulejovej tvorby - obsedancia materiálmi, ich vlastnosťami, štruktúrou, formou; predmetmi, súčiastkami, laboratórnymi pomôckami, napríklad lupou, pinzetou, skalpelom či kliešťami.

No nesústreďuje sa iba na túto rovinu. I v najnovšej zbierke, hoci v menšej miere ako v predošlých, pokračuje totiž vo svojom „anatomickom výskume jazyka“; hromadí slová, vytvára synonymické reťazce alebo refrénovito opakuje. Toto opakovanie však nemá slúžiť zdôrazneniu vypovedaného, ktoré väčšinou vyznieva banálne, presne naopak. Ak má čosi zdôrazniť, tak je to sériovosť, pásová výroba v každom ohľade ľudskej existencie, generovanie textu ako generovanie života bez dôrazu na jedinečnosť, osobitosť, počítačovým jazykom vyjadrené jednoduchými úkonmi ako ctrl+alt+c / ctrl+alt+v.

Šulej akoby bol v každej svojej knihe skôr inžinierom, vedcom, ako básnikom. Jeho texty, logicky dôkladne komponované, vyznievajú, že vychádzajú viac z vôle, než z prirodzeného talentu, čo nemusí znamenať vôbec nič, azda len, že je preto občas pri ich čítaní ťažké ubrániť sa pocitu, že „autorskou stratégiou je upozorniť čitateľa / (len) na existenciu autorských stratégií“ (s.71). Ako inžinierovi mu však nemožno pri jeho textových konštrukciách uprieť tri P - presnosť, precíznosť a premyslenosť. Jeho usúvzťažňovanie prírodného/mýtického s vedeckým/technickým (ktorému vôbec neodopiera mieru poetickosti) vyvoláva dojem, že medzi svetom prírody a svetom vedy už neexistuje takmer žiadna hranica, navyše, v jeho tvorbe akoby vykalkulovaný, vypočítateľný svet vedy dominoval. Kým na začiatku jeho písania bolo cítiť uchvátenie týmto svetom, v posledných troch zbierkach to už nie celkom platí. Čo tým teda chce Šulej dosiahnuť? Možno len jediné – konfrontáciu. Ak totiž technické, neautentické v jeho poézii expanduje a pritom už takmer nenaráža na žiaden výraznejší odpor, musí to zákonite tvrdo zasahovať každého senzitívneho človeka. A riešenie? K riešeniu neprichádza, pretože sme ešte stále v pohybe, všetko je otvorené, hoci Koniec modrého obdobia (ktorý však už v sebe ukrýva zárodky nových možností) sa nezadržateľne blíži. Toľko moje čítanie.