Prvotina Aleny Sabuchovej neprináša z poetologického hľadiska do súčasnej slovenskej literatúry nič nové, a to je zrejme i jej devízou. Integrálne sa pripája k tvorbe autoriek, ktoré menej náročným spôsobom sústreďujú pozornosť na ženský subjekt. Zvolená téma interpersonálnych vzťahov, najčastejšie k opačnému pohlaviu, podčiarkuje v prózach sentimentálny nános. Badať však snahu preklenúť ho.

Keďže sú poviedky v zbierke rozsahovo veľmi krátke, napätie v kompozícii nemusí byť pre bežného čitateľa rozrušujúce. Tým, že je narácia nekomplikovaná a zároveň rozsahom limitovaná, Sabuchovej sa darí neakcentovať to, čo by na väčšej ploche momentálne nezvládla. Tak zostáva boj medzi sujetom a didaktizovaním v náznakoch.

Sabuchová zrejme sama chápe, že dimenzionálnejšia veta je nad jej aktuálne schopnosti, preto ju kalibruje slovami, v ktorých sa neskrýva nič navyše; za dialógom, myšlienkou alebo opisom je priamočiara relácia k uchopovanej skutočnosti. Vo chvíli, keď už nemá čo dodať, text jednoducho uzavrie. Lenže práve filozofujúce pasáže odoberajú jej debutu vitalitu prekonať hranicu vážnej literatúry, lebo v nich autorka povie úplne všetko, nedáva priestor na osobnú reflexiu, jej rozprávač je natoľko uvravený, príliš uvažuje nahlas, akoby percipientovi skákal do reči, nechá ho iba zasmiať sa na pár vtipných hláškach.

Napriek tomuto zakopnutiu sa Zadné izby dajú považovať za vhodný autorský štart. Minimálne preto, lebo sa tematicky odkláňajú od slovenského motívu horalkovej nostalgie. Prózy lokalizované v takzvanom svete, napríklad Brooklyn’s Broken Angel, sa nesnažia umelo frflať nad domácimi pomermi, presne a výstižne pomenúvajú pocit mladého človeka, ktorý zakúsil väčšiu životnú skúsenosť než „v trolejbuse 209 smerom na Račianske mýto“.

No hlavnou Sabuchovej látkou je žena v rôznych podobách – promiskuitná, v domácnosti, na dôchodku… Rôzne podoby tohto aspektu predsa len problematizujú knihu ako celok, neustále otvárajú akosi stále nedoceňovanú écriture feminine. Hoci sa autorka nevie úplne odstrihnúť od stereotypizácie, pretože konceptuálne vytvára ľahší čitateľský produkt, emancipácia subjektky, slovom Dereka Rebra, patrí k hodnotnejším stránkam jej dielka.

Aj keď Cena Ivana Kraska už dlhodobo stráca svoju relevanciu – môže za to politizovanie verejnoprávnych a štátnych príspevkových organizácií typu Literárny fond –, samotné udelenie nemusí byť brané rozpačito, špeciálne pre Sabuchovú, ktorej potenciál je hmatateľný. Čas ukáže, či ho dokáže naplniť.