Emmanuel Carrère sa nezapísal do svetovej literatúry len romantizovanými memoármi ruského disidenta a básnika Eduarda Limonova. Za sebou má viaceré úspešné romány ako napríklad La Moustache, La Classe neige alebo L’Adversaire. Na jeseň 2014 vydal svoje vlastné memoáre o tom, aké to bolo, keď bol kresťanom.

„Trvalo to tri roky a prešlo ma to. Ale je tá kapitola uzavretá? Zrejme ešte stále nie celkom, keď i po dvadsiatich rokoch po tomto období pociťujem potrebu vrátiť sa k tomu,“ píše Carrère v úvode.

K počiatkom tohto náboženstva, na ktoré sa mnohé európske národy odvolávajú aj ako na svoju kultúrnu referenciu, sa vracia veľmi podrobne, na vyše 600 stranách. Tentokrát však už nie ako zanietený veriaci, ktorý zvykol nad evanjeliami tráviť hodiny a svoje komentáre poctivo zapisovať do denníka, ale ako „investigatívec“.

Kniha má dve línie – jedna je autorov život, vzťahy s manželkou, synmi, priateľmi, súčasnou partnerkou, a v ňom zamýšľanie sa nad kresťanstvom vo vlastnej histórii, druhá je viac dejepisná, vedecká a týka sa štúdia evanjelií a životopisov dvoch svätých.

Za hlavné postavy si Carrère vybral evanjelistu Lukáša, apoštola Pavla a samého seba. Popri cestovaní Gréckom, Rímom, Jeruzalemom, osudoch Pavla, prísneho židovského farizeja, ktorý sa z horlivého prenasledovateľa kresťanov stal jedným z prvých Ježišových učeníkov na ceste do Damašku a jeho protikladu, Lukáša, gréckeho lekára, neskoršieho autora jedného zo štyroch evanjelií a skutkov apoštolov, autor skúma svoj vlastný prerod z kresťana na skeptika. Pýta sa tiež sám seba, či už úplne prestal veriť. „Keď si bol kresťanom, zo všetkého najviac si sa bál, že sa staneš skeptikom, takým, akým si dnes s hrdosťou. Ale kto tvrdí, že sa ešte nemôžeš zmeniť? Kto povedal, že túto knihu, ktorá sa ti zdá taká erudovaná a jasná, nebudeš čítať o dvadsať rokov s takým istým nepríjemným pocitom, s akým sa dnes vraciaš ku svojim poznámkach o Bohu?“

Ako je možné, že taká malá skupina „čudnej židovskej sekty“ dobila svet? Prečo im ľudia verili hoci ani niekoľko rokov po smrti Krista žiaden posledný súd, ktorý predpovedali, neprišiel? Ak platí, že po smrti príde vzkriesenie, aké telo budem mať, to za mlada alebo starecké?

Pátranie po začiatkoch kresťanstva a kladenie si logických otázok, ktoré by si každý veriaci kresťan mal položiť, je metóda inšpirovaná kultovým dielom Ernesta Renana Život Ježišov a Dějiny začiatkov kresťanstva (Renan do slovenčiny nebol preložený, vyšiel iba v češtine). Na neho sa Carrère pri overovaní faktov často odvoláva. Kým Renana zaujímalo obdobie raného kresťanstva a jeho neuveriteľný rozmach z pohľadu historika, Carrère zostáva predovšetkým spisovateľom. Ako sám hovorí, jeho životopisy Pavla a Lukáša sa skôr pohybujú na hrane toho, čo by nebolo nemožné.

Carrère si myslí, že nik nemá šancu zistiť kto bol naozaj Ježiš, hoci sa o to niektorí, ako Renan, pokúsili. „Ale aj podľa tých najkritickejších kritikov vieme s istotou, že dve tretiny listov svätého Pavla napísal skutočne on. Vyjadrujú jeho myšlienky, tak ako táto kniha tie moje. Nikdy sa zrejme nedozvieme, čo si Ježiš skutočne myslel, robil, povedal, vieme však, čo robil a hovoril Pavol. Nemusíme sa teda spoliehať na interpretované významy jeho slov, ktoré odborníci pokryli hrubou vrstvou teologických nánosov a legendami,“ takto vyzýva všetkých ktorí sa pokladajú za kresťanov, ale aj tých, ktorí sa o toto náboženstvo zaujímajú, k štúdiu pôvodných materiálov.

Koľko je kresťanov len na papieri? Koľko z nich skutočne do bodky prečítalo Bibliu? Koľko si sadlo k Renanovmu Životu Krista alebo iným textom, ktoré by mali byť povinným čítaním pre všetkých katolíkov?

Emmanuel Carrère chce, aby sa nad pôvodom Biblie a jej základnými textami čitateľ jeho Kráľovstva (Le Royaume) zamýšľal. Čo znamenala napríklad modlitba pre človeka prvého storočia nášho letopočtu? Zmenilo sa jej vnímanie dnes? „Išlo o niečo veľmi formálne, ako nejaký rituál adresovaný Bohu, ktorému by bolo nesprávne povedať, že neveríme. Ale verili sme v Boha skôr ako veríme v poisťovňu. Existovali s ním rôzne kontrakty, podobné ako tie ktoré existovali v minulosti s bohom dobre úrody. Prosili sme o jeho ochranu, ďakovali sme mu, že nám ju dal, a akonáhle sme sa od oltára pobrali preč, boli sme si kvit, už na neho nebolo treba myslieť. Mnohým takýto biznis s Bohom stačil.“

Spomínaná druhá línia Le Royaume, teda autorov život, jeho vzťahy vtedy a dnes, sú radené za dlhšie a dominantné ponory do historicko-náboženských otázok a cestovaní po stopách Lukáša a Pavla. Pre čitateľa môžu predstavovať priestor na oddych, pasáže sú menej náročné na sústredenie. Carrère nám tu predstavuje svoju bývalú manželku Anne, s ktorou sa vzali v kostole a žili viac-menej ako mnohé katolícke rodiny, svojich synov, ktorých dal pokrstiť, nútil jich chodiť do kostola a modliť sa pred jedlom, súčasnú partnerku Helène alebo dve postavy, ktoré spisovateľa v otázkach viery ovplyvnili najviac – priateľa Hervého a krstnú mamu Jacqueline. Týchto ľudí však spoznáme len letmo, dôležitý je tu dialóg autora so sebou samým, jeho spokojnosť či nespokojnosť v osobnom živote však má vplyv na krízu viery a cestu od kresťana k agnostikovi, ktorej sme pri čítaní svedkom.

Keď Carrèrova kniha minulý rok vyšla, viaceré médiá dali na svoju titulku autora a jeho dielo premenovalo na „Evanjelium podľa Carrèra“. Za román dostal cenu denníka Le Monde. Denník Libération pripomína, že takú mravenčiu prácu, čo sa týka študovania pôvodných textov, ich prekladov, práce tých, ktorí skúmali počiatky kresťanstva pred ním a špekulovania s logikou možného a nemožného, a tiež úprimnosť, s akou sa čitateľom Carrère v Le Royaume spovedá, dokázal naposledy v rámci náboženskej problematiky Salman Rushdie, keď publikoval Josepha Antona.

Carrèrovo Kráľovstvo je ťažké žánrovo zaradiť – nie je to celkom autobiografia, ani historický román, ani tak úplne memoáre. Francúzi najčastejšie v súvislosti s touto knihou spomínajú jej zaradenie ako „récit“, teda rozprávanie. Kniha je plná historických faktov, zamyslení na svetskými aj svätými vecami, ukážok z originálnych textov kresťanstva a hľadania pokoja jedného spisovateľa. Môže byť zdrojom inšpirácie pre všetkých, ktorí majú otázky nielen o kresťanstve, ale napríklad aj o tom, prečo ho mnohí berú tak vážne. Carrèrove odpočinuté úvahy by mali čítať zo všetkých najskôr húževnatí katolíci, aby nezostali neveriacim „susedom“ na posmech, ako v autorovom texte: „Pôjdu na omšu, do krásneho a starého kláštora, kde chodia všetky mnohodetné katolícke rodiny z okolia, všetci oblečení do tmavomodrých sák a pastelových šiat. Ja tam nepôjdem, lebo toto buržujské kresťanstvo, také provinčné, že o ničom nepochybuje, toto kresťanstvo farmaceutov a notárov, som sa naučil pozorovať s iróniou a odrazu je mi z neho na vracanie.“