Varešky pre partizánov
Kuchárska kniha s kresbami a maľbami slovenských výtvarníkov je celá zvláštna a tým tak trochu aj zaujímavá. Lakšević k veľmi jednoduchým, základným receptom kuchyne bývalej Juhoslávie pridáva svoje roztrúsené spomienky, ktoré sa s varením a s jeho rodnou krajinou spájajú.
Po svojom debute Uspávanky pre partizánov, napísal Zvonko Lakčević ďalšiu knihu – Varešky pre partizánov. Ani pri prvej, ani pri druhej publikácii nie je jasné, prečo sa partizáni ocitli v názve, pravdepodobne asi len kvôli tomu, aby to vyvolalo v čitateľoch akýsi pocit nostalgie za časmi minulými.
Zvonko Lakčević nie je spisovateľ, v pracovnom profile na sociálnej sieti uvádza svoje povolanie ako fajciar notorni. A na cigarete v ústach a balkánskom, zarastenom, drsnom zjave zakladá svoj imidž, ktorým presvedčil nejedného Slováka. Tento rodený Čiernohorec žije na Slovensku od roku 1991, keď odišiel z prímorského mesta Kotor študovať. Za vyše dvadsať rokov sa buď po slovensky nenaučil, alebo sa aspoň tak svojimi knihami reprezentuje. Zrejme si myslí, že ak bude hovoriť zmesou srbčiny-čiernohorčiny a slovenčiny, bude ho to odlišovať od obyčajných Slovákov a môže to pomôcť k imidžu, ktorý okolo seba šíri.
Kuchárska kniha s kresbami a maľbami slovenských výtvarníkov je celá zvláštna a tým tak trochu aj zaujímavá. Konceptuálne je za ňu zodpovedná kurátorka Nina Gažovičová. Sám autor spomína vo venovaní, že práve ona (produkcia) ho akosi donútila, aby recepty z Balkánu spísal do knihy a pravdepodobne to bola opäť Gažovičová, kto požiadal výtvarníkov, aby prispeli svojimi výtvormi k vizuálnemu stvárneniu receptov v knihe. Každý recept teda sprevádza autorská kresba výtvarníka, spolu je ich v knihe 25. Medzi nimi nájdeme napríklad aj karikaturistov slovenských denníkov Pravda a SME, Danglára a Shootyho. Okrem nich môžeme spomenúť aj Mareka Ormandíka, ktorý často spolupracuje s Milanom Lasicom, napríklad aj na obálke albumu Návšteva po rokoch. Knihu vydali autor a jeho kamaráti na vlastný náklad, čomu pravdepodobne prispôsobili aj cenu. Na to, že kniha má 54 strán a stojí okolo 20 eur.
A čo Lakšević vo svojich textoch ponúka? K veľmi jednoduchým, základným receptom kuchyne bývalej Juhoslávie pridáva svoje roztrúsené spomienky, ktoré sa s varením a s jeho rodnou krajinou spájajú. Nejde o náročné texty, avšak Lakševićove poznámky o živote, mladosti a chuti môžu vyvolať ľahký úsmev na tvári čitateľa, špeciálne ak sa snúbia s tým čudným jazykom, ktorým je kniha napísaná – srboslovenčinou. Keby bola kniha upravená do spisovného jazyka, stratila by svoje čaro. Lakševićovi môžeme odpustiť, že slovenský jazyk zmrzačil. Nie však preto, že je cudzinec (žije v Bratislave viac ako 20 rokov, takže je ťažko uveriteľné, že za ten čas ako Slovan nenaučil poriadne po slovensky). Tieto texty v spojení s receptami a náturou autora tvoria spolu vietor z boky kotorskej, ktorý nás 25 strán príjemne šľahá. Aby bolo jasné o čom je reč, Lakšević nám takto predstavuje recept na sarmu (inak jedlo známe asi na celom východe): mlete meso s rižom zabalene do lista kisle kapuste. Nič vinimočne. Ale na Balkane si nevem predstavit Novi rok bez sarmi. Všeci ih varija a ked ideš gratulovať po rodine, všade ih musiš skušat. Vlastne celi tižden iba ješ sarmi.
Jazyk a štýl Lakševićových receptov a textov nám ponúkajú plytký ponor do slovníka a kultúry bývalej Juhoslávie. Či je to Čierna Hora, Srbsko alebo Bosna, krajiny bývalej Juhoslávie majú pre našincov stále silnú príťažlivosť a ako Lakševićove recepty voňajú fazuľou, jeho komentáre o nich zas exotickosťou. Dúfajme však, že slovenčina časom nedopadne tak, ako v Lakševićovom podaní, teda píš ako počuješ a kašli na to, že je to nesprávne, hlavne, že sa dorozumieš.
