Škola umeleckých remesiel (ŠUR) bola prvou modernou vzdelávacou inštitúciou umeleckopriemyselného typu na Slovensku a jej aktivity mali vo svojich časoch širokú odozvu doma aj v zahraničí. Jej riaditeľ Josef Vydra zostavil pedagogický zbor školy z výrazných tvorivých osobností, no predčasný zánik a následné nepriaznivé politicko-spoločenské podmienky spôsobili, že škola dianie v oblasti umeleckých remesiel, dizajnu priemyselných výrobkov, ale aj fotografie, filmu či scénografie na Slovensku neovplyvnila výraznejšie. Neupadla však do zabudnutia, dnes sa k jej tradícii hlási nielen bratislavská Škola úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru, ktorá nesie meno zakladateľskej osobnosti ŠUR-u. Ako konštatuje autorka knihy Iva Mojžišová, naše poznanie o fungovaní a výsledkoch školy je dosť fragmentárne, má mnohé biele miesta, pretože „ŠUR nevyhovovala ideologickým nárokom režimov, ktoré prišli po nej. Stala sa z nej škola non grata, a to trvalo až do neskorých 50. rokov 20. storočia. Dôsledky sú trpké. Postupom času mizli dokumenty, mnohé sa zničili alebo rozptýlili na neznáme miesta. [...] Pri pátraní po príbehu Školy umeleckých remesiel teda neostáva iné, ako opierať sa o veľmi skromné sekundárne pramene“ (s. 11).

Kniha je napriek uvedeným problémom s prameňmi dobre spracovanou kronikou ŠUR-u: mapuje prípravy na vznik školy, jej praktické fungovanie, pedagogické postupy a jej myšlienkové dedičstvo. Samostatné kapitoly sú venované jednotlivým odborom, ktoré viedli výrazné osobnosti dobového umeleckého života (Josef Vydra, Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda a iní), pričom autorka má schopnosť načrtnúť okrem profesionálneho aj ľudský, osobnostný portrét učiteľov. Informačnú stránku knihy podporujú prílohy, ktoré obsahujú profily jednotlivých pedagógov, vyučovací program ŠUR, ba dokonca aj zoznam žiakov školy.

Hlavným nastoleným kunsthistorickým problémom je vzťah ŠUR-u a Bauhausu, ktorý bol už v minulosti predmetom viacerých diskusií. Autorka presvedčivo ukazuje nielen inšpiráciu učiteľov tejto školy pedagogickým konceptom medzinárodných avantgárd, najmä Bauhausu, ale ukazuje aj domáce tradície a potreby, z ktorých škola vznikla. „Škola umeleckých remesiel má svoje miesto nie iba v jednej, tak často spomínanej ‚avantgardnej‘ či ‚bauhausovej‘ genetickej súvislosti, ale vo viacerých. V staršom európskom a československom smerovaní usilujúcom o reformu umeleckopriemyselnej výroby [...] V mnohostrannej účasti na modernizácii slovenskej hmotnej a vôbec výtvarnej či, dnešným slovníkom, vizuálnej kultúry“ (s. 164). Mojžišová svoju knihu označuje za mozaiku (s. 165), občasná fragmentárnosť a ruptúrnosť, ktoré asi bude pociťovať záujemca nešpecializovaný na túto tému, nie sú spôsobené výkladom, ale skôr samotnou, mnohovrstevnou témou. Napokon, ako možno primerane písať o umeleckej škole? Sústrediť sa pri tom na učiteľov, na žiakov, pedagogické metódy alebo na inštitucionálne premeny? A v akom pomere o týchto parciálnych problémoch písať? ŠUR trvala dosť krátko na to, aby sa veci ustálili a vykryštalizovali, bola to škola v stave zrodu, ktorá zanikla len pár rokov po tom, ako sa ustálilo jej administratívne postavenie, materiálne zabezpečenie či organizačná štruktúra. O to zložitejšie bolo tento fenomén zachytiť, no Mojžišovej evokácia pôsobí presvedčivo.

Kniha je vybavená bohatým obrazovým materiálom, poteší výborná grafická úprava Jána Šicku. Rozprávanie autorky „len“ o osudoch jednej krátko trvajúcej školy a jej protagonistov presahuje úzko pochopený predmet výskumu viacerými smermi: je to teda tiež kniha o kultúrnom prostredí medzivojnovej Bratislavy, o dejinách nášho školstva, o viacerých umeleckých osobnostiach formujúcich moderný výtvarný jazyk na Slovensku.