Pred nedávnom vyšla ako prvý zväzok Literárneho cirkusu KK Bagalu zbierka aforizmov Tomáša Uleja Ale. Na prvý dojem je to výborný doplnok k už bardovi tohto žánru Tomášovi Janovicovi, ktorý Tomášovi Ulejovi venoval symbolickú poctu na zadnej strane obálky. Na druhý pohľad však vidieť, že Tomáš Ulej prekračuje svojho staršieho kolegu.

Musím zdôrazniť, že na pohľad. Lebo knižka svojím minimalisticky pôsobivým dizajnom a žánrom ilustrácií (skôr karikatúr) zjavne oslovuje najmä mladšiu generáciu a všetkých tých, ktorí boli odchovaní skôr na pozeraní ako čítaní. A pre túto časť svojho publika pridal aj cédečko s prerozprávanými aforizmami a hudobným pozadím ušitým na mieru.

No poslucháč zostane asi zaskočený z rýchleho a takmer neprerušovaného ženského hlasu Kristíny Farkašovej odriekavajúcej jeden «mužský» aforizmus za druhým. Práve toto asi najviac kazí veľmi dobrý dojem, že sú recitované rovnakým tempom, štýlom a melódiou ako aj iné, rodovo nezaťažené postrehy.V nahrávke vlastne chýba šuchot obracania listov a tým moment prechodu od jedného aforizmu k ďalšiemu. Ale zvukový dojem z knižky je to najposlednejšie, čo treba brať na knihe do úvahy.

Podstatnejšie na knižke sú práve vizuálnosť a hlavne samotný text, ktoré spolu veľmi dobre ladia. Už pri prvom čítaní čitateľ odchovaný na Tomášovi Janovicovi určite ocení nový krok, ktorý Tomáš Ulej urobil. Jeho aforizmy sú vyjadrením sveta mladej generácie, nezaťaženej a neriešiacej problémy veľkých dobových udalostí, ale hrajúcej sa s paradoxami života jednotlivca. Takmer vôbec nerieši veľké politické kauzy, národné traumy a komplexy, ale viac sa pohráva s banálnymi situáciami a problémami človeka. A treba upozorniť, že nielen mladého človeka, ale každého, kto je citlivý a vnímavý voči erotike v jazyku a vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Je to súbor výborných postrehov predčasne zrelého autora, ktorý k práci a súčasným ideológiám nepristupuje klišeovito, ale ironicky, ako človek, ktorý už pochopil trápnosť dnešných ideologických téz o flexibilite, zodpovednosti a pracovných výkonoch a sporení si na dôchodky, ktorými je verejnosť (hlavne mladšia časť) systematicky masírovaná už dve dekády. Mottom jeho knižky by mohol byť aforizmus Krátke žánre: „Doba je prirýchla už aj na romániky... celkom nám stačia – po(d)viedky.“ A do tejto doby s drobnými jazykovými po(d)viedkami prispieva presne v duchu svojho aforizmu aj Tomáš Ulej.

Tým drobným podvodom je však predsa len istá uviaznutosť (inak veľmi univerzalistického autora) v duchu Tomáša Janovica a dobovej mediálnej doxy, ktorá núti človeka typizovať «naše» národné vlastnosti a chyby. Hoci vtipné, no stále konvenčne sebabičujúce aforizmy o tradičných a typických vlastnostiach Slovákov alebo národa sú tým «ale», akým nazval aj svoju knihu: „Ale je slovenská bodka.“ Našťastie sa Ulej vysporiadal so svojím «ale» už na úvodnej záložke knihy a poslednú stránku obálky prenechal pochvalnej zdravici Tomáša Janovica, ktorý nepokazil dojem z vtipnosti a drsnej výstižnosti celej knihy. A v ktorej aforizmami oprávnene privítal Uleja do spoločnosti takých aforistov akými sú Jiří Voskovec či Milan Lasica.