Stela Brix (1998) navštevovala alternatívnu triedu pre intelektovo nadané deti na Základnej škole na Krosnianskej ulici v Košiciach, dnes je žiačkou Školy pre mimoriadne nadané deti a gymnázia na Skalickej ulici. V roku 2009 získala za svoju báseň prvé miesto v literárnej súťaži Svätoplukovo kráľovstvo ožíva. Vydala trilógiu dobrodružných kníh pre deti Na kopci strašidiel, V hrobke bohov a Štôlne dvoch tvárí, svoje knihy si aj ilustrovala. Vystúpila ako hosť na platformách ako Voices Live či TEDX v Bratislave.
 

ZU: Ako ti zišlo na um začať písať román?
SB: Keď som raz bola chorá, nudila som sa a povedala som si, že napíšem knihu. V škole musíme písať ročníkové práce, môžeme si sami vymyslieť tému, väčšinou je to niečo, čomu sa venujeme dlhšie. Musíme tam napísať aj fakty z odbornej literatúry, aspoň z piatich zdrojov, ale aj naše názory. Je dobré, ak je tam aj praktická časť. Ja som si zvolila ročníkovú prácu o románe. A praktickou časťou boli moje knihy.

- Držíš sa niekedy rád, ako sa píšu romány?
- Najprv som napísala tri knihy, až potom som študovala literatúru o tom, ako písať román. Návod na písanie neexistuje, sú len pravidlá, ako sa má vyvíjať zápletka. Svoje príbehy som nevedomky napísala podľa tejto osnovy, a ani som si to neuvedomovala.

- Cítiš sa ako dieťa či ako dospelá?
- Ako dieťa.

- V čom je rozdiel medzi svetom dospelých a detí?
- Neviem, ešte nikdy som nebola dospelá.

- Kedy je človek dospelý?
- To netuším, asi je to u každého inak.

- Chcela by si byť čím skôr veľká?
- Nuž, nechcem byť ešte dospelá. Ale aj tak to ešte potrvá.

- Má nejakú výhodu byť dvanásťročným dieťaťom?
- Takú, že keď spolužiak rozbil lampu, nemusel to zaplatiť on, ale jeho rodičia.

- Majú podľa teba dospelí dosť fantázie?
- Niektorí viac, iní menej. Ale tí, čo píšu pre deti, majú určite veľa fantázie. Keď je v nejakej knihe vynikajúca zápletka, je mi ľúto, že som ju nevymyslela práve ja.

- Ako dlho ti trvalo napísanie jednej knihy?
- Ku knihám som sa vracala počas dvoch rokov. Prvá sa mi zdala príliš detská, tak som začala písať druhú. No o tej som si tiež myslela, že je detská, takže som sa pustila do tretej. Potom som sa vrátila k prvej aj druhej, prepísala som ich a zlepšila. Ale keď si čítam staré veci, viem, že dnes už by som to písala inak. Niekedy sa zas čudujem, aký dobrý nápad som v tom veku mala.

- Čo označuješ za priveľmi detské písanie?
- Keď sú vety jednoduché a keď dej ide veľmi rýchlo. Nepovedala by som, že v mojich neskorších knihách ide dej už pomalšie, ale okrem tej hlavnej sú tam už aj iné „zápletočky“, viac nad všetkým rozmýšľam aj pomalšie píšem.

- Vieš, ako sa tvoje knihy skončia, keď ich začínaš písať?
- Keď som písala prvú knihu, ani som netušila, čo sa bude diať o kapitolu ďalej. Ale keď som začínala s treťou, už som mala stručne navrhnuté kapitoly a zápletku. Ale vždy sa niečo pomení.

- Začínaš od postáv či prostredia?
- Najprv som si vymyslela postavy.

- Nechcela by si písať o bežnom živote, o problémoch rodičov a detí?
- Dobrodružné príbehy sú síce divokejšie, ako bežne zažívame, ale niektorí ľudia prežívajú aj v živote nebezpečné veci. Aj v mojich knihách sú také, ktoré som reálne zažila. Keď sme raz išli na jeden hrad, počuli sme odrazu hrmenie, blýskalo sa, začali sme utekať dole kopcom, všade tiekla voda, bolo to hrozné, tak som to dala do jednej časti. A čítanie dobrodružných románov je super, pretože sa vám síce nič nestane, ale aj tak prežijete dobrodružstvo spolu s hrdinami.

Rozhovor môžete dočítať na webovej stránke denníka Sme