Vznik Československa (Česko-Slovenska) prinútil po prvej svetovej vojne väčšinu ľudí, ktorí patrili do tohto novovytvoreného demokratického národného štátu, vykonať revíziu svojho kolektívneho sebaurčenia. Na príklade Čiech možno dobre ukázať, ako veľký politický projekt moderny začiatku 20. storočia, rozdelenie dovtedy heterogénnej, dynasticky organizovanej Európy na homogénne národné priestory, naráža na fundamentálne problémy. Ani primordiálne, tradičné, ani univerzalistické kódy nepripustily v Čechách pred a ani po založení štátu nepochybné a jednoznačné národnostné zaradenie obyvateľstva. Jadrom problému národnej homogenizácie nebolo to, že v jednom geopolitickom priestore žili Česi, Nemci a Židia, ale že veľkú časť obyvateľstva nebolo možné jednoznačne zaradiť do niektorej z národnostných skupín, t. j. národnostné hranice prebiehali cez osoby, resp. že jednotlivci vykazovali dvojité alebo mnohonásobné identity. Československo nebolo pri svojom vzniku etnicky, jazykovo ani kultúrne homogénnym útvarom, čiže na základe najrozličnejších spletí a prelínaní nebolo možné určiť odlišujúce kritériá na jednoznačné a nepochybné zaradenie jednotlivých osôb a vytvoriť jasné hranice medzi jednotlivými skupinami. Najmä židovské obyvateľstvo bolo zbavené akýchkoľvek klasifikácií a zaradení, ako to z vlastnej skúsenosti opísal Felix Weltsch:

„However, the Jews of Bohemia lived not only midway between peoples and political parties but also midway between cultures. They took part in two different ethnic cultures, and their position as observers among the nations was not so objective that it would have prevented them from becoming aware, and even enamored, of the true value of the cultural achievements that became apparent behind the political struggles among the peoples.“

Tak Židia v Európe všeobecne existovali v kolektívnych predstavách hostiteľských národov, ale nie v homogénnej a konzistentnej sebainterpretácii, lebo tvorili kolektív „ambivalentnosti“ a „inkongruencie“, ako to formuluje Zygmunt Baumann: „Židia boli pravzorom cudzincov v Európe rozdrobenej na národné štáty, ktoré boli odhodlané všetko ,nenáležité´, všetko nezaraditeľné, či už priateľské alebo nepriateľské, zničiť. Na kontinente národov a nacionalizmov upozorňovali už len Židia na relativitu národnosti a krajné hranice nacionalizmu – posledný pozostatok divočiny vo svete naplnenom lokálnymi poriadkami.“

K všeobecnej heterogenite každého, no najmä židovského kolektívu pribúdala v prípade Židov v českých krajinách ďalšia vnútorná diferenciácia v podobe hranice medzi západným a východným židovstvom, ktorá prebiehala v bezprostrednej blízkosti – v Poľsku, Haliči a Rusku. Počas prvej svetovej vojny a v období medzi vojnami existovali možnosti sebadefinovania v spoločnosti od zdanlivo úplnej asimilácie, vedomej diferencie od cieľovej kultúry alebo hybridnej identity v transkultúrnych medzipriestoroch až po nacionálny sionizmus.

Skúsenosť ambivalentnosti a diferencie nenájdeme nikde zdokumentovanú lepšie ako vo fejtóne pražských novín, v ktorom pracujú najrôznejšie hlasy na konštrukcii národnostných a kultúrnych priestorov v novom národnom štáte. Fejtón ako novinársky žáner medzi literatúrou a reflexiou predstavuje popri politickom a historickom diskurze samostatný diskurz. Má vlastné pravidlá, ktoré spochybňujú, negujú a nahrádzajú paradigmu národa. Kým prvou svetovou vojnou sa Európa politicky rozdelila na jednotlivé národné štáty a novo sa usporiadala, fejtón ako malá literárna forma pracuje na inom projekte konštrukcie kultúrnych priestorov.

V nasledujúcej časti predstavím vybrané príklady židovských, nemeckých a českých návrhov kultúrnych topografií pre strednú a východnú Európu, ČSR a Prahu v pražskej nemeckej tlači v rokoch 1919 a 1921.

Vo výskume sa už viackrát poukázalo na špecifický význam vojnových skúseností pre západoeurópskych a stredoeurópskych Židov, ktorí zažili kontakt s ortodoxným východným židovstvom ako návrat tradície stratenej v asimilačnom procese a ako základ vlastnej národnej identity. Preto v sionistickom týždenníku Selbstwehr možno nájsť viacero svedectiev o individuálnej a národnej identifikácii vyplývajúcej zo stretnutia s východným židovstvom. Robert Weltsch vo svojich dvoch „Feldpostbrief[en] an eine Freundin“ (Listy z frontu priateľke) z júna 1916 didakticky spracúva kultúrno-sionistický model prastarého židovského ľudového charakteru, ktorý predniesol najprv roku 1909 Martin Buber vo svojich troch „Reden über das Judentum“ (Prejavy o židovstve). Že ide o správu iného druhu z vojny, zdôrazňuje Weltsch už na začiatku polemikou s Rilkem. Na rozdiel od Rilkeho vojnovej romantiky zameriava svoj pozorovací záujem na špecifickú situáciu Židov. Vo vojnovej situácii možno bezprostredne zažiť postavenie Židov ako „univerzálnych cudzincov“ medzi národmi: „Vždy chcete odo mňa počuť nejaké zážitky [...], alebo dokonca očakávate na týchto spustošených zámkoch východnej Haliče, ktorá už dvakrát slúžila Rusom ako príbytok, biele grófky, aké mladý kornet Christoph Rilke nachádza na svojej výprave proti Turkom. [...] no ja som taký nepolepšiteľný, že ma tu nezaujímajú biele grófky, ale predovšetkým židovský život, Židia, ktorých tu prvýkrát takto zblízka vidím – potom sa však celá veľká vojna proti Rusku odohráva vlastne v Judenlande, v ,Ostjuden´-Lande, a dnes je to už takmer banálna fráza, keď sa povie, že nijaký národ, ani poľský, nepostihla vojna tak ako židovský.“

Bar Kochba, aktívny sionista Študentského zväzu a neskorší redaktor berlínskeho Jüdische Rundschau, stvárnil v tejto správe z vojny formou listov stretnutie mladého pražského poručíka s východným židovstvom ako dobovú cestu do minulosti, na ktorej asimilovaný západný Žid stretne sám seba a nachádza svoje korene kultúrnej vlasti ako dieťa svoju matku. Tým vysvetľuje toto stretnutie ako kultúrno-historický návrat do čistého a ešte nenarušeného detstva židovstva. Minulosť mu príznačne vyvolá židovská matka, ktorá mu predvedie neprerušenú tradíciu židovstva – na príklade príprav na slávnosť Pesach. Tu sa rozprávač, ktorý sa doteraz vždy dištancoval od ťažko pochopiteľného východoeurópskeho svojrázu privandrovaných malých obchodníkov do jeho rodného mesta Prahy, dozvie, že jeho vlasťou je práve táto reč, jidiš, ktorá sa – živšie a autentickejšie ako umelá hebrejčina – teraz povyšuje na bázu národnej identity všetkých Židov: „Áno, milá moja, priznávam, že môj vzťah k jidiš sa trocha zmenil. Nie preto, žeby som už predtým nevedel, že bez ujmy na pozícii nášho jediného, večného, národného jazyka – v jidiš, ktorý je po stáročia pretkaný najintímnejším životom národa, väzia neporovnateľné národné hodnoty, ktorých sa nesmieme nevšímavo zbaviť, alebo nimi dokonca pohŕdať a bojovať proti nim v úsilí o renesanciu hebrejčiny; no k jidiš som nadobudol citový vzťah, osobitnú lásku. Keď som niekde na svojom vojnovom ťažení začul zvuky jidiš, bol som ako znovuzrodený a cítil som niečo zo svojej vlasti.“

V jazyku východného židovstva – podľa Weltscha – sa židovská duša prejavuje ako duša národa. Jidiš, „nepreložiteľný do nijakého jazyka na svete“, je preňho výrazom originality židovského národa. Weltsch tu argumentuje presne podľa pravidiel národnostného diskurzu, keď hľadá rozlišovacie kritériá jedinečnosti a originality, aby vlastnú skupinu oddelil od ostatných neprekonateľnými hranicami. Weltsch po stretnutí so židovskými dejinami vo východnej Európe, do ktorej ešte neprenikla nevyliečiteľná diferenčná skúsenosť moderny, verí, že našiel nielen svoju vlasť, ale aj miesto znovuzrodenia svojho národa.

To, že z kontaktu medzi východným a západným židovstvom na bojiskách Prvej svetovej vojny vzišla dvojnásobná skúsenosť neidentického, ozrejmil v príspevku Cesta Poľskom pre Selbstwehr predčasne zosnulý básnik Alfred Lemm. Mladý Lemm prišiel ako vojak do kontaktu s dovtedy preňho neznámym svetom, ktorý sa stal paradigmatickým priestorom inakosti, neporiadku, nesúladu, jednoducho chaosu. Dej sa odohráva v poľskej Haliči. Ale už z organizácie textu ako pohybu v priestore – ako jazda nemocničným vlakom cez Poľsko – je jasné, že autorovi ide len o prechod, krátky dotyk s miestom. Sú to preto tiež priestory priechodov a pasáží, ako je železničná stanica, trhovisko, kostol a ulica v  zániku sa nachádzajúcej strednej Európe, z ktorých autor vytvára javisko deja, a ktoré možno čítať ako heterotopie vo Foucaultovskom zmysle. Všetko sú to priestory zhromaždenia a náhodného stretnutia na obmedzený čas, v ktorom okoloidúci pobudnú len krátko, ale všetci, hocijako rozdielni, sa stretnú a na chvíľu vytvoria neprehľadné, zmätené spoločenstvo. Nemeckí a rakúski vojaci, zranení a schopní služby, poľskí sedliaci, východožidovskí obchodníci, mladí a starí, ženy, muži, deti – všetci sa medzi sebou miešajú, nezaujímajú pevnú pozíciu, neustále sa pohybujú ďalej. Navzájom ich odlišuje vonkajší vzhľad, fyziognómia, habitus a gestus, napokon ich jazyk: „Židia v kaftanoch, ktorí si prastarými pohybmi prehŕňajú čierne brady, červenolíce telnaté ženy s iskrivými očami.“ Lemm dôrazne vyzdvihuje cudzie prvky týchto fenoménov, ktoré patria do iných kultúrnych tradícií a iného kultúrneho priestoru, ležiaceho za hranicou Európy v „Halb-Asien“, ako hovorí Emil Franzos.

Kým železničná stanica predstavuje uzavretú, teda prehľadnú, členenú spoločnosť, pred železničnou stanicou vládne úplná trma-vrma. Všetci tu chodia v hotovom blázinci, sú na úteku, chcú si udržať prístup na železničnú stanicu, aby mohli opustiť miesto ohrozené vojnou. Postavy, ktoré sa tu zhromažďujú, sú poznačené. Prevažne ide o židovských obyvateľov Haliče s rodinami a s celým majetkom, poslednýkrát spravovaných a kontrolovaných rakúskou poriadkovou správou, pričom si robia nádej, že sa od nej oslobodia záchranným povolením na útek na Západ. Lemm ich opisuje ako podlízavé, reflexne reagujúce, živočíšne, mátožné existencie, zvyknuté na ponižovanie, zlé zaobchádzanie a telesné tresty.

„Pred železničnou stanicou sa zhromaždili nováčikovia. Stráž vypratáva miesto, čižmami im takmer šliape na päty. Jednému, ktorý s neústupným úsmevom stále znova prichádza k vchodu, aby sa dohodol so svojím odchádzajúcim priateľom, chce kopnúť kolenom do zadku. Muž sa nárazu vyhne bystrým, úplne podvedomým pohybom. Toto rýchle stiahnutie zadku je inštinktívne nadobudnuté dlhým dedičstvom. Prirodzený ochranný pohyb, ako sa oko zatvára pred cudzím telesom.“

V obraze východných Židov nejde o skrášľujúcu idealizáciu, Lemm týchto ľudí opisuje skôr ako ponížených, ktorých obraz mu spôsobuje nevoľnosť, pocit zahanbenia. Vedome sa od nich dištancuje. Nevytvára sa nijaké rozpoznanie, nijaká identifikácia s niekým iným, ako časť vlastnej alebo prinajmenšom spoločnej histórie: „Pribiehajú čoraz rýchlejšie. Kaftany povievajú. Ukonanými rukami siahajú do hlbokých vreciek po špinavých bankovkách. Potom trpezlivo stoja v zástupe. Ich melancholické oči veľkosťou pripomínajú kone čakajúce pri napájadle. Len v nohách majú netrpezlivosť budúceho obchodu.“

Lemm týmto haličským malomestom skicuje zanikajúci kozmos. Trhovisko, ktoré bolo kedysi zaľudnené vírivým zmätkom židovských obchodníkov a ich pestrou klientelou, vzbudzuje u diváka a poslucháča odpor a prekvapenie. Lemmov scenár sa svojimi znameniami smrti v okoloidúcej formácii smútočného sprievodu blíži k definitívnemu pádu do chaosu, do návratu veľkého zmätku. Židovské obrazy prastarého chaosu sa tu miešajú v krikľavých farbách a ostrých tónoch s expresionistickými víziami konca sveta: „Trhovisko obchodovaním zdivelo. Ulica loví, jačí, bedáka, plazí sa za zárobkom. Medzitým znejú fanfáry nemeckých terénnych vozidiel na hrboľatej dlažbe.“ Lemmova kritika kapitalizmu sa v tomto texte sústreďuje na tradičné antisemitské obrazy nervóznych, neúnavne hnaných, čachrujúcich Židov. Až celkom na konci sa text mení na rešpekt voči celkom iným, cudzím Židom. Je to obraz východožidovskej rodiny, ktorá sa v zime zhromažďuje v dome, v ktorom autor spoznáva vlastné v cudzom, a ešte viac všeobecne ľudské: „A teraz, keďže sú už preč z ulice, cítim ich cez priedušné steny domu inak, cítim ich skrytý život. Zreteľne počujem zlými stáročiami prenasledovanú, do najhlbšieho vnútra prenikajúcu ľudskosť na strane ulice bez obchodu: veľkú, ťažkú, najľudskejšiu. Dlho stojím pred siluetami patriarchálnych brád, ktoré sa skláňajú nad detskými stolíkmi. Cítim voči nim, voči ich skúmavým nežným tmavým očiam priateľstvo. Voči nim, voči ich zrelým bradám starého národa. [...] Pre tvoju spevavú spleť jazykov, v ktorej je toľko židovského, vlastného utrpenia.“

Identita, ktorú tu Lemm konštruuje nad vnímanými kultúrnymi rozdielmi medzi východnými a západnými Židmi, je spoločnými dejinami utrpenia a útlaku.

Zatiaľ čo Lemm zaznamenáva určitý kultúrny priestor v momente jeho zániku (rozkladu, rozpadu), pracuje zborník Das jüdische Prag, vydaný roku 1917 k desaťročiu existencie sionistického týždenníka Selbstwehr, na novej kultúrnej topografii strednej Európy. V tomto zborníku vyzýva Theodor Herzl pod titulom Die Juden Prags zwischen den Nationen (Pražskí Židia medzi národmi) svojich krajanov na prebudenie vlastného národného sebavedomia a zároveň priznanie sa k židovskej identite „nemeckej kultúry“. V tejto programovej debate, na ktorej sa zúčastnili popri Herzlovi aj Martin Buber, Wilhelm Jerusalem, Hermann Bahr, Albert Ehrenstein a Paul Leppin, púta osobitnú pozornosť príspevok Alfonsa Paqueta, ktorý nadväzuje na Jerusalemov pojem „Schwellenstadt Prag“ (Praha, mesto na prahu) a Prahu označuje za kultúrne centrum strednej Európy, v ktorom sa stretávajú všetky kultúry východnej a západnej Európy a navzájom sa miešajú:

„Praha je dokonalým vyjadrením pozoruhodných kultúrno-geografických pomerov, mestom, v ktorom nepretržite pretrváva miešanie prvkov. [...] V súčasnosti spolovice nemecká a spolovice česká Praha, pritom vždy poznačená trochou židovstva, v posledných rokoch prejavuje osobitnú duchovnú životnosť a plodnosť. [...] Táto osobitosť sa nesporne živí starými jemnými literárnymi príkladmi západnej Európy a neopotrebovanou pestrosťou slovanského sveta. Táto osobitosť je vo veľkej miere rakúska, poukazuje na Východ, patrí na Východ a pripravuje nás na éru Východu. Česko, Halič a Poľsko môžu dať budúcim generáciám isté poznania, o to skôr, ak sa zrodia v nemeckej reči a dotknú sa židovského intelektu. Česko, Halič a Poľsko určite ešte nie sú, napriek talmudu, ktorý sa tu spoločne uctieva, Áziou a Praha, napriek Meyrinkovi, ešte nie je Lhasa. Ale ak by svet nebol taký príliš historicky usporiadaný a rozdelený na krásne čisté okruhy, Praha, ktorá sa rozprestiera na veľmi nerovnakých, ale geometricky bezchybných poloviciach medzi Pinskom a Bruselom, by, samozrejme, dávno bola hlavným mestom strednej Európy.“

Sibylle Schönborn: V labyrinte kultúr. Kultúrne topografie v pražskom fejtóne za prvej svetovej vojny a v medzivojnovom období. In: Kultura jako nositel a oponent politických záměrů. Německo-české a německo-slovenské kulturní styky od poloviny 19. století do současnosti, Albis International, 2009, 547 s.

(Seznam všech příspěvků ve sborníku zde)