Napriek neustálej prítomnosti popkultúry v našich životoch je pozoruhodne málo literatúry analyzujúcej tento jav. Juraj Malíček v knihe Vademecum Popkultúry podrobil populárnu kultúru analýze s dôrazom na estetiku a občasnými presahmi do sociológie, ekonómie a politológie. Malíčkov zámer „vytvoriť fragmentárny návrh pôvodnej... estetickej koncepcie populárnej kultúry“ sa sčasti naplnil, zároveň však nechal značný priestor na ďalšie rozpracovanie. Vychádza pritom z tradície takzvanej nitrianskej školy, pre ktorú je kľúčový pojem recepcia, vnímanie ako estetická kategória a hlavný dôraz sa kladie na zážitkovosť.

Teoretické uchopenie Malíčkovej koncepcie má korene vo frankfurtskej škole, vedeckej paradigme, ktorá sa snažila vymedziť populárnu kultúru voči vysokému umeniu. Malíček však považuje toto vymedzenie za nedostatočné a pokúša sa vytvoriť nový slovník (paradigmu), tvoriaci nástroj na prácu s popkultúrou. Tento slovník má ambíciu byť nezaťažený existujúcimi slovníkmi, respektíve prístupmi k skúmaniu popkultúry. Popkultúra, charakteristická aktívnymi subjektmi, je v jeho chápaní opozitný termín k masovej kultúre, ktorej prisudzuje objekty pasívnej recepcie. Do tretice sa tu objavuje ešte pojem masmediálna kultúra s jej hlavnou črtou – spôsobom distribúcie.

Artefakty vychádzajúce z popkultúry sú produkty s cieľom dosiahnuť potenciálny zisk. Tento zámer nemá zmysel tajiť, musíme však dodať ďalšie črty vlastné takýmto produktom. Divák, poslucháč očakáva určite estetický zážitok, spája si dielo s kvalitou, hoci kritériá stanovenia kvality ostávajú neisté. Estetický zážitok zabezpečujú výrazové prostriedky, ktorých rozmanitosť s pribúdajúcimi technológiami a profesionálmi schopnými pracovať s týmito technológiami, neustále pribúda. O popkultúre teda môžeme uvažovať aj ako o každodennej životnej praxi, neustálom a neprestávajúcom kontakte s prítomnosťou.

S popkultúrnymi produktmi sú spojené očakávania recipientov. Ich tvorcovia musia neustále na jednej strane skúmať tieto očakávania, na druhej strane ich aj vytvárať, buď prostredníctvom reklamy alebo generovaním nových mýtov. Charakteristický popkultúrny mýtus je potreba hrdinu. Môžeme ho vidieť nielen v hollywoodskych akčných filmoch o supermužoch a ženách zachraňujúcich svet, ale napríklad aj v žánri wuxia – čínskych veľkofilmoch zobrazujúcich život legendárnych bojovníkov a ich boje (občas aj za vznešené myšlienky).

V celej knihe je v pozadí prítomná téma rozdielu medzi elitnou (vysokou) a nízkou kultúrou. Nepoužíva však pojem gýč, pretože má pre neho konfrontačný význam a vypovedá skôr o osobnom vkuse percipienta. Elitná kultúra premietnutá do estetických ideálov je podľa Malíčka „dielom intelektuálneho konštruktu a «ideál» (pozn. J. B.) odrážal v sebe ideový program elity, ktorá ho konštruovala“. Ďalej tvrdí spornú myšlienku, že v súčasnosti už neexistuje takýto typ elity, elity, ktorá by program vytvorila a ten by bol následne uznávaný a prijímaný. Môžeme oponovať, že naďalej žijú a budú žiť kunsthistorici, kritici umenia, hudobní skladatelia a interpreti, vplyvní recenzenti, editori a vydavatelia, nehovoriac o spisovateľoch. Rovnako existujú výtvarné a literárne skupiny s vlastnými manifestmi, filmové a hudobné školy tvoriace podľa presných pravidiel. Všetci spomenutí sú uznávaní a rešpektovaní a v oblasti hodnôt pravdepodobne cítia zodpovednosť za napĺňanie programu, ku ktorému sa hlásia, aj keď určite netvoria žiadnu kastu alebo výberovú sociálnu skupinu. Elita sa skôr decentralizovala, pretože umeleckých oblastí je už priveľa na to, aby do všetkých zasahovali tí istí ľudia.

Do istej miery sa však autorský zámer poprieť existenciu podobnej elity dá pochopiť, pretože na inom mieste prisúdil Malíček potenciálnu kanonickú funkciu samotnej popkultúre: „kánon súčasného umenia, vychádzajúci z postmodernej filozofie“ bude podľa neho popkultúra za predpokladu, že sa objaví snaha podobný kánon vytvoriť.

Popkultúra je značne diferencovaná. V knihe nachádzame delenie na mainstream, slipstream a perifériu. Mainstream charakterizuje dôraz osloviť čo najširšie publikum s cieľom dosiahnutia čo najvyššieho zisku. Podmienkou sú výrazové prostriedky zvolené tak, aby recipient dokázal rýchlo prečítať kód, v ktorom je dielo napísané. Z tohto pohľadu sú určite zaujímavé diela (spomeňme Záhada Blair Witch), ktoré sa stanú masovo obľúbenými ako keby z ničoho nič. A k tomu sú produktom druhej veľkej oblasti popkultúry a tou je periféria. Malíček perifériu vníma ako kľúčovú formu. Typickými pre ňu sú experimentálne postupy, viazanosť na subkultúry, špecifický vyjadrovací jazyk a ďalšie. Periféria tvorí zdroj nápadov pre mainstream a nemusí ísť iba o filmy. Konkrétne v reklamách sa v 90. rokoch 20. storočia hojne využívala elektronická hudba, ktorú by ste za iných okolností mohli počuť iba vo vybraných kluboch. Jej nadmerným využívaním sa postupom času stala štandardným prvkom mainstreamu. Treťou súčasťou popkultúry je slipstream, akýsi sprostredkovateľ medzi mainstreamom a perifériou. V literatúre spisovatelia ako napr. Neil Gaiman alebo William Gibson prekročili hranicu subkultúry a stali sa takmer ikonickými postavami, známymi po celom svete, ale napriek tomu nie sú ešte mainstream (hoci napr. filmy na motívy kníh Gaimana mainstream sú) a už dávno nie sú periféria.

Podstatnú časť knihy tvoria kapitoly Terminologické vademecum popkultúry a Výkladový newspeak popkultúry. Sú to abecedne usporiadané pojmy s množstvom aplikácií v oblasti filmov, kníh, komiksov a iných. Nie je celkom jasné, na základe čoho autor vyberal práve tieto pojmy, po ich prečítaní však vyvolávajú dojem, že popkultúra sú predovšetkým fantasy, horor a sci-fi, pričom napríklad oblasť populárnej hudby je značne ochudobnená.

Krajina populárnej kultúry je však natoľko rozľahlá, že nás doslova vyzýva, aby sme v nej podnikli vlastné prieskumy a pozorovania a na nich bude kniha Juraja Malíčka neoceniteľný sprievodca.