Koncertná sieň v Kremli ma odjakživa privádzala do vytrženia. I keď som tu prvý raz pred dvadsiatimi šiestimi rokmi bol s nebohými rodičmi na Labuťom jazere, keď som cez prestávku jedol bliny s červeným kaviárom, keď som ockovým mobilom telefonoval z bufetu kamarátovi Paškovi, keď som cikal v priestrannom záchode, keď som sa díval na tajuplné baletky v snehobielych balerínkach, a veru i teraz, keď sa už mojich slúch dotkli prvé šediny.
Znamenitá sieň! Všetko je v nej slávnostné, všetko pre štátne sviatky prihotovené, všetko je tak, ako má byť. Jedno je zlé – nie vždy na scéne tejto majestátnej siene vznikajú tie správne diela. Aj sem presakuje rebélia. Nuž ale práve na to sme my, aby sme na poriadok dozerali a rebéliu kynožili.
Sedím v prázdnej sieni. Vpravo pri mne režisér. Vľavo dohľadník z Tajného úradu. Predo mnou knieža Sobakin z Vnútorného kruhu. Za mnou prednosta oddelenia z Kultúrnej komory. Závažní ľudia, štátni činitelia. Sledujeme predvádzacie predstavenie slávnostného koncertu. Mohutne sa začína, majestátne – pieseň o Panovníkovi rozochvieva zošerenú sieň. Krásne spieva Kremeľský zbor. Vedia u nás na Rusi spievať. Zvlášť ak pieseň tryská z duše.
Pieseň sa končí, klaňajú sa mládenci v pestrofarebných košeliach, klaňajú sa dievky v sarafánoch a čelenkách. Skláňajú sa snopy pšenice, jagajú sa ani dúha, skláňajú sa vŕby nad tichou riekou. Žiari slnko ako živé, až oči oslepuje. V poriadku. Odobrujem. Aj všetci ostatní odobrujú. Dlhovlasý režisér je spokojný.
Ďalšia pieseň je o Rusku. Ani tu niet zádrhov. Mocná vec, preverená. A nasleduje historický výjav: doba Ivana III. Drsná, osudová. Bojuje sa na život a na smrť o celistvosť ruského štátu – ešte je mladý, vratký, ledva sa postavil na nohy. Dunia hromy na scéne, blýskajú sa blesky, vnikajú do prielomu bojovníci Ivanovho vojska, metropolita dvíha jagavý kríž, podmaňujeme si odbojný Novgorod, jednote Ruska sa protiviaci, padajú na kolená odpadlíci od Rusi, lež milostivo dotýka sa mečom previnivších sa hláv ich veľké knieža Ivan Vasilievič:
„Nie som váš nepriateľ, ni odporník. Som váš opatrovník, otec i ochranca. Vás aj celého cárstva ruského velikého.“
Zvonia zvony. Žiari dúha nad Novgorodom i nad celou Rusou. Spieva vtáctvo nebeské. Klaňajú sa Novgorodčania a plačú od radosti.
Dobré je to, správne. Iba bojovníkov načim vybrať plecnatejších, aj metropolita nech je urastenejší, majestátnejší. A na horizonte je veľa zbytočného zmätku. Aj vtáci lietajú prinízko, odpútavajú pozornosť. Režisér súhlasí s pripomienkami, robí si poznámky do bloku.
Ďalším číslom je stránka nedávnej minulosti, mätežnej, žiaľnej. Námestie troch staníc v Moskve, roky prekliatej Bielej mäteže. Stoja prostí ľudia, ktorých mätežná vlna vyniesla z ich domov na námestie a donútila kupčiť s čímkoľvek, aby si zarobili na kúsok chleba, čo im odňali zločinní mocipáni. Moja detská, včasná pamäť si pamätá tie hnisavé časy. Časy Bieleho hnisu, čo otrávil nášho ruského Medveďa... Stoja na námestí ruskí ľudia s čajníkmi, panvicami, blúzkami i šampónovým mydlom v rukách. Stoja utečenci a vyhorelci, čo sa od biedy do Moskvy prihrnuli, privalili. Stoja starci i kaliky vojny, veteráni i hrdinovia práce. Trpký je pohľad na tú masu. Pošmúrne, sychravé je nad ňou nebo. Žiaľna hudba znie z orchestrovej jamy. A – akoby ten pochmúrny obraz zrazu len preťal bledý lúč nádeje, zažiaril uprostred scény: tri deti bez domova, svetom odvrhnuté. Dve dievčatká v roztrhaných šatôčkach a ufúľaný chlapček s plyšovým medvedíkom na rukách. Vypláva plachá flauta nádeje, ožíva, tenkým hlasom stúpa dohora. Nad pošmúrnym hnisavým námestím vynára sa dojímavá detská pieseň:

Ja čujem hlas z prekrásnej diaľavy,
v striebornej rose čujem ranný hlas.
Počujem hlas, cesta ma pozdraví,
kolotoč detstva, krúť sa so mnou zas.

Prekrásna diaľka, krutá ku mne nebuď,
krutá ku mne nebuď, veď ja chcem ísť tam!
Od čistej rosy k belasému nebu
do prekrásnej diaľky cestu začínam.

Ja čujem hlas z prekrásnej diaľavy,
do krásnych krajov za ním kráčať chcem.
Ja čujem hlas, prísne sa privraví:
čo som dneska spravil pre zajtrajší deň?

Prekrásna diaľka, krutá ku mne nebuď,
krutá ku mne nebuď, veď ja chcem ísť tam!
Od čistej rosy k belasému nebu
do prekrásnej diaľky cestu začínam.

Slzy sa mi tisnú do očí. Pravda, u mňa je to po opici. Avšak statné knieža Sobakin vskutku poťahuje nosom. Má veľkú rodinu, veľa malých vnukov. Statný dohľadník z Tajného úradu sedí ako socha. Jasná vec, tí majú nervy zo železa, nič ich nezaskočí. Tučný prednosta oddelenia akosi zimomravo plecom pomykáva, navidomoči aj on so slzami zápasí. Vzalo to za srdce ostrieľaných ľudí. To je výborné...
Panovník v nás prebudil nielen hrdosť na svoju krajinu, ale aj súcit s jej ťažkou minulosťou. Stoja tri ruské deti, vystierajú k nám ruky z minulosti, z poníženej a urazenej krajiny. A my im nijako nemôžeme pomôcť.
Odobrujeme.
Nasleduje číslo Dnešný deň. Plná, hojná čaša. Mojsejevov súbor tancuje tance všetkých národov veľkého Ruska. Je tu i tatársky plavný tanec, i kozácka gurážna krútňava s obnaženými šabľami, i tambovská ľúbezná štvorylka s harmonikou, i nižnonovgorodský lykový tanec s hrkáčmi a píšťalkami, i čečenské kolo s pokrikmi a výskaním, i jakutské bubny, i čukotské kožušiny zo strieborných líšok, i koriacke jelene, i kalmycké barany, i židovské žakety i – ruský, ruský, ruský tanec až do odpadnutia, tanec gurážny, ohnivý, všetkých spájajúci, všetkých zmierujúci.
Niet pripomienok k legendárnemu súboru.
Ešte dve čísla: Lietajúce balalajky a Dievčina sa náhli na stretnutie. To je už klasika, všetko je vycibrené, overené, zabehané. To nie sú čísla, lež pastva pre oči. Hľadíš – akoby si sa na saniach z ľadového kopca spúšťal. Dohľadník tlieska. Aj my. Šikovní sú Panovníkovi umelci!
Neveľké literárne číslo: Buď pozdravená, duša moja, Arina Rodionovna! Staručké čísielko, trošku ošúchané. Ale ľud ho miluje a Panovník si ho ctí. Prednosta oddelenia neslano-nemastno radí omladiť Puškina – už dvanásť rokov ho hrá jeden a ten istý nemladý herec Chapenskij. Ale vieme, že z toho mraku nezaprší. Herec je Panovníčkin favorit. Režisér krčí plecami, rukami rozhadzuje:
„Nie je to v mojej moci, páni, pochopte...“
Chápeme.
A došli sme k hlavnému. Nové aktuálne číslo: Trt a dva orechy!
Všetci sa pomrvili v kreslách, zbystrili pozornosť. Na scéne je šero, len vietor zavýja a dombry s balalajkami brnkajú. Vychádza mesiac spoza mrakov, osvetľuje všetko neostrým svetlom. Uprostred scény je Tretia Západná rúra. Presne tá, pre ktorú je za posledných pol druha roka toľko kriku, toľko problémov a oštár. Tiahne sa, plazí sa rúra po scéne cez ruské lesy, cez ruské polia, blýska sa v šere, naráža do Západného múra, prechádza ventilom s nápisom Zatvorené, vnára sa do Múra a plazí sa ďalej, na Západ. Stojí na Múre náš hraničiar s laserovým samopalom, ďalekohľadom sa díva na druhú stranu. Znenazdajky sa znepokojili dombry a balalajky, splašili sa basy – pri ventile zo zeme rastie krtinec. Chvíľa – a z toho krtinca krt zved s čiernymi okuliarmi vylieza, obzerá sa, čuchá, nadskočí, uchopí ventil, zadrapí sa doň z celej sily, veľkými zubami si pomáha – už-už ho pootočí, pustí plyn! Avšak – skazonosný lúč vyšľahol z Múra, preťal krta napoly. Vyvalili sa krtie črevá, zavyl, vypustil dušu lotor diverzant. Vzbĺkne svetlo a z Múra zoskočia traja smelí junáci, traja hraničiari. Zoskakujú gurážne, s premetmi, s junáckym hvízdaním. Jeden má v rukách harmoniku, druhý bubon, tretí drevené lyžičky. A za chrbtami samopaly, verné, presné. Tancujú šikovní hraničiari a spievajú:

Panovník nám jasne kázal
do potrubia vraziť klin.
Nepriateľ si však zmyslel,
ako predtým sať náš plyn.

Zbystrili sme naše zraky:
„Nie, nie , páni!“ znel náš hlas.
Dosť už ruský plyn si nasal,
darmožráč Európa Gas.

Cyberpunkerom však never,
zvlášť keď majú chladný dom.
Odbočky sťa muchotrávky
vyrastajú pod Múrom.

V jednom kuse robia na nás
bezočivé pokusy...
Dostanete od nás taký
plyn, čo vás hneď zadusí!

Jeden z hraničiarov otvorí ventil, ďalší dvaja priskočia k rúre, strčia do nej zadky a prdia. So strašným zavýjaním tiahne junácky prd rúrou, preteká cez Múr a... čuť jačanie a skučanie na Západe. Znie záverečný akord, traja junáci vyskočia na rúru a víťazoslávne dvíhajú samopaly. Opona.
Zamrvili sa vysokopostavení diváci. Hľadia na knieža Sobakina. Ten sa zadumal, krúti si fúz. Rečie:
„Tak, prosím, páni, vyjadrite sa.“
Prednosta oddelenia:
„Je tam zjavný nádych obscénnosti. Hoci vec je to aktuálna a má gule.“
Dohľadník:
„Po prvé, nepáči sa mi, že nepriateľského zveda nechytia živého, ale zabijú ho. Po druhé, prečo sú hraničiari len traja? Pokiaľ viem, ich jednotky sa skladajú z družstiev po dvanásť ľudí. Tak nech ich je dvanásť. Vtedy aj prd bude mocnejší...“
Ja:
„S hraničiarskym číslom súhlasím. Načim nám ho, je aktuálne. Avšak vanie z neho obscénnosť. A náš Panovník, ako vieme, bojuje za mravopočestnosť a čistotu na scéne.“
Mlčí knieža Sobakin, prikyvuje. Potom rečie:
„Rieknite, páni, sírovodík, ktorým prdia naši udatní vojaci, horí?“
„Horí,“ presvedčivo prikyvuje dohľadník.
„Nuž akže horí,“ pokračuje knieža, krútiac si fúz, „prečo by sa potom Európa mala báť našich prdov?“
Páč ho, človeka Vnútorného kruhu! Naskutku trafil klinec po hlavičke! Ruským prdom sa aj európske mestá dajú vykurovať! Všetci sa zadumali. Zavyčítal som svojmu rozumu, že sa nedohútal do toho, čo je jasné. Na druhej strane – ja mám humanitné vzdelanie...
Režisér je bledý, nervózne pokašliava.
„Nuž... je tu dajaká nezrovnalosť...“ škriabe si podbradok dohľadník.
„Mýlka v scenári,“ varovne dvíha tučný prst prednosta oddelenia. „Kto je autor?“
V šere siene vyvstane vycivený človek v okuliaroch a v tolstovke, dlhej košeli s opaskom.
„A čo ste sa, priateľko, tak sekli? Veď naša plynová téma je stará ako svet!“ spytuje sa ho prednosta oddelenia.“
„Prepáčte, opravím to.“
„Oprav, oprav, holúbok,“ zívne knieža.
„Ale nezabudni, že pozajtra je generálka!“ prísne rečie dohľadník.
„To stihneme!“
„A ešte čosi,“ doloží knieža. „Keď lúčom preseknú krta, vyvalia sa z neho črevá. Priveľa.“
„Čoho, vaša jasnosť?“
„Čriev. Nám nejde o naturalizmus. Daj tam menej vnútorností, kamarát.“
„Rozkaz. Všetko opravíme.“
„A čo bude s obscénnosťou?“ pýtam sa.
Knieža na mňa zaškúli:
„To nie je obscénnosť, pán opričník, lež zdravý vojenský humor, ktorý pomáha našim strelcom znášať drsnú službu na vzdialených hraniciach vlasti.
Lakonicky. Ťažko sa sporiť. Knieža je umné. A súdiac podľa jeho chladného pohľadu spod obočia – neľúbi nás opričníkov. No zaiste, dá sa to pochopiť: stúpame Vnútornému kruhu na päty, dýchame mu na chrbát.
„Čo je tam ďalej?“ pýta sa knieža a vyberá pilník na nechty.
„Ária Ivana Susanina.“
To už nemusím vidieť. Vstanem, rozlúčim sa úklonom, idem k východu.
Znenazdajky ma ktosi v tme chytí za ruku: „Pán opričník, pekne vás prosím!“
Žena.
„Kto si?“ vytrhnem si ruku.
„Prosím vás, vypočujte ma!“ znie horúci prerývaný šepot. „Som manželka uväzneného sekretára Koreckého.“
„Choď preč, ty zemská nestvora!“
„Prosím vás! Prosím vás!“ padne na kolená, chytá ma za čižmy.
„Preč!“ štuchnem ju čižmou do hrude.
Zvalí sa na podlahu. A vtom zozadu – ešte jedny horúce ženské ruky, šepot:
„Andrej Danilovič, prosím vás, prosím vás!“
Vytrhnem z pošvy kindžal:
„Preč, pobehlice!“
Chudé ruky sa stiahnu do tmy:
„Andrej Danilovič, ja nie som pobehlica. Som Uliana Sergejevna Kozlovová.“
Ejha! Primabalerína Veľkého divadla. Panovníkova favoritka, najlepšia Odília a Giselle... Nespoznal som ju v tme. Zbystrím zrak. Vskutku, je to ona. A zemská nestvora leží horeznačky. Schovám kindžal:
„Milostivá pani, čo si želáte?“
Kozlovová pristúpi bližšie. Jej tvár, ako tváre všetkých baletiek, je v skutočnosti oveľa nepeknejšia,ň ako na scéne. A ona sama vôbec nie je vysoká.
„Andrej Danilovič,“ šepká a poškuľuje na temnú scénu, kde Susanin s palicou a v kožuchu nenáhlivo spieva svoju áriu. „Prosím vás o záštitu, prosím vás pri všetkých svätých, prosím vás z celého srdca! Klaudia Ľvovna je krstná matka mojich detí, je to moja najbližšia, najdrahšia priateľka, je to čestná, čistá, bohabojná žena, spolu sme založili školu pre siroty, sirotinec, je to veľká škola, akurátna, učia sa v nej siroty, ja vás prosím, my vás prosíme, Klaudiu Ľvovnu pozajtra deportujú, máme už iba deň, prosím vás ako kresťana, ako muža, ako milovníka divadla, ako človeka kultúry, budeme vaše večné dlžníčky, budeme sa modliť za vás a za vašu rodinu, Andrej Danilovič...“
„Nemám rodinu,“ preruším ju.
Zmĺkne. Hľadí na mňa veľkými vlhkými očami. Susanin spieva „Nadišiel môj čas!“ a prežehnáva sa. Zemská vdova sa váľa po zemi. Spýtam sa:
„Prečo sa vy, favoritka Panovníkovej rodiny, obraciate na mňa?“
„Panovník sa nesmierne srdí na bývalého predsedu a na všetkých jeho pomocníkov. Nechce ani počuť o milosti. A sekretár Koreckij osobne písal ten list Francúzom. Panovník nechce ani počuť meno Koreckij.“
„Tým skôr. Čo ja môžem spraviť?“
„Andrej Danilovič, opričnina vie konať zázraky.“
„Milostivá pani, opričnina koná Slovo a čin Panovníka.
„Ste jeden z popredných predstaviteľov toho mocného rádu.“
„Milostivá pani, opričnina nie je rád, ale bratstvo.“
„Andrej Danilovič! Prosím vás! Zľutujte sa nad nešťastnou ženou. Vo vašich mužských vojnách najväčšmi trpíme my. A od nás závisí život na zemi.“
Hlas sa jej chveje. Zemská vdova sotva čujne vzlyká. Prednosta oddelenia sa díva smerom k nám. Čo už, o záštitu nás prosia čajsi každý deň. Ale Koreckij a celá tá banda bývalého predsedu Spoločenskej komory... to sú hráči na dve strany! Za nich si neradno prsty páliť.
„Prikážte jej, nech odíde,“ rieknem.
„Klaudia Ľvovna, holubička...“ skloní sa nad vdovou baletka.
Korecká vzlykajúc zmizne v tme.
„Poďme von,“ zamierim k dverám so svietiacim nápisom Východ,
Kozlovová sa náhli za mnou. Mlčky opúšťame budovu služobným vchodom.