Svet sociologických teórií do určitej miery podlieha trendom, v rámci ktorých je módne venovať sa určitým pojmom a koncepciám. Avšak to, že je nejaký koncept obľúbenou témou skúmania, neznamená, že nie je dôležitý. Sociálne siete získavajú mimoriadnu pozornosť v súčasnosti kvôli mnohým faktorom. Rýchlosť spoločenskej zmeny, neistota na trhu práce, ktorá sa stáva každodennou skúsenosťou tisícok ľudí, stav ekonomiky, o ktorom nevieme, či vyjadruje rast alebo pokles, internet a prudký nárast používania sociálneho softvéru, transformácia nukleárnej rodiny a predovšetkým spochybňovanie tradičných inštitúcií ako národ a štát, vytvára obrovský priestor pre sociálne a behaviorálne vedy. Tento priestor využil sociológ a aktivista Jan Keller v knihe Nejistota a důvěra. Podrobil spomínané javy dôslednej analýze, občas so znepokojujúcimi závermi, ktoré sú pre Kellera charakteristické. Medzi riadkami sa nevyhýba ani citlivým témam pre sociológov samotných – legitimite ich vedného odboru, metódam skúmania a výsledkom, ku ktorým dospejú. Existuje totiž stále otvorená otázka, či je skúmanie spoločnosti mnohými sociológmi iba opis zameraný na efekt, pritiahnutie pozornosti cez analýzu množstva interakcií videných v každodennom živote alebo skrytých za „fasádou“ každodennosti a ako sa tento opis líši od pozorovania laika, nevzdelaného v spleti sociologických paradigiem. Provokatívne môže pôsobiť myšlienka, že rozdiel medzi laikom a profesionálnym sociológom spočíva iba v jazyku, ktorý sociológovia využívajú na opis sociálnej reality aby vyvolali zdanie, že spoločnosti naozaj rozumejú viac ako ktokoľvek iný.

Práve Kellerova kniha je dôkazom, že sociológia má zmysel.

Súčasnú spoločnosť charakterizuje vysoká miera neistoty. Aby sa neistota zmiernila, pokúša sa spoločnosť a jej jednotlivé časti získať stabilitu mechanizmami sociálnych sietí. Mali by sa vytvárať čiastočne racionálne, zámerne, čiastočne samoreguláciou a do určitej miery dokonca aj nátlakovo, keď nám napríklad štátne inštitúcie určujú spoločenský poriadok cez zákony a nariadenia. Racionálna voľba nám káže vytváranie a udržiavanie známostí prospešných pre náš život. Samoregulácia znamená, že nedokážeme udržiavať kontakt s veľkým množstvom ľudí, s niektorými postupne kontakt strácame, podobne ostatní strácajú alebo prerušia kontakt s nami. Vplyv štátnych inštitúcií postupne klesá, modernita a jej silné organizačné väzby oslabujú, dochádza k „dezinštitucionalizácií“ a „destratifikácii“. Výsledkom procesu „dezinštitucionalizácie“ by malo byť oslabovanie byrokracie. Z bežnej skúsenosti vieme, že je to skôr iba prianie, k jeho naplneniu naša spoločnosť smeruje iba veľmi pozvoľna. Proces destratifikácie sa však už naplno prejavil a to konkrétne v organizačných zmenách mnohých firiem a aj v legislatíve. Je to samozrejme takzvaný flexibilný pracovný čas, vyplývajúci zo šetrenia nákladov na zamestnancov, nízkym odbytom produktov, zavádzaniu nových technológií a lobingu veľkých firiem, na ktoré je odkázané hospodárstvo krajiny. Zmeny zákonov umožňujúce väčšiu variabilitu pracovných kontraktov majú za následok vyradenie celých skupín obyvateľstva z trhu práce a urýchľujú trend kontraktov založených na dočasnosti, skráteného pracovného týždňa, nestability a nepredvídateľnosti. Čo v takej situácii môžu ľudia robiť? Jedna z odpovedí je: udržiavať sieť známostí a kontaktov, pričom otvorená ostáva otázka, či sú dôležitejšie formálne alebo neformálne siete. Mark Granovetter tvrdí, že napríklad pri hľadaní práce sú dôležitejšie moderné väzby charakteristické skôr náhodnými, povrchnými známosťami, pričom aktérmi sú bývalí spolužiaci, kolegovia z práce a podobne. Takíto ľudia nás „Dokáží propojit se vzdálenějšími a různorodějším prostředím, než jaké společně sdílíme se svými nejbližšími“.

Paradox odcudzenia v modernej spoločnosti potom spočíva v tom, že povrchnosť a premenlivé vzťahy umožňujú rýchlejšiu distribúciu informácií a ich efektívnejšie využívanie. Aspoň v oblasti trhu práce. Možno moderná spoločnosť nie je pod povrchom až taká anonymná, chladná a odcudzená, ako nám predkladajú niektorí autori.

V tejto situácii sa oplatí mať dobré vzťahy s vplyvnými ľuďmi, pretože môžu byť naši spojenci pri presadzovaní nápadov, alebo pri vzniku konfliktov. O známosti a konexie je potrebné starať sa a udržiavať s nimi kontakty. Z oblasti ľudských zdrojov sú dobre známe koncepcie externého a interného networkingu, pričom hranice medzi nimi nie sú úplne zreteľné. Starostlivosť firiem o svojich významných klientov je síce príkladom externého networkingu, ale pozývanie na golfové turnaj, vianočné večierky a mnoho ďalších udalostí organizovaných firmou môže prerásť do osobných priateľstiev, rodinných návštev, spoločných dovoleniek, teda do interného networkingu.

Oplatí sa rovnako aj vplyvným ľuďom udržiavať kontakty s tými, ktorí sú na nižšom stupni spoločenskej hierarchie? Odpoveď dáva sociológ Nan Lin: áno, oplatí. Ľudia s nižším statusom totiž po splnení určitého požiadavku pociťujú záväzok k niekomu s vyšším statusom. Nesmieme zabúdať ani na potrebu úcty a uznania, na ktoré si často potrpia práve ľudia s vysokým sociálnym statusom. Ak niekto s vplyvným postavením pomôže nižšie postavenému, môže to využiť v budúcnosti na zvýšenie vlastnej prestíže, značky, mena. Nespočíva v tomto prístupe napríklad aj zanietenosť niektorých firiem v oblasti spoločenskej zodpovednosti?

Nan Lin dopĺňa a rozširuje Granovetterovu koncepciu tak, že poukazuje na význam silných sociálnych väzieb práve u ľudí na vrchole pyramídy. Pre nich slabé väzby majú význam iba z časti. Výhodnejšie je pre nich prehlbovať a pracovať na silných väzbách so seberovnými. A podobne je to s ľuďmi na prízemí tejto pyramídy: snažia sa udržať aspoň tam, kde sú, s tým, čo majú a na to využívajú svojich najbližších príbuzných a známych.

Sociálne siete musí charakterizovať nerovnosť vyplývajúca z nerovnakého prístupu ku kontaktom. Jednotlivci (ale aj skupiny ľudí alebo organizácie) môžu svoje zdroje kontrolovať a umožňovať prepájanie jednotlivých prvkov sociálnej siete na základe znalosti jej potrieb. V tomto prípade sa hovorí o „štruktúrnych dierach“. Tí, ktorí identifikujú potreby sociálnej siete, nájdu spôsob ako prepojiť aktérov k ich prospechu, získavajú strategickú pozíciu a zvyšuje to nielen ich hodnotu, ale aj status. Štruktúrne diery sú tak zdrojom existencie sociálnej nerovnosti.

Členovia elitných skupín, ovládajúci prístup k informáciám a ich distribúcii disponujú aj mimoriadne silným sociálnym kapitálom. Hoci tento pojem nie je úplne jasný (takých pojmov je v sociológii mimoriadne veľa) existuje množstvo autorov, ktorí sa ním zaoberajú a to z jednoduchého dôvodu. Mnohí ľudia vedia perfektne vo svoj prospech využiť prostredie v ktorom sa nachádzajú. A to nielen v rovine ekonomickej, ale aj symbolickej. Peniaze sami o sebe nemusia veľa znamenať. Svoju hodnotu získavajú až začlenením sa jednotlivca do sociálnej skupiny, prípadne skupín, ktorú môžeme nazvať prestížna alebo elitná.

Úvahy o sociálnych sieťach sociálnom kapitále zvádzajú k interpretácií medziľudskej komunikácie a interakcií ako chladnej kalkulácie, s kým sa oplatí poznať a koho ignorovať. Avšak v demokracii je kľúčová ešte iná oblasť – dôvera. Základ pre stabilné fungovanie ekonomiky a demokracie ako takej, sú slovami Francisa Fukuyamu „reciprocita, morálne záväzky, povinnosti voči komunite a dôvera“.

Kniha Jana Kellera ponúka nielen prehľad množstva teórií, exkurzov do oblasti histórie klientelizmu, mafie a rituálov. Nastavuje zrkadlo našim politickým a spoločenským elitám. Poukazuje na deformácie a abnormality našej spoločnosti. Ak nechceme ostať iba čitateľmi a predstierať, že rozumieme čo sa okolo deje, mali by sme sa z tejto knihy poučiť a správať sa ako keby nám na našej spoločnosti naozaj aspoň občas záležalo.