Kniha Jany Juráňovej Orodovnice zaujme silnou výpoveďou i silou oduševnenia. Prináša príbehy niekoľkých žien z jednej rodiny a cez ne sprostredkovane i príbeh doby (Slovensko od čias klérofašistického vojnového štátu), jej ideológií a ich presahov do súkromia. K psychologickej a spoločenskej sonde sa východiskovo pripája moment hĺbkovej problematizácie a polemiky. Jana Juráňová svojou prózou naráža do hrubých múrov konvencií, stereotypov, spoločenských noriem. Jej radikalizujúce gesto je namierené dovnútra paradigmy vzťahov žien a mužov, detí a rodičov, inštitúcie manželstva a cirkvi. Je ostrou kritikou pokrytectva cirkevných autorít, prospechárskych zmien presvedčenia, politického farizejstva, ale aj vyjadrením bytostne pociťovanej nerovnováhy mužsko-ženských životných rolí a najmä ich dejinnej interpretácie.

Rozprávania troch žien o svojom vnímaní napohľad pevného, no v skutočnosti už dávno nefungujúceho rodinného klanu sa odohráva na pozadí stretnutia so smrťou – najprv len vo forme rodinnej spomienky na mŕtveho otca a potom aktuálne prežívanej smrti mamy. Tri časti knihy – Ružena, Klára, Elena –, už názvovo odkazujúce na hlavnú postavu tej ktorej časti, sa prelínajú a dopĺňajú. Tento ženský viachlas, primárne určovaný osobným hľadiskom, sa stretáva (dejovo i konštrukčne) v štvrtej kapitole Mama. Zároveň sa ním voľne skladá celkový obraz, v ktorom dominujú osobné traumy (najmä z vojnovej minulosti otca/svokra), depresie a citové otrasy do istej miery modelových postáv. Kým Ružena je rozvedená matka dospievajúceho syna a predstavuje akýsi bežný životný priemer, Klára a Elena sú situované do menšinových, okrajových spoločenstiev – každá na inej strane spoločenského rebríčka: Klára je rádová sestra, Elena manželkou diplomata. 

Jana Juráňová necháva protagonistky svojej prózy uvažovať o sebe a živote, postavení ženy, povahe viery. Ich úvahy oscilujú medzi vzdorom a rezignáciou, sebaanalýzou a herézou. Autorka výpovede rozštepuje, aby ich napokon, v epilogickom výklade podobenstva s jasným a neprehliadnuteľným ideologickým základom sebe vlastným spôsobom umocnila.

Orodovnice Jany Juráňovej neprosia, skôr sa prihovárajú – sami sebe a hlavne iným. Jana Juráňová ich prostredníctvom razantne odkrýva veci zasúvané a zastierané. Bez zbytočných slov, vecne až stroho, analyzujúc emócie, city a duševné stavy. V základnom pocitovom naladení – v pretlaku bytostnej vnútornej nespokojnosti.