Neustále sa zväčšujúca čitateľská obec, s uznaním obrátená – najmä v priebehu posledných rokov – na dlhšie a dlhé prozaické texty, je zo strany vydavateľov čím ďalej, tým viac rešpektovaná a obdarovávaná hrubými a ešte hrubšími zväzkami, kde je možno vo vnútri nájsť iba jeden text. Dôkazom tohto neutíchajúceho záujmu je i literárny súbeh Román 2006 (prvý ročník bol vyhlásený 30. novembra 2003 a výsledky sprístupnené verejnosti 1. decembra 2006), voľne nadväzujúci svojím vyhlasovateľom – Literárnou a kultúrnou agentúrou L. C. A.  – na už zabehnutú, jedenásťročnú, literárnu súťaž Poviedka. Víťazom prvého ročníka Románu 2006 sa stal spisovateľ, dramatik, režisér a občasný herec Viliam Klimáček románom Námestie kozmonautov. Samotná kniha je na svete od 29. marca 2007.

Námestie kozmonautov je román vystavaný vo svojej podstate na osudoch dvoch štyridsiatnikov, derúcich spolu kedysi školské lavice, ktorí sa stretli po dvadsiatich rokoch v rodnom mestečku Veľké Roje. Už tu sa objavujú prvé prvky klimáčkovského humoru, sprevádzajúceho čitateľa celým textom – Maroš, jeden z vyššie spomínanej dvojice, sa snaží zarobiť na živobytie svojej rodiny tým, že na svojom bicykli vbieha pod kolesá drahších áut, aby po „nehode“ z majiteľa vozidla vytiahol peniaze ako odškodné.
V priebehu románu je autorom bohato využívaná kompozícia fragmentov, keď sa mnohokrát vydávame po „falošnej stope“ (nikdy neuskutočnené túžby, spomienky, fantastické výlety atď.) a mnohokrát sa tento mylný rámec – diskontinuitný bod výstavby diela – uzatvorí, dej sa vráti do počiatočného bodu, kde nesprávny príbehový fragment započal a prekvapený čítajúci pokračuje po stope správnej. Samozrejme iba dovtedy, pokiaľ si to želá sám autor Viliam Klimáček.
Autor nezaprel ani svoje študentské roky na medicíne, no zároveň i výbornú predstavivosť a zmysel pre maličkosti, keď detailne popisuje niektoré časti ľudského tela, ich prácu a reakcie, napríklad na cudzí predmet, ke´d sa náhodne ocitne v kontakte s niektorým z opisovaných orgánov.
V druhej polovici knihy Námestie kozmonautov sa príbeh rozširuje o ďalší rozmer – podzemné mesto ohrozované záhadnou (vrátane mestečka legitímneho, teda nadzemného, no to o hrozbe na rozdiel od mesta v kanáloch nevie), vanilkovo voňajúcou tekutinou či kyselinou rozleptávajúcou všetko, čo jej príde do cesty. Prvok tejto hrozby je však v románe iba okrajový. I tým sa Klimáčkov text drží ďaleko od zaradenia do škatuľky „lacný“ – o hroziacej svetovej katastrofe.

Mesto Veľké Roje by sme na mape asi ťažko hľadali, no dovolím si malú paralelu, a to priamo na mesto Stará Turá, odkiaľ Viliam Klimáček pochádza. V románe sa spomína blízkosť Trenčína, kopec Javorové i s vysielačom, kde sú v knihe Námestie kozmonautov usporiadané preteky veteránov Rallye Javorové, by pokojne mohol byť Veľká Javorina, týčiaca sa v skutočnosti i s vežou a Holubyho chatou nad Starou Turou. Samotnú súťaž veteránov je taktiež možno na Starej Turej nájsť. A konečne legendárny šenk Salaš, vyskytujúci sa pod týmto menom ako v Klimáčkovom Námestí kozmonautov, tak i na Starej Turej (autor tohto článku tam sám strávil veľa radostných hodín). Je teda celkom možné, že myšlienky Viliama Klimáčka sa pri písaní zatúlali do týchto končín.
Námestie kozmonautov sa ale zaoberá i problémom spoločenským – problémom generácie, vychovávanej pre úplne iné prostredie, v ktorom sa nakoniec ocitla, pre celkom iné problémy, aké nakoniec nastali a ona ich musí chtiac-nechtiac riešiť. Je to román vkusný, i keď miestami bizarný, čitateľovi prístupný, má skvelý humor, prešpikovaný je západoslovenským nárečím a reáliami, no nenechá nikoho na pochybách o tom, že Viliam Klimáček má schopnosť odstupu a sebairónie, ktorá tak zúfalo chýba mnohým súčasným slovenským autorom.