Hoci sa v titule knižky hovorí o príbehu divadla, vychádzajúcu prózu možno označiť takmer za memoárovú. Viliam Klimáček v nej totiž, ako to môžeme sledovať od prvých stránok knihy, „znovuvyvoláva“ stratený genius loci. Píše o časoch minulých, o ľuďoch, ktorí ho obklopovali, a o bývalých tvárach hlavného mesta – od dnes už neexistujúcej Bratislavy vlastných študentských rokov až po tú ponovembrovú.

Na počiatku Klimáčkovho príbehu bolo štúdium medicíny, spestrované príležitostným ochotníckym divadelným pôsobením. Jeho odskakovanie od bieleho plášťa na javisko však bolo čoraz živelnejšie, až napokon pri divadle ostal a pôsobí v ňom dodnes. Strata zdravotníctva však v tomto konkrétnom prípade znamenala jednoznačný prínos pre slovenské umenie – Klimáček odvtedy svoj talent zapriaha naplno a okrem organizovania, režírovania i hrania vo vlastnom divadle sa začal oddávať aj literárnej tvorbe - a nie bez úspechu. Tri básnické zbierky, tri romány, knižka pre deti, dramatické texty odmenené divadelnými cenami, spolupráca s rozhlasom a televíziou, to už nie je iba kratochvíľna zábavka lekára.

Klimáček, neupúšťajúci v knihe z príbehovosti, mapuje vznik a realizáciu všetkých predstavení, pričom spomína najmä na konkrétnych ľudí, ktorí sa v GUnaGU vystriedali. Z panoptika spomienok nám vyvstáva mnohorozmerný obraz divadla, ktoré sa z jednorazového projektu postupne pretransformovalo na jednu z najznámejších a najoriginálnejších bratislavských divadelných scén. Súbor divadla GUnaGU, síce komorný a nezabúdajúci na to, že vzišiel z divadla malých javiskových foriem, oživil stojaté vody slovenského divadelníctva a priviedol doňho viaceré nielen herecké osobnosti a, naopak, ku spolupráci pritiahol mnoho tvorcov z iných umeleckých oblastí. Kniha je nielen príbehom divadla, je aj príbehom Viliama Klimáčka samotného. Publikácia v denníkových zápiskoch sumarizuje rok za rokom sa prelínajúce udalosti autorovho súkromia s udalosťami zo života divadla.

Napriek spomienkovému žánru sa autorovi podarilo vyhnúť pátosu a vďaka brisknému humoru, ktorý je jeho textom vlastný, sa dá kniha veľmi dobre čítať ako príbeh, ktorý nie je teatrálnym vyznaním ani výpoveďou, ktorá príliš „šuští“ papierom, ale oveľa viac – je živým dokumentom. Klimáček v ňom zachytil dvadsať rokov vlastného života i divadelného fungovania, ale aj dvadsať rokov zo života Bratislavy a najmä jej kultúrneho a umeleckého diania. Okrem príťažlivosti pre čitateľa, ktorý si obľúbil poetiku Viliama Klimáčka či poetiku divadla GUnaGU, napísanie knihy dozaista prospelo aj autorovi samotnému. Porozhliadol sa v nej za ozajstným kusom svojej práce, „poupratoval“ si v nej vlastný stôl. A teraz sa môže s chuťou pustiť do ďalšej novej tvorby.