Happyendy
Blažková, Jaroslava: Happyendy

Happyendy

Jaroslava Blažková (1933) vstúpila do slovenskej literatúry v šesťdesiatych rokoch, ale po svojej emigrácii v roku 1968 do Kanady sa z nej vinou spoločensko-politických okolností na dlhé desaťročia vytratila. Až v druhej polovici deväťdesiatych rokov sa do slovenského literárneho kontextu nanovo zaradila.

Jaroslava Blažková (1933) vstúpila do slovenskej literatúry v šesťdesiatych rokoch, ale po svojej emigrácii v roku 1968 do Kanady sa z nej vinou spoločensko-politických okolností na dlhé desaťročia vytratila. Až v druhej polovici deväťdesiatych rokov sa do slovenského literárneho kontextu nanovo zaradila – zásluhou vydavateľstva Aspekt najprv reedíciami starších kníh a postupne aj novými vydaniami. 

Knižka Happyendy je novou knihou Jaroslavy Blažkovej a trúfam si povedať, že aj jej najlepšou. Jednotlivé texty vznikali v rokoch 2002 – 2005 v ťažkej osobnej situácii, keď spisovateľka opatrovala chorého manžela, a táto téma – stav postupného fyzického a mentálneho odchádzania blízkeho človeka – je aj základom jej umeleckej výpovede. Určuje jej východiskové emotívne napätie a zafarbenie, a to bez širokého rozpisovania či zachádzania do podrobností. 

Listy z Kanady
Kniha je napísaná vo forme listov priateľke, pričom každý list je akousi náhradnou formou vyrozprávania sa z úzkostí, samoty, starostí. Listy sú pre Blažkovú výrazom citovej potreby podeliť sa o svoje zážitky, pocity, myšlienky, sú priestorom na komunikačný kontakt. Napriek všetkým smútkom a problémom oných „skľúčených dní“ sú to však texty optimistické a rozjasnené schopnosťou objavovať drobné radosti a potešenia vo všedných veciach. „Kto si všíma, všeličo uvidí“, píše Blažková, všímavá pozorovateľka z kanadského Guelpha, približujúc svoj život cez obyčajné udalosti bežných dní. Obyčajné natoľko, ako môže byť obyčajná starostlivosť o muža, ktorý sa „po porážke premenil na vtáčika, bezmocného chudáčika“. Všedných iba potiaľ, pokiaľ je človek nepozorný a lenivý vnímať. Toto naladenie je výrazom akéhosi až programového nasadenia, v zhode s presvedčením, že „v starobe človek potrebuje optimizmus, ak ju má prežiť.“ A tak Blažková vnáša život do umierania (v duchu cynického sloganu z mladosti: „Trocha života do toho umierania!“), pretože hoci „stále viac a viac vecí sa nám zo života odratúva“, ešte vždy je okolo veľa toho, z čoho sa človek napriek únave a stiesnenosti môže tešiť, nad čím môže žasnúť, čo je dôvodom na uvoľňujúci smiech. 

S odstupom a hravo
Blažková je plná odhodlania písať „veselé“ listy, čiže listy bez fňukania a sebaľútosti, čo sa jej vďaka až obdivuhodnému odstupu a vecnosti na jednej strane a otvorenosti, hravosti a zmyslu pre humor a iróniu na strane druhej skutočne aj darí. Zapisuje pozorovania, stretnutia so susedmi, ich životné príbehy v skratke a cez detail, ktorý ich dokáže čo najviac ľudsky priblížiť a charakterizovať. V drobných náznakoch opisuje bezmocnosť manžela, jeho nemohúcnosť a svoju najmä psychicky vysiľujúcu starostlivosť. Do svojho fragmentárneho rozprávania vkladá útržky spomienok na detstvo a mladosť v Bratislave, začiatky v Kanade, pripomína si deti, manžela v jeho voľakedajšej podobe, priateľov. Spomína na minulosť, na nepriazeň osudu, ktorý „zmrzačil“ jej život a rozdelil ho na „život pred Kanadou“ a „život po transplantácii“. Jej kniha má silnú estetickú stránku, založenú na odhaľovaní vnútorného života autorky, no zaujímavá je aj vo svojej dokumentárnej línii. Blažková nevtieravo približuje kanadskú realitu, spôsob života jej etnicky rôznorodých obyvateľov, sviatky, aktuálne problémy.

Žena mnohých mien
Každý list má určitú hlavnú tému, voľne a zľahka rozvíjanú v plynutí myslenia a reči, v reflexiách  udalostí a dojmov. Podnetom pre zamyslenia sú trebárs novinová správa, náhodné stretnutie v obchode, kontakt s prírodou. Listy sú žánrovo formalizované, začínajú oslovením a končia podpisom, ktorý Blažková vníma výrazne autoštylizačne: ako spôsob aktuálnej sebacharakteristiky, kontextovo zodpovedajúcej obsahu toho ktorého listu. Hrá sa s jazykom, s menami, so slovami, prijíma atribúty toho, o čom písala. Je ženou mnohých mien a prívlastkov, so zásobou nápadov pre budúce poviedky, ako o tom svedčí jej zošit Nápadník.

Kniha Happyendy je dokladom vyzretého autorského rukopisu Jaroslavy Blažkovej i jej ľudskej vyrovnanosti a pokory. Táto reflexívna psychologická próza zaujme autenticitou a intimitou, spôsobom podania, ľahkosťou výrazu. Neľahká téma – zomieranie manžela – je v nej zobrazená nepateticky a citlivo, na spôsob vecných záznamov prestupujúcich sa s drobnými úvahami na najrozličnejšie témy. Happyendy sú svieži a svižný text, teda presne taký, aký Jaroslava Blažková na jednom mieste svojej knihy túžila znova napísať. Text, v ktorom sa skrýva silný čitateľský zážitok.

Dana Kršáková
Knihy & spoločnosť 3/2006