Nadrealizmus a Bratislava konca tridsiatych a začiatku štyridsiatych rokov 20. storočia - to sú dve hlavné témy najnovšej knižky Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Dá sa to však povedať aj inak: témou Bratislavského chodca sú poézia a mesto a poézia mesta. Nie je preto náhoda, že knižka je súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin vo svojom vydavateľstve PT.

Poetické memoáre
V Žáryho spomienkovej eseji sa dokumentárnosť prestupuje s básnickou imagináciou, fakty s dávnymi spontánnymi a snovými obrazovými asociáciami, pre ktoré platilo ono magické surrealistické zaklínadlo o stretnutí šijacieho stroja a dáždnika na operačnom stole... Memoárovú líniu dopĺňajú lyrické pásma, videnia, poetické vsuvky, básnický miestopis. A ilustrujú ju dobové fotografie, výtvarné koláže, karikatúry, portréty,  reprodukcie. Výsledkom je pekná knižka, ktorá ponúka trocha poézie, trocha pamätí a predovšetkým zreteľnú dávku nostalgie za časmi, keď kaviarne boli miestom, kde sa stretávali umelci, a poézia mala silu vniesť svetlo do života.

Poézia novej obraznosti a staré mesto
Štefan Žáry spomína na slovenský nadrealizmus, na generačné umelecké hnutie, ktorého bol sám ako začínajúci básnik začiatkom štyridsiatych rokov 20. storočia súčasťou. Približuje atmosféru, za akej tvorili a publikovali mladí umelci - tí "vyhradení, vyhranení modernisti", hlásajúci "nové videnie" a novú, nekonvenčnú obraznosť. Hovorí o dobe, keď "mladí ľudia zdvihli svoj hlas, znejúci neprívetivo, ale svojsky, a vyslovovali právo na život, ideály, poéziu a na spolupatričnosť so zavýjajúcou slobodou". To všetko v presvedčení, že "nadrealizmus nebol iba výrazovým prostriedkom, lež predovšetkým atmosférou, klímou, nazeraním". Hnutie, ktoré sa na Slovensku sformovalo pod vplyvom francúzskeho surrealizmu a českej surrealistickej skupiny na čele s Vítězslavom Nezvalom a ktoré možno časovo situovať medzi roky 1935 - 1944, je pritom v Žáryho knižke pevne zviazané s obrazom dobovej Bratislavy. Takže: francúzska predloha, česká odroda, slovenská svojbytnosť - a popritom živé a pulzujúce mesto a predovšetkým jeho kaviarne, hotely, viechy. To boli totiž miesta nadrealistických stretnutí, tam pulzoval skutočný literárny život. Metropol, Grand, Luxor, Astória, Štefánka či Dax - tam sa, ako v "hlavných stanoch umeleckej stratégie", cibrili názory, koncipovali programy alebo celkom sústredene redakčne pracovalo. Len akoby úchytkom sa z tohto "stereotypu vysedávania v kaviarňach" vynárajú obrysy dunajského nábrežia, tajomného a fascinujúceho židovského geta, ponurých uličiek Podhradia či silueta hradnej zrúcaniny.

Portréty nadrealistov
Z galérie nadrealistov sa v drobných či rozsiahlejších portrétoch, mapujúcich "intenzívne kaviarenské účinkovanie", mihnú Vladimír Reisel, Rudolf Fabry, Michal Považan, Ján Rak, Karol Terebessy, Pavel Bunčák, výtvarníci Viliam Chmel, Ladislav Guderna, no tiež oponent nadrealistov Alexander Matuška či celkom inak orientovaný spisovateľský kolega Emo Bohúň. Žáry sa podrobne pristavuje pri zostavovaní nadrealistického zborníka Sen a skutočnosť v roku 1940 - čo bola jeho prvá autorská skúsenosť s nadrealistickou skupinou, prednostne píše o nadrealistickej tvorbe svojich spolupútnikov, neskoršie schematické, socialisticko-realistické poklesky svojich druhov ponecháva bokom. Svoju kapitolu tu má aj Vítězslav Nezval, v Žáryho očiach "svojský, inšpirujúci a provokujúci básnik oslnivej metafory", a to celkom príznačne cez svoj vzťah k Bratislave. Jeho román Jak vejce vejci (1933), situovaný do Bratislavy, sa na jeseň 1939 stal pre mladého vysokoškoláka Žáryho akýmsi pomyselným sprievodcom po meste, napriek tomu, že Nezvalova imaginárna podoba skutočného mesta veľa záchytných bodov mladému prišelcovi neponúkla. Dnes, po vyše polstoročí, však Nezval inšpiruje ďalej - v názve Žáryho knižky Bratislavský chodec rezonuje Nezvalov Pražský chodec (1938) spolu s appolinairovskými alúziami...

Spomienkové návraty
Bratislavský chodec má byť spomienkovou esejou, v skutočnosti je však literárnou kolážou s prevahou starších Žáryho textov, nanovo vybratých z už dávnejšie vydaných kníh. Novým spojivom, či presnejšie novým usporadúvajúcim princípom, sa stala téma Bratislavy. Len tak náhodne: na Žáryho pásmo Múza oblieha Tróju (1965) odkazuje skladba Zabalzamovaná vdova (a ilustratívne tiež "bratislavská" koláž Alberta Marenčina, ktorá bola vtedy na jej knižnom prebale), spomienkové eseje z knihy Snímanie masiek (1979) pripomína prevzatá portrétová kapitola o Michalovi Považanovi, Zlatoústi rozprávači (1984) sa zas ohlásia pri spomienke na kaviareň Krym a spisovateľa Ema Bohúňa. Knižke to síce na hodnote neuberá, takýto autorský a vydavateľský postup by si ale zaslúžil aspoň krátku zmienku. I napriek týmto návratom je to však príjemná prechádzka po starej Bratislave.