Koniec jednej moci
Žila taká žena na okraji zapadnutej, opustenej a tichej dediny. Prenikala do skrytých hĺbok ľudských duší. Ukazovala minulosť a predpovedala budúcnosť.

Raz, v istom roku našej éry, predbiehajúc lenivé jesenné slnce, som sa vybral tú ženu navštíviť. Vedela, že prídem. Vychrtlá, so suchými perami a chudými nohami, opretá o neotesané barly, stála pred dverami svojho domu, snáď jedného z najstarších v tomto kraji. Nečakajúc, či ju pozdravím, mi hovorí, že vie, prečo som prišiel a že môj príchod je zbytočný. Aj sa mi priznala, že mi nemôže prečítať z očí minulosť a ani uvidieť budúcnosť v mojich dlaniach, bez čiar života, bez krvi v nich.

Zrejme som zakričal. Napriek tomu, hlas som mal pokojný, keď som sa pokúsil uveriť, že som živý aj so svojim menom, že mnohí, dokonca aj tí z dávnych čias, ma poznajú ako Peja, Múdreho Peja.

Pozerala sa na mňa, akoby ma ani nebolo, zdalo sa, akoby sa pred jej zahmlenými očami nachádzala iba prázdnota. V starých handrách, mierne šelestiaca sťaby slamená bábika, sa obrátila. Podopierajúc sa o barly, vošla do domu, do toho hrobu, dávno neprístupného živým, dňu, jesennej pokore.

Nemôžem ťa nájsť medzi živými. Tie hrozné slová vo mne rezonovali. Strašili ma. Myslel som, že ich ozvena, spoločne s mojou beznádejou, ma budú neprestajne prenasledovať. Do konca môjho života, hoc aj som skutočne živý a ak nie som prázdnotou, otvorenými dverami, vánkom a víchrom, prízrakom. Navlečené na holých javorových vetvách, ranné slnce svietilo jasne, studeno. Podobné tieňu, zabudnutému nocou, spoza nahého kopca, sa približovali oblaky. Zanedlho ostanú stáť medzi slnkom a mnou. Vtedy ostanem bez tieňa. Ako každá prázdnota. A kráčal som, míňal sa s časom, súčasným, ale aj, nezriedka, minulým.

Zradená svojou mocou približovania sa minulosti a budúcnosti, veštica s mŕtvymi očami a mŕtvymi nohami umrela vo svojom dome, v tom hrobe už od jej zrodenia. Ak aj o mne niečo vedela, o mojom niekdajšom, alebo budúcom živote, ostane to iba jej tajomstvom. To sa mi žiadalo povedať. Jej tajomstvo. Jej a moje. Tajomstvo, možnože bezvýznamné vo všeobecnom chaose tohto sveta, ukryté ako kúsoček rudy pod ťažkou, nezlomnou magmou. Nikto ju nevykope, nikomu nebude potrebná.

Z makedonského originálu Krajot na edna moќ přeložil Enes Mustafović.

Odsúdenec a jeho žena
V celom tomto prípade je meno človeka so záhadným úsmevom bezvýznamné: obvinený je za to, že sa nepodieľal na spoločnej hádke ľudí. Aby sa mu oznámilo, že je zradca (slovo odpadlík by bolo pre neho prijateľnejšie), nemusel čakať dlho. Porota, deväť mužov s ľadovým výrazom v tvári, jednomyseľne rozhodla a sudca s očami skrytými za tmavými sklami okuliarov vyriekol rozsudok: vinný!

Prosté, nezvučné, ťažké slovo. Pre mnohých kameň na duši, ak je pravdou, že všetko živé má dušu, malý plamienok života za rebrami, v blízkosti srdca.

Vzdialenejší odsúdencovi príbuzní, dve vystrašené ženy v čiernom a jeden postarší muž s múkou vo vlasoch a obočí, mlčky čakajú na koniec procesu. Ako aj všetci ostatní v súdnej sieni, aj oni vo vnútri duše schvaľujú rozsudok: ich príbuzný bude ďaleko od nekonečných ľudských hádok- vyhnancom v nejakej pustatine! Znamená, prípad je rozhodnutý a obyvatelia mesta a jeho okolia budú môcť a aj budú musieť pokračovať so svojimi hádkami.

Vyhnanec, bez možnosti návratu!

Skrývajúc radosť, človek so záhadným úsmevom prijíma rozsudok: bude sám, ďalej od nedorozumení medzi ľuďmi. Sám, v krajine, takmer bez života. Vidí ho, spí pod stromom, suchým či jeseňou obnaženým. Prebudí sa a odíde v ústrety svojmu osudu.

Medzitým, aby príbeh nebol príliš temný a krutý, mu tieň priniesol nejakú ženu z jeho mladosti. Práve sa k nemu približuje. Sadne si povedľa neho. Bude čakať, kým sa neprebudí, aby mu požehnala pohľadom. Taký bude začiatok ich života. Potom sa usídlia na plodnej zami, pozdĺž rieky, ktorej dajú meno, ich a len pre nich, a bude im ľahostajné, či sa raz pravda prebudí zo svojho sna, vtedy, keď už hádok viac nebude. Ak nebude. Pretože, hľa, aj porotcovia, ktorým nebolo zaťažko vyniesť jednomyseľný verdikt, sa teraz čím ďalej tým viac stránia. Každý z nich je vo svojom tábore. Sú časťou jedného obdobia temných výkrikov. Zabudli na človeka, ktorého odsúdili. Zajtra si už ani on na nich nespomenie, na ich chladné výrazy v tvárach. S jednou ženou obnoví veľkú biblickú kapitolu nahého Adama a Evy. Snáď sa nestane ich potomstvo Kainom a Ábelom, bratmi, ktorí sa rodili, žili a opúšťali tento svet každý na svoj spôsob.

Z makedonského originálu Osudenikot i negovata žena přeložil Enes Mustafović.

Príbeh jedného prasaťa
Dobrým ľuďom je vždy blízke prasa. Niekedy až príliš. Aj toto zviera má dušu. Aj prasacia môže byť duša, dušička v teplom sadle. Zasluhuje si lásku a nežné slová.

V meste s mäsiarstvom v každej siedmej ulici si jedna rodinka chová vo vani svojho bytu prasa s ružovým rypákom. Prasa žerie a spáva vo vani, rodina sa kúpe v drevenom koryte.

Raz, mierne sviatočne podnapitý, nepísaný pán domu akosi prevrátil vaňu na jednu stranu a vyslobodil prasa z jeho väzenia. No tak, povie si, vytiahnem krásavicu na prechádzku, nech ľudia vidia, čo mám! Povedané, vykonané. Huncút priväzuje prasaťu dlhý remeň okolo krku a chrochtajúc od vlastného uspokojenia, spúšťa ho výťahom z tretieho poschodia činžiaku, v ktorom býva: tenké sú nohy prasaťa, slabučké, učí ich chodiť a- prečo nie?- ukáže mu všetky krásy mesta- stromoradia, všakovaké obchody, kaviarne.

Na ulici sa začína aj konči nie práve každodenná dráma v krutom, nezmyselnom svete. Človek a prasa nevítajú slnečný deň, onen zlatý, jarný, známy z lyrických básní. Prší. Vystrašené z áut a hluku, alebo nesené túžbou po slobode, sa prasa oslobodzuje zároveň z koženého pásu aj z rúk svojho ctiteľa. Po prvých krokoch na slobode, zráža sa s idúcim autobusom a padá na zem so zlomenými väzmi. Otrasený udalosťou, veľký priateľ prasačieho plemena sa chytá za hlavu. Trasie sa a ťažko chrochce v duševnom utrpení. Dobrosrdeční ľudia ho samého ťahajú preč, aby sa nestal obeťou dopravného chaosu.

Ľudské utrpenie je niekedy pridlhé. Človek, ktorý odchoval prasa od mláďaťa po dospelosť, čupí navečer pri prázdnej vani vo svojom príbytku. Aj jeho manželka smúti. A vedia: v tejto prekliatej dobe nie je prasa rovnocenné človeku, s rozumom a silou vládcu všetkého živého na planéte, s nechránenými lesmi, v ktorých nejako existujú divé svine. Pre prasatá, domáce aj divé, je človek životom a smrťou. Človeku sa na všetky strany stavajú pomníky.

Je nutné priznať: aj v prasacích rozprávkach človek mal a bude mať svoje miesto, akúsi svoju hlavnú či vedľajšiu úlohu.