Keď som začiatkom roku 2001 videla v divadle GUnaGU hru English is easy, Csaba is dead, bolo to veľmi vtipné, svieže, nápadité, a predovšetkým kolektívne predstavenie. Jedno z mála, pri ktorom v GUnaGU nefigurovalo v popredí meno Viliama Klimáčka, aj keď v jednej z menších rolí alternoval. Kolektívna produkcia zjavne narúšala stereotypy zakladateľa a hlavného autora divadla a súbor posúvala do oveľa spontánnejšej a hravejšej polohy, než tomu bolo v iných hrách.

Od môjho súkromného divadelného zážitku prešli tri roky a na svete je knižka s rovnakým názvom English is easy, Csaba is dead. Napísal ju Peter Doktorov, čo je však len literárny pseudonym Viliama Klimáčka. A navyše, dnes sa to isté predstavenie už neprezentuje ako kolektívna záležitosť, ale ako projekt autorskej dvojice Karol Vosátko - Viliam Klimáček. Čo s tým? Uvažovať o závislosti Viliama Klimáčka na divadelných vzoroch či priamo hovoriť o plagiáte? Peter Doktorov túto chúlostivú situáciu rieši hneď na začiatku knižky poďakovaním “ľuďom z divadla GUnaGU, ktorí vymysleli a hrajú kultovú hru English is easy, Csaba is dead, ktorá inšpirovala môj román”. A ďalej ďakuje režisérovi Vosátkovi a hercom Batthyanymu, Sklárovi, Vanekovi, Adamcovi, Madunovi, Klimáčkovi a Machovi, “ktorí svojimi slovami naštartovali to, čo práve čítate”. Slovo “Díky!” na konci úvodnej poznámky však asi sotva vyrieši otázku korektnosti takéhoto postupu. Mystifikačný Doktorov sa inšpiroval, prebral, prepracoval, dopísal – jednoducho, literárne zúročil vydarené predstavenie. V niečom to pripomína tie dosť nezmyselné edície, keď kniha ťaží z úspechu svojej inožánrovej predlohy.

Diváci automaticky porovnávajú, čitatelia môžu hodnotiť len literárne kvality, a tie v tomto konkrétnom prípade ostali na úrovni východiskového poklesnutého žánru. Dnešný “mafiánsky román” nadväzuje na groteskno-parodickú a samopašne dekadentnú povahu divadelnej hry, ale na rozdiel od nej nielen že zosmiešňuje negatívne javy, ale občas aj moralizuje - príkladom môže byť záverečné víťazstvo poriadku a zákonnosti nad mafiánskou svojvôľou a anarchiou. Kým v divadle sa mafiáni postrieľali navzájom, v knihe zúčtuje s organizovaným zločinom špecializovaná policajná jednotka.

Román sa odohráva v nemenovanom slovenskom malomeste v lete 2003 a stručne ho možno charakterizovať ako spoveď prostoduchého mafiánskeho prisluhovača Eda o rozkvete a páde jednej z “rodín” slovenského podsvetia. Práve tento rozmer - individuálny pohľad, komentujúce rozprávanie jedného člena skupiny, jeho vnútorné monológy - je tým, čo do príbehu pribudlo. Dialogické pasáže zo života mafiánov (štýlovo priamočiarejšie a razantnejšie) sú poväčšine priamo prebraté z divadelného predstavenia.

V rámci Edovho príbehu prechádza Klimáček od hesla jeden za všetkých k heslu jeden proti všetkým; stotožnenie sa postupne mení na dištanciu a oddanosť na zradu. Ostáva na čitateľovi, či prijme jednoduchú optiku podania, či uverí hlavnej línii vnútornej premeny hrubého a tupého násilníka a vraha na vyrovnaného a s prípadnou vlastnou smrťou zmiereného chráneného utajeného svedka. Tým, že sa Klimáčkova mafiánska story v závere mení na clivý príbeh polepšenia, do značnej miery stráca dynamickú iskru pôvodnej paródie.

Kniha je napísaná expresívnym nespisovným jazykom plným vulgárnych a hrubých slov, ako prejav toho, že ide o neskreslené autentické podanie, o zachytenie slovenskej mafie na jej vlastnej úrovni. Po vulgárnosti Pišťankovho Rivers of Babylon či po infantilnosti Samka Tále nie sú podobné ordinárno-primitívne postupy šokujúce ani prekvapujúce. Výstraha na obale knihy “Pozor! Nevhodné pre čitateľov do 18 rokov!” je potom skôr viac lákadlom než mentorsky zdvihnutým prstom strážiacim čistotu duše a jazyka nevinných mladých ľudí.

Že by Viliam Klimáček ako slovenská insitná podoba Lorenza Carcaterru? Možno som zaujatá, ale divadlo bolo zábavnejšie. A okrem toho, takýto typ literatúry považujem za výrazne pominuteľný.

Písané pre týždenník Domino fórum