„To som ešte nevidela! Vy máte teda odvahu! Takto ich zironizovať! Úžas!“ (Rasista, s. 38)
Keď píšem recenziu, snažím sa dodržiavať jedno svoje „interné“ pravidlo: nech je už kniha akákoľvek, pokúšam sa vychádzať z interpretačného prístupu. Niekedy to ide samo od seba, niekedy sa do toho musím nútiť a občas sa z toho dokonca snažím vyvliecť. Zásady - nezásady, horšie je, keď na knihe nie je čo interpretovať. To je naozaj zlé. Namiesto recenzie sa mi potom pod prstami hromadia hordy úvodov, ktoré vzápätí miznú, likvidované razantným CTRL+X. Ako napríklad práve čítaný úvod, ktorý sa pre potreby tejto recenzie zachoval.

Zbierka próz Olivera Bakoša O učiteľoch a ľuďoch vo mne po prečítaní vzbudila úplne rovnaké pocity, ako keď som po prvýkrát videla slogan odborov „Slovák, žobrák Európy!“ Nič viac, nič menej. Je smutné, že identické pocity môže vyvolať jedna veta, rovnako ako trinásť poviedok. Vyvstáva teda otázka: načo mrhať papierom, keď isté veci možno povedať oveľa stručnejšie?

Základný problém Bakošovej knihy spočíva v tom, že sa chytil do vlastnej pasce: chce zosmiešniť, aby poukázal na závažnosť v zosmiešnení zabalených „ideí“ (vo svojej podstate naozaj vznešených, napr. sociálna situácia a spoločenský status učiteľov, nekultúrnosť slovenského národa, mravné neduhy a pod.), a tým tieto idey vlastne zosmiešňuje. Zámerom bola pravdepodobne duchaplná zábava, ale výsledkom sú nudné, trápne a patetické texty, pri ktorých sa vôbec nežiada zvolať: To som ešte nevidela, takto ich zironizovať!!! Bakošova stratégia písania sa, naopak, ukázala ako maximálne kontraproduktívna. Niet čo interpretovať, pretože všetko v texte je natoľko priezračné, jednoznačné, ale najmä vo svojej podstate banálne, že pokusom o interpretáciu by sa iba zvýraznila chyba, ktorú autor urobil.

Jediné výstavbové prostriedky, ktoré Bakoš používa (dúfam len, že pozná aj iné), sú permanentné ironizovanie, zveličovanie a stupňovaná absurdita. Karikatúrny model vykreslenia postáv a fejtonistické postupy môžu byť zaujímavým oživením, niekedy dokonca efektívnou kostrou próz, avšak v koncentrácii, v ktorej ich autor ponúka, nudia. Ich východiskom a významovým korelátom sú aktualizačné (a tendenčné) spoločensko-politické paralely, navyše artikulované dramaticko-patetickým tónom, ktorý nápadne pripomína spôsob komentárov večerných správ TV JOJ. (Veľavravné sú už úvodné vety poviedok: „V materskej škole bolo rušno ako v OSN. Valné zhromaždenie ležalo na podlahe pri kockách, autíčkach a bábikách. Iba z času na čas vypochodoval niektorý z delegátov za pani učiteľkou, aby jej oznámil potenciálne zdroje napätia či konfliktov,“ predvianočná nálada, s. 77; „Väčšinu Slovákov tvoria polovegetariáni. Na ľavú stranu taniera si položia hranolky, na pravú biftek. Obe strany bezcharakterne striedajú, kúsky potravy vzájomne miešajú a zalievajú rozmanitými nápojmi, niekedy aj minerálkou alebo vodou. Svedomie ich pritom vôbec netrápi,“ Vegetariáni, s. 85; „Človek, ktorý ovláda angličtinu, sa stáva žrecom dnešných čias,“ Studená vojna na strednej škole, s. 93.)

Avšak... nie je papier, ako papier. Medzi papierom „knižným“ a „novinovým“ je zásadný rozdiel. Sú veci, ktoré naozaj stačí povedať „kratšie“, povedať inak. Mnohé z Bakošových poviedok by boli zaujímavými aforizmami, vtipmi či fejtónmi. Ibaže...

Keď Michal Viewegh napíše fejtón, netvári sa, že píše poviedku. (Prednedávnom dokonca vydal zbierku svojich fejtónov, o ktorej netvrdí, že ide o zbierku próz, ale považuje ju – tak, ako jej to naozaj prináleží, – za súbor fejtónov. Vďaka iniciatíve mediálneho guru našej literatúry, Dada Nagya, sa o tom slovenský čitateľ mohol na jeseň presvedčiť na vlastné uši.) Okrem toho, že Viewegh píše fejtóny v pravom slova zmysle, je aj prozaikom. Známym, čítaným, v istých náhľadoch aj kontroverzným či (z hľadiska niekoľkých literárnych kritikov) literárne problematickým. V otázke druhových foriem a štýlov má však Viewegh očividne jasno. V rámci svojich marketingových možností sa v podstate netvári, že nie je, kým je, ale je, kým má byť, a to práve tak, ako sám seba prezentuje... Michal Viewegh – fejtonista je vtipný, zábavný, (láskavý). Pozná podstatu fejtónu a vhodne ju napĺňa.

Celkom iným prípadom fejtonistu – spisovateľa v jednej osobe je Oliver Bakoš. Jeho druhá zbierka by z hľadiska žánru mohla predstavovať svojráznu slovenskú obdobu Viewegovej knižky. Bakoš sa však na rozdiel od Viewegha považuje za spisovateľa – prozaika, a ten podstatný fakt, že prozaické útvary, ktoré produkuje, sú vlastne fejtóny, a nie poviedky, pravdepodobne nepripúšťa alebo mu tento fakt jednoducho uniká.

Priestor tejto recenzie nechcem venovať malichernému literárnoteoretickému ťahaniu sa za slovíčka, chcem iba upozorniť na to, že zlá poviedka môže byť dobrým fejtónom, resp. že zo zlej Bakošovej poviedky by mohol byť celkom životaschopný fejtón, ak by si autor tento rozdiel uvedomil dostatočne včas, t. j. ešte v (tvorivom) procese písania. Pretože ak má byť to, čo Bakoš ponúkol, „estetikou písania v praxi“, radšej prestanem čítať.

Písané pre mesačník OS