Dvanásť poviedok a Ján Med v skutočnosti znamená trinásť poviedok a jedna báseň. Jana Beňová svoju prózu doplnila poéziou Ivana Štrpku a nanovo, vlastne už po piaty raz ukázala, že jej témou je stále láska a prednosťou zmysel pre detail a iróniu. To je však asi tak všetko, čo jej najnovšia knižka ponúka.

Literárny svet Jany Beňovej je zreteľne určovaný jej reálnym zážitkovým svetom. Voľne sa skladá, bez pevnejších kompozičných väzieb, z príhod a príbehov (či už zažitých, počutých alebo videných) a drobných postrehov a pozorovaní, ktoré autorka iba akoby domýšľa a rozvíja. Svoje fabulačné schopnosti dosvedčuje tým, že do tohto “realistického” korpusu zapája predstavivosť a fantáziu, že vtipne glosuje alebo absurdne pointuje. Vo svojich zápletkách sa pohráva tak s bizarným, ako aj s normálnym - hlavne na úrovni partnerských vzťahov, osciluje medzi vážnym a nevážnym.

Jej písanie nie je výpoveďou o stave literatúry či spoločnosti, hoci občas sa sem-tam niečo na tento spôsob mihne, ale v prvom rade odkazuje na autorkin vlastný svet a jej blízkych ľudí. V tomto zmysle akoby sa Jana Beňová o nič mimoriadne či veľké nepokúšala: píše hlavne o tom, čo pozná a čo je jej blízke. Možno je to aj dobre: nehrozí jej, že by ju téma prerástla. (Čo však evidentne nezvláda, to je gramatika; zbytočné sú reči o nejakom autorskom zámere a o hre so slovosledom.) Keď k jej poviedkam pristupujeme takto, v podstate jej nemáme čo vyčítať – veď prečo aj. Stavila na úprimnosť a netvári sa, že jej ide o viac. Jej postavy majú “úprimný záujem” o svet a ona sama ako autorka takisto: je vnímavá a hravá pozorovateľka, otvorená a nekonformná. Jana Beňová pritom nejde výraznejšie pomimo literárnych konvencií a ani radikálne nepremieňa svoj vlastný autorský obraz. Skôr sa len tak nezáväzne pohráva – so žánrami, postupmi, rozprávačskými perspektívami. Svojho rozprávača raz infantilne štylizuje ako dieťa, inokedy ho necháva prežiť si krízu stredného veku či myslieť na umieranie - nijako veľmi však nepsychologizuje. Hĺbky iba naznačuje, ale nerobí tak z povrchnosti: tento moment väčšmi súvisí s kompozíciou jej próz. Poviedky poväčšine nemajú pevný príbehový rámec, sú to príbehové výseky využívajúce moment fragmentárnosti deja, resp. paralelnosti viacerých dejov. Prevažná časť poviedok sa tak skladá z množstva krátkych samostatných odstavcov – situácií a epizód, ktoré aj cez dejovosť vypovedajú najmä o pocitovom stave. Len pár textov smeruje k väčšej epickej celistvosti.

Pozitívom Jany Beňovej ako prozaičky je, že i v poviedkach prejaví svoju básnickú obraznosť, že je vecná, neskĺzava do popisnosti, vie byť vtipná. Ibaže tieto svoje prednosti nejako širšie nevyužíva: iba ich naznačí a vzápätí odsunie dostratena. Mať zmysel pre niečo ešte neznamená, že aj samotný text má (hlbší) zmysel. Pri Jane Beňovej toto konštatovanie našťastie celkom neplatí - nie je to nijako zvlášť komplikovaná próza, no miestami dokáže zaujať (Kam v Bratislave) -, ale aj tak sa pri jej zbierke poviedok akosi nechtiac stále vnucuje ono známe frazeologické “zíde z očí, zíde z mysle”.

Dana Kršáková, vyšlo v týždenníku Domino forum