Autor odišiel z vysokého postu v reklamnej agentúre, aby sa na osem mesiacov stal dobrovoľným klientom úradu práce a napísal knihu. Aj o tom, ako sa v reklame menia sny na smútok, utrpenie a večné tápanie.

Hneď v prvom dejstve si Ondřejíček dáva záležať na drobnokresbe postáv a je veľkým plus, že sa postavy vyvíjajú, nie sú ploché, hoci niektoré sa oproti hlavnému hrdinovi nikdy nezmenia. Ide o zámer, v žiadnom prípade nemožno hovoriť o chybe. Negatívom, ktoré postretne mnohých čitateľov, je pozvoľný začiatok a dialógy, ktoré paradoxne vôbec neurýchľujú dej, iba v prípade, že sa ich rozhodnete preskočiť. V celej knihe je (našťastie) dosť málo dialógov a tak plynie v príjemnom rozjímavom tempe. Rozhovory autorovi príliš nevyšli, zato ťah na city čitateľa dlhým pôsobením v reklame zvládol na jednotku. Príbeh je silný, emocionálne vypätý, plný prekvapení (ak zabudne na dve, či tri priehľadné zápletky) a splní okrem príjemného zážitku aj úlohu mementa. Bez pátosu možno Homo asapiens čítať aj medzi riadkami a nájsť samých seba, zlomených svetom, ktorý nám každodenne vnucuje predstavu, že šťastie nás čaká už za ďalšou splnenou úlohou.

Svojím spracovaním uspokojí kniha aj náročného čitateľa. Ondřejíčkovi sa totiž podarilo vytvoriť dokonalú ilúziu reality a čitateľ neraz zapochybuje o vete na prebale: „Homo asapiens nie je knihou podľa skutočnosti.“ Možno len optimistický koniec zdôrazní, že veci v skutočnosti málokedy končia happyendom. Technická stránka diela je vyspelá. Autor je držiteľ Novinárskej ceny a svoje remeselné zručnosti v písaní dokázal elegantne votkať aj do príbehu.

Dej románu sa odohráva v prostredí reklamy, kde fungujú iba peniaze a plané sľuby. Román nie je suchým opisom úbohosti života v kancelárskych openspace revíroch. Je plný emócií a lásky. Keď hlavnému hrdinovi umiera matka, šéfovi unikajú provízie a konštatovanie: „Ale dovolenku vám teraz dať nemôžem. Vy najlepšie viete, že to teraz nejde...,“ sú vetami, za ktoré by sme mohli knihe dať čierne body kvôli lacnej emocionálnej vývrtke, keby nebola tak bravúrne súčasťou celého konceptu, ktorým vrcholí jedna z etáp knihy. Príbeh lásky rozpráva bez zbytočných milostných intermezz, s chlapským nadhľadom a nakoniec aj tak všetko zakončuje v hladine sebapoznania. Tí, čo sú uväznení v kolotoči asap, spoznajú svoje akvárium (ktoré mimochodom ako symbol autor používa až nápadne často) a tí, ktorým sa stále darí unikať, nazrú skrze román do života na druhej strane barikády.

Román môže znalcom reklamnej a mediálnej brandže pripadať ako obratne napísaná psychohygiena, ktorú Ondřejíček potreboval zanechať na papieri ako vlastnú terapiu. V tom prípade by to znamenalo, že už dlho žiadnu inú knihu nenapíše. To by bola zároveň nesmierna škoda. Po takom razantnom debute by mal pokračovanie vydať, samozrejme, asap.