Maxim E. Matkin zažiaril v slovenskej literatúre, keď sa zapísal do jej dejín svojim Polnočným denníkom v roku 2002. Koncom roka 2010 sa ešte pred vydaním stala opäť najpredávanejšou jeho v poradí už šiesta kniha Aj ja teba. Očakávanie však vystriedalo veľkolepé sklamanie aj úvahy, že Matkin konečne dospel alebo zavesil remeslo na klinec a jeho pseudonymu sa chytil prostoduchý diletant.

Hrdinovia Matkinových kníh boli vždy diskutabilní, kontroverzní, plní emócií, lásky, vášne citov, sexuálnych chúťok za hranicou normálu, privádzajúci k zamysleniu aj v žánri „ľahká literatúra“.

Od Aj ja teba každý čitateľ očakával podobného ducha, veď ako sa v prebale píše: „Matkin vie o vzťahoch, o láske, o sexe a o tajomstvách svoje.“

Matkinovi sa vždy darilo vytvárať dejový oblúk a priviesť zápletku do vyvrcholenia, z ktorého čitateľovi naskakovali zimomriavky. Nové dielo má úplne rozstrieľanú kompozíciu a do jednoliateho konceptu ho nedokáže spojiť ani hrdina Janko – Johann Petrek, mladík ktorý balí všetko čo mu príde do cesty, vyrieši záhadné úmrtie, očarí všetky postavy a pôsobí ako slovenská paródia Jamesa Bonda, s kontaktmi na všehovládnych predstaviteľov. Zapadnúť do deja sa mu ale nedarí.

Matkinovi v novinke zásadným spôsobom ušla realita. Aj ja teba je s uveriteľnosťou príbehu, ktorá sa čoraz častejšie vyžaduje od náročnejšieho čitateľa, na bode mrazu a škodia jej aj snahy o rýchlu dynamizáciu deja: „Chcete niečo vedieť? Niečo, čo by ste nečakali? Ozval sa Janko. A čo to je? Spýtala sa Júlia. Poďte sa pozrieť, čakáme na vás. Odkiaľ voláte Z pitevne.“ Dialógy pôsobia infantilne a umelo, zimomriavky na ktoré každý čakal neprichádzajú.

Aj ja teba pripomína román písaný na objednávku, v časovej tiesni, s minimom invenčnosti a v snahách o stupňovanie napätia pripomína priemernú maturitnú prácu: „Za jeho chrbtom zapraskali vetvičky. Arne sa otočil. Bol to medveď. Díval sa Priamo na Arneho. Aký bol veľký, Arne zistil, až keď sa medveď postavil na zadné nohy.“

Rozuzlenie príhody imituje slávnu scénu Chucka Norrisa. Hoci autora neopúšťa snaha o bonmoty, pôsobia nedocenene. „Arne zrazu pochopil, že sa mu nič nestane. Medveď odchádzal, ale nechystal sa ho zožrať. Ešte raz ho štuchol, ešte raz mu čosi dýchol do ucha a pomaly odišiel, dychčiac ako prerastené dieťa s nádchou.“

Hlavnou zápletkou celého románu by, samozrejme, mala byť nevera a láska spojená s vášňou, ktorá sa teraz akoby len rozohrávala na pozadí snahy spraviť z románu detektívku. Nechýbajú anonymní boháči, riaditelia reklamných agentúr a ich zlatokopky, ženy v póze naivných prostitútok pre bohatých, tajne túžiacich prežiť svoju romancu v štýle Pretty Woman Bratislava a okolie. Taký mohol ostať Aj ja teba, keby sa Matkin (zjavne nepremyslene) nepokúsil z knihy vystružlikať triler. Množstvo dejových línií zostáva bez atraktívneho začiatku, systematického rozvíjania až po logický záver. Zlepenec čitateľa zvyknutého na vzťahové piplačky a vtip neuspokojí. Ani koniec, kde sa Matkin snaží iskierkou romániku na parkovisku pred hypermarketom zaplátať svoj román, nie je dôvodom na standing ovation. „Arne sa pohol k svojmu autu. Počkajte, zavolala na neho. Čo robíte večer? Večer som už ženatý.“ Vtip, ktorým sršali jeho knihy, vyšumel v schéme detinských zápletiek, rozuzlení a školáckych chýb.