Michala Hvoreckého výrazne ovplyvnil český spisovateľ a filozof Egon Bondy, dlhší čas žil v Nemecku, písaniu sa učil v USA. Jeho knihy boli preložené do českého, talianskeho, poľského a nemeckého jazyka a napriek tomu sa cíti ako bratislavský spisovateľ. Na jar vydáva už siedmu knihu – román Dunaj v Amerike. V rozhovore prezradil, ako sa rodia nápady a čím žije spisovateľ v hlavnom meste Slovenska.

MM: Stať sa spisovateľom na plný úväzok je riskantný krok. Kedy v tebe dozrelo rozhodnutie, že toto je tá pravá cesta?
MH: Pochádzam z rodiny kde sa veľa písalo. Môj otec a starý otec písali odborné knižky. Boli to vedci, starý otec v oblasti ekonómie a otec je priekopníkom IT na Slovensku. Zvuk písacieho stroja bola prirodzená kulisa môjho detstva. Ja som paradoxne voči tomu rebeloval, ale od puberty ma to začalo priťahovať. Hoci nie zo strany vedy, ale chcel som tvoriť príbehy. Toto smerovanie bolo pre moju rodinu nepochopiteľné, ale nakoniec sú na mňa hrdí, aj keď to chvíľu trvalo.

- Čo znamená byť spisovateľom na Slovenku?
- V prvom rade, že človek je určite skôr chudobný ako boháč. Na druhej strane som ako autor precestoval pol sveta a stretol kreatívne, inšpiratívne osobnosti, ktoré mi niekedy doslova menili život. Počúvam ich texty a je to pre mňa veľkým obohatením. Ja som ako spisovateľ začínal od nuly, absolútny solitér a dnes môžem byť hrdý na to, čo som dosiahol a získal. Mám svoje publikum a to ma nesmierne teší, považujem to za veľký dar. Pri písaní zabúdam na okolie, na čas, napĺňa ma to a krajšie povolanie ako spisovateľské si pre seba neviem predstaviť. Svoj život už často nazerám priamo cez texty. Čo zažívam, to, čo sa mi stane, automaticky textovo spracovávam a preto, že ma môj život stále prekvapuje, mám stály zdroj inšpirácie a impulzov, z ktorých sa postupne rodí nápad na knižku.

- Aký obrat v tvojom živote znamenal pobyt na spisovateľskej univerzite v USA, kde sa naozaj nedostane každý?
- Ten semester zmenil môj život ani nie tak v tom, že by som sa naučil písať lepšie. V roku 2004 som sa ale nachádzal na zlomovej križovatke. Prežíval krízu, či sa uživím ako spisovateľ na voľnej nohe. No a práve v USA som zažil takú komunitu tvorivých ľudí, že ma presvedčila napriek ťažkostiam žiť svoj sen. Povzbudilo ma to hlavne v ľudskom rozmere. Preto som odhodlaný obetovať všetko, čo to treba. Navyše písanie je program na celý život, permanentné vzdelávanie. Nikdy sa nedá povedať, že som dnes už som hotový spisovateľ a to ma baví.

- Je život bratislavského spisovateľa stále taký bohémsky, ako sa to traduje?
- Tak v prvom rade to vôbec nie je o mýte alkoholu, prebdených nocí a drog. Hoci pubertu som prežíval dosť intenzívne, dnes sa snažím dokonca bojovať proti klišé ako v literatúre, tak aj v životnom štýle. Spisovateľ nie je žiadny príživník, alkoholik, neupravený s mastnými vlasmi. S mojou generáciou už mnoho autorov žije dokonca zdravým životným štýlom.

- A čo negatíva písania? Stephen King často spisovateľa pasuje do role outsidera s psychickými vychýleniami. Je to nápor na psychiku, ako sa s tým vyrovnávaš?
- Skutočne. Niekedy aj sám cítim, že po dlhom písaní som príliš sústredený a niekedy mi to nerobí dobre. Písanie je osamelá, dlhodobá činnosť, ktorú nemusí znášať každý. Dlhé hodiny v samote aj na mňa niekedy dopadajú depresívne a monotónne. Vtedy potrebujem vypnúť. Prečistím si hlavu a idem si zabehať, korčuľovať alebo sa odreagovať či už športom alebo v opere a divadle, kde pravidelné dobíjam batérie.

- Zatiaľ sa venuješ písaniu na pomedzí reality a sci-fi. Čo psychologické motívy či dokonca témy z lekárskeho prostredia?
- Mám veľmi rád Doktora Housa, ako brilantný príbeh s tajomstvom, ktorý je ale komerčnejšieho žánru. No a potom mám rád aj žáner akéhosi osobného autorstva. Málokto pozná slovenského spisovateľa Václava Pankovčína, ktorý pred desiatimi rokmi napísal knihu o svojom umieraní. Lenže tieto autentické motívy by som naozaj nerád písal. Je to určite emotívne silný žáner na vystavanie drámy aj tragédie a hoci je to vďačné, zatiaľ sa na takýto žáner nechystám-

- Už čoskoro sa na pultoch objaví tvoj nový román Dunaj v Amerike. Ako vyzerali dni plné príprav?
- Pokiaľ som nemal žiadnu akciu, tak som ako obvykle okolo tej deviatej zapínal počítač, odpovedal na poštu a snažil sa aspoň tri štyri hodiny denne písať. Viac takto na jedno posedenie ani nedokážem, teda čo sa literárneho textu týka. V každom prípade, hoci posledný rok bol viac o písaní ako čítaní, tak som sa na konci dňa predsa len snažil aj čítať, aspoň tú hodinu pred spaním.

- Čím je pre teba Dunaj v Amerike?
- Tento román je so mnou asi najviac spojený ako s človekom a vychádza z mojich autentických zážitkov a skúseností. Dva roky som pracoval na luxusných lodiach pre Američanov a o tom pojednáva aj dej románu. Je to príbeh o láske, ktorá stála na vode. Príbeh o láske k jednej rieke a jednej žene, odohrávajúci sa na jednej lodi. Písanie ma bavilo, hoci to bolo aj náročné, užíval som si to. Verím, že si ho na jar budú užívať aj čitatelia.