Rozhovor Marka Mittaša s Ivou Kučerovou
Čo je to typicky ženský román? Kniha, ktorú čítajú len ženy? Mne naopak píše veľa mužov, že sa k mojim knihám síce dostali náhodou, ale zaujala ich možnosť ponoriť sa do myslenia a konania ženských hrdiniek. Ak sa však za ženský román považujú príbehy o láske, vzťahoch alebo ženskom svete, tak potom sa k nemu priznávam. Pretože je to téma, ku ktorej mám proste najblížšie.
MM: Istý slovenský spisovateľ povedal, že na produkciu strany textu sa potrebuje týždeň váľať. Ty normálne pracuješ. Ako stíhaš písať knihy s takou intenzitou?
IK: Možno vďaka tomu, že pre mňa je písanie zábavou a keď už sa do toho písania pustím, ide to akosi samo. Vyberám si témy, príbehy, osudy aj situácie, ktoré mňa samú bavia, a postavy, s ktorými je mi príjemne. Dokonca sa dá povedať, že sa počas písania prenesiem do sveta knihy a prežívam dej spolu s hrdinkami – a tým pádom písanie knihy, jednoducho, nepovažujem za prácu, ktorú by som si musela odmakať. Iste, vyžaduje si to čas, aby bolo „kedy“, ale pre mňa sú dôležitejšie impulzy, inšpirácia, nápady a myšlienky, aby bolo „o čom“.
– Si predstaviteľkou typicky ženských románov. Čo ťa ťahá práve k tomuto žánru a nie napríklad k slovenskej obmene Agathy Christie?
– Čo je to typicky ženský román? Kniha, ktorú čítajú len ženy? Mne naopak píše veľa mužov, že sa k mojim knihám síce dostali náhodou, ale zaujala ich možnosť ponoriť sa do myslenia a konania ženských hrdiniek. Ak sa však za ženský román považujú príbehy o láske, vzťahoch alebo ženskom svete, tak potom sa k nemu priznávam. Pretože je to téma, ku ktorej mám proste najblížšie.
– Viem, že už usilovne pripravuješ na novom románe. Môžeš nám trošku poodhaliť, o čom bude tento raz?
– Opäť o vzťahoch. Prvá kniha Loviť alebo nebyť bola príbehom ženy tesne pred tridsiatkou, ktorá „vďaka“ tlaku okolia začala panikáriť. Bože, stále nemám chlapa, čo len so mnou bude?! Motala sa v rôznych vzťahoch-nevzťahoch a poriadne jej trvalo, kým prišla na to, čo vlastne chce. V druhej knihe Nevidím, nepočujem, milujem hlavná hrdinka lásku nehľadala, ale dostala sa do prostredia, v ktorom nakoniec pochopila, o čom by nielen láska, ale aj priateľstvo malo byť. V tretej knihe si to tiež namierim na lásku, ale v konkrétnejšej forme. Počuli ste už o nevestinom syndróme? Je to stav, keď sa budúca nevesta buď úplne zblázni a celé okolie tyranizuje svadobnými prípravami a predstavami o dokonalej svadbe alebo, naopak, začne mať pochybnosti o tom, či robí správny krok a či je jej vyvolený ten pravý. O tomto bude aj moja kniha.
– Kedy sa ku knihe bude môcť dostať čitateľ?
– Vydanie je naplánované na predvianočný čas. Ak však túžite čítať o téme „svadba a iné katastrofy“ už teraz, môžete si každý pondelok prečítať môj stĺpček na slovenskom internetovom portáli pre budúce nevesty.
– Čím sú pre teba tvoje postavy? Čistou fabuláciou alebo charaktermi odpozorovanými zo života?
– Päťdesiat na päťdesiat. Väčšinou majú postavy základ v reálnej osobe, ale postupne konajú aj hovoria samostatne. Ožívajú, často sa mi prihovárajú samy od seba, stáva sa, že mi v nejakej situácii len tak napadne, čo by na to povedala Kaťa, alebo Nina… Je to zvláštne. Moje postavy nie sú dokonalé, sú z mäsa a kostí, aj keď iba na papieri. Majú svoje chyby, svoje sny, trápenia, zážitky, zvyky, veci, ktoré neznášajú, aj také, ktoré im robia radosť. Sú to obyčajné ženy, aj keď možno v nie úplne obyčajných prostrediach. Reklamná agentúra, módny časopis, či šoubiznis je však len atraktívna kulisa, v ktorej sa odohráva presne to, čo aj v našich životoch.
– Ako najradšej tvoríš?
– V tichu noci a pri víne. A ešte je fajn, keď vonku prší, to je podľa mňa najlepšia atmosféra na písanie. Na samotné ťukanie do klávesnice potrebujem pokoj, ale príbeh si vyskladávam hocikedy, počas celého dňa. Vždy, keď mi niečo napadne, vytiahnem zápisník, alebo mobil – a pri počítači už len dávam tieto zápisky do ucelenej formy.
– Nie si autorka, ktorej prvotina nasledovala po výhre mnohých literárnych súťaží. Ako si sa vlastne dostala k momentu vydať svoj debut?
– Úplnou náhodou. Príbeh vychádzal na blogu, získaval si pozitívne reakcie, a keď mi začalo chodiť správ s otázkou „Kedy vyjde celá kniha?“ čoraz viac, dopísala som ho, poslala e-mailom do vydavateľstva a bolo to.
– Ako dnes vnímaš slovenskú literatúru, keď si jej súčasťou v porovnaní s dobou, keď si bola čitateľkou?
– Všímam si iných autorov, ako píšu, komunikujú, aké sú reakcie na ich knihy a, samozrejme, aj to, aký priestor dostávajú v médiách. Obľúbeného slovenského autora však nemám. Skôr českých. Vždy si napr. so záujmom prečítam niečo od Báry Nesvadbovej. S nie všetkými jej názormi súhlasím, rozhodne sa mi však páči jej štýl, priamosť a zmysel pre iróniu.
– Svoj prvý román Loviť, alebo nebyť zverejňuješ na internete. Nemyslíš, že to znižuje atraktivitu tlačenej knihy?
– Určite nie. Myslím, že je stále veľa takých čitateľov, ako som aj ja – majú najradšej tlačenú knihu, ktorú si môžu chytiť do rúk, nosiť so sebou a listovať v nej.
– Veríš, že tlačeným knihám už odzváňa a celkovo ich vytlačia elektronické publikácie?
– Neverím.
– Rada čítaš svoj žáner alebo práve naopak, oddychuješ pri úplne inom druhu literatúry?
– Čítam všetko možné. Teraz napríklad Simone de Beauvoir a jej Druhé pohlavie – konečne som sa k tomu dostala. Predtým som dočítala Moraviu, Baricca, relaxujem pri Pawlowskej, baví ma aj Arthur Hailey, aj Jane Austen. Vo všeobecnosti mám rada klasikov, a keď súčasná literatúra, tak musí obsahovať humor. Nemám rada, keď sa niekto berie priveľmi vážne.
– Máš osobnosti slovenského alebo svetového literárneho neba, ktorým dnes dávaš pomyslenú jednotku s hviezdičkou?
– Nie, takto som nad nikým nepremýšľala. Nikdy som nehovorila – chcela by som vedieť písať ako tento autor alebo sa svojím štýlom niekomu podobať. Páčia sa mi mnohí autori, mnohé diela, ale stalo sa mi aj to, že svetovo ospevovaný autor či kniha sa mi pod kožu jednoducho nedostali.
– Tvoje obe knihy patrili k vysoko predávaným titulom. Neláka ťa život spisovateľky na voľnej nohe?
– Zatiaľ nie. Aj keď v mojom prípade nemám od toho až tak ďaleko, písaním sa totiž živím aj v profesionálnom živote. Chcem si však zachovať slobodu, a knihy písať, pretože sa mi chce, pretože ma to baví, a nie pretože musím.
– Čo taká kariéra v zahraničí?
– Akýmkoľvek ponukám tohto druhu som otvorena.
– Ako sa ti podarilo v jednom roku vydať dva „tučné“ 300-stranové romány? Mala si ich už v zásuvke, alebo to bola silná rada múzy?
– Prvý román vznikal asi rok, druhá kniha o niečo rýchlejšie, ale vydanie oboch sa podarilo v jeden rok, tretia kniha však bude mať celý rok len pre seba. Osobne si neviem predstaviť pracovať na románe veľmi dlhý čas, mohlo by sa mi stať, že by som aj pomaly zabudla, čo sa udialo na začiatku, alebo by sa mi v hlave rojili ďalšie nápady na ďalšie knihy a potom by som v tom mala chaos. Pre mňa je kniha svojím spôsobom „živý organizmus“, postavy nepočkajú, príbeh sa odohráva práve tu a teraz, tak si k nemu radšej sadnem a dám ho dokopy.
– Napriek tomu, že si vydala dve úspešné knihy, žiješ v ústraní. Žiadne čítačky, autogramiády, stretnutia s čitateľmi, nechýba ti to?
– Verejné čítačky určite nie, stretnutia s čitateľmi možno aj áno. Určite je zaujímavé a prínosné stretnúť sa s ľuďmi, ktorí knihu prečítali a majú na ňu svoj názor. No chodí mi aj veľa e-mailov s pozitívnymi reakciami, a to mi tiež spraví pekný deň.
– Pracuješ v reklamnej agentúre. Skúsiš odhadnúť, prečo slovenskí autori nedokážu napísať tak úspešný trhák ako sú brownovky alebo keď zájdeme do ženskej literatúry, tak diela Sophie Kinselly?
– Možno aj dokážu, ale slovenskí autori akosi stále neveria na marketing alebo jednoducho na marketing nemajú, vzhľadom na veľkosť slovenského knižného trhu, potrebný rozpočet. Ono totiž často nie je dôvod ten, že niečo nedokážete, ale ten, že o vás nevedia.
– Čo by si chcela ako autorka mať za sebou, keď si budeš užívať dôchodok ako známa spisovateľka?
– Možno naozaj práve tú zbierku krásnych listov, správ a reakcií od ľudí, ktorí moje diela čítali, zbierali a tešili sa z nich.